pondelok

Reportáž z Ekvádora po zemetrasení: čas sekundárnych otrasov

V prvú noc sa začalo rabovanie a lúpeže. V siedmy deň je tu ticho. Hasič hovorí, že zostali len mŕtvoly. Necítiť ten zápach? Cítiť. Od momentu, ako som vstúpil do zóny nula.

Na ulici v Portovieju. Foto – Tomáš Forró

Otrasy som v Ekvádore zažil dvakrát. Prvé boli ako ľahké chvenie, okolo 300 kilometrov od epicentra katastrofy. Sedel som v hostinci na okraji džungle s jeho majiteľom a so známymi.

Zrazu sa všetko naokolo roztriaslo, mriežka klimatizácie začala nervózne drkotať a vtedy som pochopil, čo sa deje. Tí vonku zatiaľ radostne popíjali svoje pivo za moje peniaze a otrasy privítali výskaním. Ďaleko od prvých zničených miest znelo ešte zemetrasenie ako skvelý žart.

Druhýkrát to bolo v meste Manta, ktorého časť sa nedávno premenila na hŕbu ruín a bezradných obyvateľov bez strechy nad hlavou. Otrasy boli oveľa silnejšie a vôbec nikto sa nesmial. Najprv začala vibrovať zem a poháre v reštaurácii, potom neďaleko čosi veľké spadlo na zem a ozvalo sa bedákanie vystrašených ľudí. Plechová strecha nado mnou sa nepríjemne rozhýbala. Nechcel by som byť pod ňou, keď spadne. Druhá myšlienka: odteraz si bude treba dávať na takéto veci pozor.

Mnohé budovy hrozia pádom po sekundárnych otrasoch, ktoré trvali ešte celé dni po katastrofe. Foto - Tomáš Forró
Mnohým budovám hrozí pád po sekundárnych otrasoch, ktoré trvali ešte celé dni po katastrofe. Foto – Tomáš Forró

Prístupové cesty do poškodených štvrtí stráži polícia a armáda. Foto - Tomáš Forró
Prístupové cesty do poškodených štvrtí stráži polícia a armáda. Foto – Tomáš Forró

Deň jeden

Zemetrasenie prišlo v sobotu 16. apríla, čosi pred siedmou večer. Tu pod rovníkom je v tom čase už úplná tma. Hastri hovorí, že týždeň predtým prišla z New Yorku na návštevu k strýkovi do Portovieja. Jej životopis je podobný ako státisícov Latinskoameričanov: rodičia emigrovali do USA, celý zvyšok rodiny žije tu v Ekvádore. V Štátoch sa nikdy nebude cítiť ako doma a v angličtine doteraz používa barličky zo španielskeho jazyka.

Prišlo to vraj úplne odnikiaľ. V jednom momente stála na nohách a v druhom sa už celý dom kolísal spolu s ňou z jednej strany na druhú. „Snáď otriasal?“ uisťujem sa. „Neotriasal. Náš dom sa kolísal,“ trvá na svojom Hastri. „Celý čas som čakala, kedy budova vrazí do tej priľahlej. Bola som ako uväznená v pokazenom kolotoči.“ Hastri v panike vybieha na ulicu, kde sa práve začínajú zbiehať ľudia. Kričia od hrôzy. Padajú domy, všade sa ozýva praskot železobetónových konštrukcií. Vládne tma: otrasy vyradili z prevádzky elektrinu aj vodu.

Zemetrasenie trvá pol minúty, možno minútu. Respondenti sa v odhadoch rôznia, seizmologický ústav o niekoľko dní určí trvanie na 55 sekúnd. Hastri hovorí, že po otrasoch sa začalo bedákanie, no tentokrát ľudí uväznených v ruinách. Susedia sa im vrhajú na pomoc a holými rukami v temnote vyťahujú telá zakliesnené v zničených stenách.

