Denník N

Reportáž z Ekvádora po zemetrasení: čas sekundárnych otrasov

Na ulici v Portovieju. Foto – Tomáš Forró
Na ulici v Portovieju. Foto – Tomáš Forró

V prvú noc sa začalo rabovanie a lúpeže. V siedmy deň je tu ticho. Hasič hovorí, že zostali len mŕtvoly. Necítiť ten zápach? Cítiť. Od momentu, ako som vstúpil do zóny nula.

Otrasy som v Ekvádore zažil dvakrát. Prvé boli ako ľahké chvenie, okolo 300 kilometrov od epicentra katastrofy. Sedel som v hostinci na okraji džungle s jeho majiteľom a so známymi.

Zrazu sa všetko naokolo roztriaslo, mriežka klimatizácie začala nervózne drkotať a vtedy som pochopil, čo sa deje. Tí vonku zatiaľ radostne popíjali svoje pivo za moje peniaze a otrasy privítali výskaním. Ďaleko od prvých zničených miest znelo ešte zemetrasenie ako skvelý žart.

Druhýkrát to bolo v meste Manta, ktorého časť sa nedávno premenila na hŕbu ruín a bezradných obyvateľov bez strechy nad hlavou. Otrasy boli oveľa silnejšie a vôbec nikto sa nesmial. Najprv začala vibrovať zem a poháre v reštaurácii, potom neďaleko čosi veľké spadlo na zem a ozvalo sa bedákanie vystrašených ľudí. Plechová strecha nado mnou sa nepríjemne rozhýbala. Nechcel by som byť pod ňou, keď spadne. Druhá myšlienka: odteraz si bude treba dávať na takéto veci pozor.

Mnohé budovy hrozia pádom po sekundárnych otrasoch, ktoré trvali ešte celé dni po katastrofe. Foto - Tomáš Forró
Mnohým budovám hrozí pád po sekundárnych otrasoch, ktoré trvali ešte celé dni po katastrofe. Foto – Tomáš Forró

Prístupové cesty do poškodených štvrtí stráži polícia a armáda. Foto - Tomáš Forró
Prístupové cesty do poškodených štvrtí stráži polícia a armáda. Foto – Tomáš Forró

Deň jeden

Zemetrasenie prišlo v sobotu 16. apríla, čosi pred siedmou večer. Tu pod rovníkom je v tom čase už úplná tma. Hastri hovorí, že týždeň predtým prišla z New Yorku na návštevu k strýkovi do Portovieja. Jej životopis je podobný ako státisícov Latinskoameričanov: rodičia emigrovali do USA, celý zvyšok rodiny žije tu v Ekvádore. V Štátoch sa nikdy nebude cítiť ako doma a v angličtine doteraz používa barličky zo španielskeho jazyka.

Prišlo to vraj úplne odnikiaľ. V jednom momente stála na nohách a v druhom sa už celý dom kolísal spolu s ňou z jednej strany na druhú. „Snáď otriasal?“ uisťujem sa. „Neotriasal. Náš dom sa kolísal,“ trvá na svojom Hastri. „Celý čas som čakala, kedy budova vrazí do tej priľahlej. Bola som ako uväznená v pokazenom kolotoči.“ Hastri v panike vybieha na ulicu, kde sa práve začínajú zbiehať ľudia. Kričia od hrôzy. Padajú domy, všade sa ozýva praskot železobetónových konštrukcií. Vládne tma: otrasy vyradili z prevádzky elektrinu aj vodu.

Zemetrasenie trvá pol minúty, možno minútu. Respondenti sa v odhadoch rôznia, seizmologický ústav o niekoľko dní určí trvanie na 55 sekúnd. Hastri hovorí, že po otrasoch sa začalo bedákanie, no tentokrát ľudí uväznených v ruinách. Susedia sa im vrhajú na pomoc a holými rukami v temnote vyťahujú telá zakliesnené v zničených stenách.

Iní susedia robili čosi presne opačné: vynorili sa so železnými tyčami a nástrojmi a začali rozbíjať okná a výklady prvých obchodov a bytov. Rabovanie sa vraj začalo takmer okamžite po otrasoch, ešte v tú istú noc. Potvrdzujú to všetci svedkovia. „A naozaj to boli tvoji susedia?“ pýtam sa Hastri. „Naozaj. Asi o pol hodinu sa tam objavili aj ich kumpáni z iných štvrtí a drancovanie sa už začalo vo veľkom. Tí naši im ukazovali obchody, ktoré boli zásobené najlepším tovarom. Mala som obrovský strach, v tých výkrikoch všade naokolo sa už ani nedalo rozoznať, či to kričia ľudia zranení pri zemetrasení, alebo obete lúpeží.“

Kedysi hlavné námestie v Portoviejo a okolité ulice prešli úplnou deštrukciou. Foto - Tomáš Forró
Kedysi hlavné námestie v Portovieju a okolité ulice prešli úplnou deštrukciou. Foto – Tomáš Forró

V uliciach Portoviejo. Foto - Tomáš Forró
V uliciach Portovieja. Foto – Tomáš Forró

Deň štyri

Milý kolega, dnes v noci sme tu mali ďalšie tri silné otrasy. Neviem, kde budeš bývať, väčšina hotelov v meste je zničená, ale jeden či dva ešte večer fungovali.

Novinári z miestneho denníka El Diário v Portovieju mi poskytujú informácie z prvej ruky každý deň. Ich mesto patrí k najzničenejším a zaznamenalo tretí najvyšší počet obetí. Od epicentra je vzdialené okolo 250 kilometrov. Celé centrum nesie známky poškodenia, desiatky budov sú úplne zničené alebo začínajú padať pri sekundárnych otrasoch, ktoré naďalej trvajú a strašia obyvateľov. Veľa z nich preto odmieta spávať v interiéroch a na noc sa ukladajú na otvorených plochách v mestských parkoch, na parkoviskách a v provizórnej nocľahárni na letisku.

V nasledujúcich dňoch sa spresňujú aj informácie o katastrofe. Zemetrasenie malo magnitúdu 7,8 v škále Richtera, epicentrum bolo sotva 30 kilometrov od mesta Muisne na severozápadnom pobreží Ekvádoru. Do krajiny začína pomaly prúdiť zahraničná pomoc a dobrovoľníci, záchranári sa postupne dostávajú aj do vzdialenejších kútov postihnutých provincií Manabí a Esmeraldas. Ich časti sú stále odrezané od sveta a obyvatelia začínajú trpieť na nedostatok jedla a pitnej vody. Desiatky mestečiek a dedín sú úplne zničené, najhoršie však obišli veľké mestá v regióne. Počet obetí sa šplhá k sedemsto. Šťastím v nešťastí je, že táto časť krajiny patrí k menej zaľudneným. Inak by zemetrasenie s takouto silou spôsobilo zrejme desať- či stonásobky obetí a škôd.

Deň šesť: ráno

Taxík ma nechá na prvom vojenskom stanovišti v centre mesta Portoviejo. Zónu nula stráži ľahká pechota a vojaci so samopalmi; stoja na každom rohu. Prechádzam niekoľkými kontrolami, za ich chrbtami a policajnými zátarasami sa už začína čosi ako vojnová zóna. Zničené ulice lemujú ruiny budov s popraskanými stenami a odhaľujú intímne vnútornosti bytov a obchodov.

Celá štvrť sa premenila na mesto duchov. Armáda ju úplne izolovala od okolitého sveta. Zdá sa, že tu nie je nikto, len ja. Mŕtvolné ticho narúšajú kdesi v diaľke bagre a v celej tej nehybnosti dvíhajú lenivý, zadúšajúci prach.

Prechádzam ľudoprázdnymi ulicami a trvá možno hodinu, kým stretnem prvého človeka. Viktor je v strednom veku. Čo tu robí? Býva tu predsa. Býval, opraví sa. A teraz kope v zrúcaninách budovy, v ktorej mal kedysi obchod. Lekáreň. Stále dúfa, že čosi sa mu podarí zachrániť. Dovedie ma na miesto, a naozaj: usilovne tu hrabe celá jeho rodina. Lenže lekáreň bola na druhom poschodí a budova mala päť; v rumovisku nevidieť nič, čo by pripomínalo Viktorov majetok. Navyše hrabú takmer holými rukami – keby sa vrátili do mesta po nástroje, vojaci ich už nepustia späť.

Keď sa obraciam na odchod, takmer sa zrazím so skupinou hasičov, ktorí sa vynorili spoza rohu. Sú spotení, špinaví a unavení. „Živí ľudia? Po šiestich dňoch? Zabudni. My už vyťahujeme len mŕtvoly. Necítiš ten smrad?“ Až teraz som si uvedomil, že naozaj cítim – sladkastý pach je so mnou, odkedy som prišiel do zóny nula.

Keď hasiči uvidia Viktorovu rodinu, začne sa hádka. Budova za nimi je silne naklonená a hrozí, že pri prvom menšom záchveve spadne. „Vy ste šialenci! Prišiel si o všetko a teraz chceš ešte stratiť aj rodinu a život?“ kričí naňho šéf záchranárov. „Tak nech spadne!“ reve späť zúfalý Viktor. „Či skapeme dnes tu, alebo zajtra ako žobráci? Aký v tom je, kurva, rozdiel?“

Hasič stráca trpezlivosť a volá hliadku. Policajti sa chvíľu s Viktorom naťahujú, no keď sa skupina požiarnikov vzdiali, všetci sa upokoja a Viktor každému z nich dáva do ruky akési všimné. Vyzerá to ako domáce potreby a odevy zabalené v zaprášených, no originálnych značkových obaloch; policajti spokojne odchádzajú. Keď prídem bližšie k Viktorovmu nákladiaku, takýchto vecí má plnú nápravu; zdá sa, že sa predsa len niekam dokopal. Nič z toho však nepripomína lekárenský tovar ani vo sne. Rozdiel medzi rabujúcimi a ich obeťami sa zrejme dnes v Portovieju úplne stiera.

Viktor a jeho rodina na ruinách budovy, ktorej kedysi stála ich lekáreň. Foto - Tomáš Forró
Viktor a jeho rodina na ruinách budovy, v ktorej sa kedysi nachádzala ich lekáreň. Foto – Tomáš Forró

Pri zemetrasení v Ekvádore najviac utrpeli rodiny drobných živnostníkov. Foto - Tomáš Forró
Pri zemetrasení v Ekvádore najviac utrpeli rodiny drobných živnostníkov. Foto – Tomáš Forró

Deň šesť: popoludnie

Vo vedľajšej štvrti stojí centrála záchranných služieb 911. Teraz sú okolo nej rozostavené záhradné altánky a pod nimi ležia obyvatelia, ktorí prišli počas nešťastia o strechu nad hlavou. Zdá sa, že je o nich dobre postarané. Je tu pitná voda, hračky pre deti a niektorí jedia potravinové dávky z typických sivých téglikov. Nakuknem dovnútra: ryža so zeleninou a ovocím mora. Strava je vraj jednotvárna, ale výdatná a nikto sa nesťažuje. Všetko snímajú objektívy a kamery miestnych i juhoamerických médií. V pozadí veje vlajka Kubánskej republiky. Spriatelenej socialistickej vláde poskytla pomoc medzi prvými.

