Viem, že vypukne ešte väčší konflikt, hovorí šéfredaktorka Ukrajinskej pravdy, s ktorou má problém aj Zelenskyj

Šéfredaktorka Ukrajinskej pravdy Sevhil Musajevová bojuje na niekoľkých frontoch. Bojuje proti ruskej okupácii Krymu a ďalších častí Ukrajiny. Zároveň bojuje proti korupcii vo vysokej ukrajinskej politike a aj proti tým, ktorí ju presviedčajú, aby počkala s kritikou „vo vlastných radoch“, kým bude po vojne.

Sevhil Musajevová prišla do Prahy, aby prevzala cenu Homo Homini udeľovanú organizáciou Človek v ohrození za svoju kolegyňu a spolupracovníčku denníka Ukrajinska pravda Viktoriju Roščynovú.

Tá si už ocenenie nemohla prevziať – umučili ju totiž v ruskom väzení, pretože chcela pravdivo informovať o tom, čo sa deje na okupovaných územiach.

V rozhovore sme sa pýtali:

• prečo sú Európania unavení z vojny a čo to znamená pre Ukrajinu;
• či sa má písať o korupcii aj počas vojny;
• ako sa Ukrajinci pozerali na Krymských Tatárov, kým zistili, že aj oni sú proti okupácii.

Od veľkej invázie Rusov na Ukrajinu sme už napísali stovky príbehov a každý deň sa objavujú ďalšie. Lenže – cynicky povedané – už nimi nikoho nedojmete. Vy ste šéfredaktorkou jedného z najpopulárnejších médií na Ukrajine – Ukrajinskej pravdy. Ako máme podľa vás písať o vojne, ktorú naši čitatelia priamo nepociťujú?

Nie som presvedčená ani o tom, či to má veľký zmysel na Ukrajine. Sama píšem o vojne jedenásť rokov, stále dookola.

Pre mňa osobne sa všetko začalo okupáciou Krymu v roku 2014, som totiž odtiaľ. Už vtedy mi bolo jasné, čo sa stane. Nikdy som si nerobila ilúzie, že sa to Krymom skončí. Vedela som, že bude veľká vojna. Tak ako teraz viem, že bude ešte väčší konflikt. Nepochybujem o tom. Písanie o vojne na tom nič nezmenilo.

Takže neveríte mierovým rozhovorom, ktoré teraz prebiehajú?

Ale áno. Možno utíchne paľba. Možno bude prímerie. Možno nastane obdobie, keď nebude ani mier, ani vojna. To sme tu už mali po roku 2014. Raz za mesiac sa niekto zmôže na väčší útok, potom zase bude pokoj. Ale neverím tomu, že Rusi stratili chuť Ukrajinu pokoriť. Tak ako neverím, že sa Putin vzdal zámeru zničiť NATO.

Jedna vec je Putinova chuť a druhá sila, ktorú Rusko má – alebo skôr nemá – na uskutočnenie jeho zámerov. Veď okresné mesto Pokrovsk dobývajú Rusi už niekoľko mesiacov, ale stále ho nekontrolujú. V Torecku sa chválili ruskou vlajkou na radnici, teraz sa ukazuje, že sa v ňom stále vedú pouličné boje… Ako by mohli v tejto situácii začať ešte väčšiu vojnu?

Máte pravdu, ale Putin predsa len ide. Pomaličky postupuje. Áno, má to dramatické následky na ruskú ekonomiku. Ale aj pre Ukrajinu. Prečo nemôže Putin získať Pokrovsk? Lebo ukrajinskí vojaci za to platia obrovskú cenu. Za každý kilometer ukrajinskej krajiny prináša naša armáda nesmierne obete – platí životmi vojakov. Aj niekoľko mojich kolegov-novinárov zahynulo pri Pokrovsku.

Vyčerpávame sa, dochádzajú nám ľudské zdroje…

Dochádza aj hrdinstvo?

Môžu dôjsť aj hrdinovia. Nie je ich nekonečné množstvo. A práve oni platia tú najvyššiu cenu, takže ubúdajú najrýchlejšie. To je aj Putinov cieľ – keď statoční ľudia naozaj dôjdu, bude Moskva ľahšie komunikovať so zvyškom obyvateľstva.

Takže jeho cieľom nie je obsadiť Ľviv, čo je vojensky prakticky nemožné, ale je ním rozložiť ukrajinskú, prípadne európsku spoločnosť, EÚ aj NATO zvnútra.

Chce paralyzovať ľudí strachom. Snaží sa presvedčiť zvyšok sveta, že Rusko je neporaziteľné. Ak sa nevzdáte, Rusko pôjde ďalej.