Iní susedia robili čosi presne opačné: vynorili sa so železnými tyčami a nástrojmi a začali rozbíjať okná a výklady prvých obchodov a bytov. Rabovanie sa vraj začalo takmer okamžite po otrasoch, ešte v tú istú noc. Potvrdzujú to všetci svedkovia. „A naozaj to boli tvoji susedia?“ pýtam sa Hastri. „Naozaj. Asi o pol hodinu sa tam objavili aj ich kumpáni z iných štvrtí a drancovanie sa už začalo vo veľkom. Tí naši im ukazovali obchody, ktoré boli zásobené najlepším tovarom. Mala som obrovský strach, v tých výkrikoch všade naokolo sa už ani nedalo rozoznať, či to kričia ľudia zranení pri zemetrasení, alebo obete lúpeží.“

Kedysi hlavné námestie v Portoviejo a okolité ulice prešli úplnou deštrukciou. Foto - Tomáš Forró
Kedysi hlavné námestie v Portovieju a okolité ulice prešli úplnou deštrukciou. Foto – Tomáš Forró

V uliciach Portoviejo. Foto - Tomáš Forró
V uliciach Portovieja. Foto – Tomáš Forró

Deň štyri

Milý kolega, dnes v noci sme tu mali ďalšie tri silné otrasy. Neviem, kde budeš bývať, väčšina hotelov v meste je zničená, ale jeden či dva ešte večer fungovali.

Novinári z miestneho denníka El Diário v Portovieju mi poskytujú informácie z prvej ruky každý deň. Ich mesto patrí k najzničenejším a zaznamenalo tretí najvyšší počet obetí. Od epicentra je vzdialené okolo 250 kilometrov. Celé centrum nesie známky poškodenia, desiatky budov sú úplne zničené alebo začínajú padať pri sekundárnych otrasoch, ktoré naďalej trvajú a strašia obyvateľov. Veľa z nich preto odmieta spávať v interiéroch a na noc sa ukladajú na otvorených plochách v mestských parkoch, na parkoviskách a v provizórnej nocľahárni na letisku.

V nasledujúcich dňoch sa spresňujú aj informácie o katastrofe. Zemetrasenie malo magnitúdu 7,8 v škále Richtera, epicentrum bolo sotva 30 kilometrov od mesta Muisne na severozápadnom pobreží Ekvádoru. Do krajiny začína pomaly prúdiť zahraničná pomoc a dobrovoľníci, záchranári sa postupne dostávajú aj do vzdialenejších kútov postihnutých provincií Manabí a Esmeraldas. Ich časti sú stále odrezané od sveta a obyvatelia začínajú trpieť na nedostatok jedla a pitnej vody. Desiatky mestečiek a dedín sú úplne zničené, najhoršie však obišli veľké mestá v regióne. Počet obetí sa šplhá k sedemsto. Šťastím v nešťastí je, že táto časť krajiny patrí k menej zaľudneným. Inak by zemetrasenie s takouto silou spôsobilo zrejme desať- či stonásobky obetí a škôd.

Deň šesť: ráno

Taxík ma nechá na prvom vojenskom stanovišti v centre mesta Portoviejo. Zónu nula stráži ľahká pechota a vojaci so samopalmi; stoja na každom rohu. Prechádzam niekoľkými kontrolami, za ich chrbtami a policajnými zátarasami sa už začína čosi ako vojnová zóna. Zničené ulice lemujú ruiny budov s popraskanými stenami a odhaľujú intímne vnútornosti bytov a obchodov.

Celá štvrť sa premenila na mesto duchov. Armáda ju úplne izolovala od okolitého sveta. Zdá sa, že tu nie je nikto, len ja. Mŕtvolné ticho narúšajú kdesi v diaľke bagre a v celej tej nehybnosti dvíhajú lenivý, zadúšajúci prach.

Prechádzam ľudoprázdnymi ulicami a trvá možno hodinu, kým stretnem prvého človeka. Viktor je v strednom veku. Čo tu robí? Býva tu predsa. Býval, opraví sa. A teraz kope v zrúcaninách budovy, v ktorej mal kedysi obchod. Lekáreň. Stále dúfa, že čosi sa mu podarí zachrániť. Dovedie ma na miesto, a naozaj: usilovne tu hrabe celá jeho rodina. Lenže lekáreň bola na druhom poschodí a budova mala päť; v rumovisku nevidieť nič, čo by pripomínalo Viktorov majetok. Navyše hrabú takmer holými rukami – keby sa vrátili do mesta po nástroje, vojaci ich už nepustia späť.

Keď sa obraciam na odchod, takmer sa zrazím so skupinou hasičov, ktorí sa vynorili spoza rohu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás