Heroine
Lucie Kocurová
Tento týždeň sa v slovenských kinách začne premietať dokumentárny film Tá druhá – celovečerný debut režisérky Marie Magdaleny Kochovej.
Zobrazuje jeden rok v živote maturantky Johany, ktorá sa chystá študovať na vysokej škole vo veľkom meste. Má to však ťažšie ako jej spolužiaci, pretože je „skleneným dieťaťom“. Rodičia sa na ňu spoliehajú, pretože im pomáha starať sa o mladšiu sestru so zdravotným znevýhodnením.
Na Slovensku žije viac ako 60-tisíc detí s hendikepom, pričom až 80 percent z nich má zdravých súrodencov.
O tom, ako film vznikol, a aj o tom, aký je život so súrodencom s postihnutím, hovorí režisérka Maria Magdalena Kochová a hlavná protagonistka študentka Johana.
Tému sklenených detí sa vám podarilo dostať do médií aj do verejnej debaty už dávno pred premiérou filmu. Máte z toho radosť?
Marie Magdalena Kochová: Už keď som písala sprievodný list štyridsiatim neziskovým organizáciám s prosbou, aby ho šírili medzi rodinami, ktoré majú deti s postihnutím aj zdravé deti, bolo mojím cieľom, aby sa začalo o tejto téme hovoriť. A mám pocit, že sa nám skutočne podarilo priniesť do českého priestoru pojem „sklenené deti“. Považujem to vlastne za malý zázrak a dôkaz, že aj snaha jednotlivca môže prispieť k spoločenskej zmene.
Aj vy, Marie, ste skleneným dieťaťom. Preto ste sa rozhodli natočiť film o tejto téme?
Marie Magdalena Kochová: Vedela som, že do svojho prvého celovečerného filmu budem musieť investovať veľa času a energie, a tak som chcela pracovať na niečom zmysluplnom. Zároveň som však svoju situáciu, že mám sestru s postihnutím, donedávna brala len ako realitu, v ktorej som žila, a neuvedomovala som si, že by mohla mať spoločné rysy s niekým iným. Keď mi napadlo, že by som spracovala túto skúsenosť vo filme, a začala som robiť rešerše, nachádzala som predovšetkým zahraničné pramene, v češtine nebolo k tejto téme skoro nič. Na základe mojej výzvy, ktorú mi organizácie pomohli šíriť, som sa stretla zhruba s desiatimi súrodencami a videla som, koľko máme spoločných rysov a skúseností. A uvedomila som si, aké dôležité je otvoriť túto tému.
Ako ste sa dostali k natáčaniu vy, Johana? Osobne ste kontaktovali Mariu?
Johana: Výzvu, ktorú Marie posielala organizáciám podporujúcim rodiny detí s postihnutím, si prečítali aj moji rodičia. Ukázali mi ju a nechali na mne, či budem chcieť odpovedať. Ja som ani veľmi neváhala.
Marie Magdalena Kochová: Rodičia Johanky mali motiváciu poukázať na to, aký náročný je život pre tieto rodiny. Ako málo je najmä v malých mestách dostupných služieb – či už pre vzdialenosť, alebo pre financie. Odľahčovacie služby sú ďaleko, a aj keby boli bližšie, môžu byť pre tieto rodiny finančne celkom nedostupné. Nemajú teda veľa príležitostí, ako si oddýchnuť, venovať sa sami sebe. Nedostupnosť podpory znamená záťaž pre rodičov, a tým aj záťaž pre zdravých súrodencov. Je to zložité pre celý rodinný systém.
Poďme sa chvíľu rozprávať o vašej rodine a detstve, Johana. Koľko rokov ste mali, keď sa narodila vaša sestra, a ako sa s jej príchodom zmenil váš život?
Johana: Medzi mnou a Rozálkou je rozdiel sedem rokov a jej narodenie mi zmenilo život od základu, pretože dovtedy som bola opatrovaným jedináčikom. S Rozálkou to bolo od začiatku