Zo zoznamu akreditovaných novinárov vyplýva, že spoza kontinentu som tu jediný. Nachádzame sa predsa v chudobnom regióne zabudnutej krajiny, v kontinente na periférii sveta. Vydávam sa späť do zóny nula a cestou hľadám niečo na jedenie. Nie je to však vôbec jednoduché. Až teraz, na vlastnej koži, si začínam uvedomovať škálu, akou zemetrasenie zasiahlo mesto: najviac je postihnutá komerčná štvrť, v ktorej žili a pracovali drobní obchodníci, reštauratéri, hoteliéri a stredná vrstva.

V Portovieju tak momentálne nie je ľahké nájsť bežnú reštauráciu a už vôbec nie nocľah. Takmer všetky zmizli pod ruinami. Ani trochu to tu dnes nepripomína bežné juhoamerické mesto s celým tým radostným hurhajom, hudbou a pouličnými stánkami. Spať budem preto v mestečku vzdialenom okolo štyridsať kilometrov, obed a večeru vybavia dve kilá banánov. Taxikár, ktorý ma berie späť k zóne, ma varuje, aby som si v jej okolí dával po zotmení dobrý pozor. „Tu ťa už ľudia neolúpia kvôli peniazom, ale kvôli jedlu,“ hovorí.

Potvrdzuje to aj Jodie. Anglický dobrovoľník z Manchestru otvoril ambulanciu Červeného kríža priamo na ulici, na okraji zóny nula. V zóne a okolí pomáhajú každému, kto to potrebuje. Či sa tu nebojí? Strážia ich dve vojenské hliadky, vo dne i v noci. S chabnúcou nádejou sa pýtam, či si niekde vybavil aspoň dobré ubytovanie. Jodie sa len ironicky zasmeje. „Jasné, tu na chodníku si vždy večer rozložím poľnú posteľ a ak mám trochu šťastia, vyspím sa aspoň hodinu.“ Dnes v noci šťastie nemal. Nadránom mu priniesli troch ľahko zranených policajtov. Prichytili pri čine lupičov, ktorí ich napadli. „Zaútočiť na jednotku po zuby vyzbrojenú strelnými zbraňami? To už musí byť čisté zúfalstvo,“ hovorí Jodie. Policajt sa vraj chválil, že lupičov dostali do posledného človeka. Čo presne to znamená, ja ani Jodie nechceme vedieť.

No anglický lekár vraví, že veci sa pomaly dostávajú pod kontrolu. Bezprostredných obetí zemetrasenia a násilia je čoraz menej. Takisto potvrdzuje, že posledného živého človeka priniesli zo zavalených domov veľmi dávno. Po toľkých dňoch je šanca na prežitie na úrovni štatistickej chyby.

Šíria sa však choroby, čoraz viac prípadov poúrazového stresu a psychosomatických porúch, ktoré sú výsledkom prežitého šoku. Keď sa rozprávame, Jodie práve ošetruje ženu poštípanú komármi tak, že pokožku na rukách jej ledva vidieť. V celom regióne sa naďalej vyskytuje vírus Zika, malária aj žltá horúčka a ostatné bežné tropické choroby. Treba len dúfať, že nevypukne žiadna epidémia. Jodie prepustí ženu a odchádza. Ide na seba konečne vyliať vedro vody, namiesto sprchy. Teší sa vraj na to už dva dni.

Hasièi v Zóne nula. Foto - Tomáš Forró
Hasiči v zóne nula. Foto – Tomáš Forró

Ten, ktorý prežil. Foto - Tomáš Forró
Ten, ktorý prežil. Foto – Tomáš Forró

Deň sedem

Prístavné mesto Manta je od Portovieja vzdialené približne 25 kilometrov. Jeho známa historická štvrť Turquí pred týždňom prakticky prestala existovať a policajné zátarasy sa ťahajú okolo poškodených ulíc dlhé kilometre. Práve Manta utrpela najväčšie materiálne škody a doteraz tu vytiahli z ruín najviac obetí (v čase písania tohto textu 209).

Tí, čo prežili, však mali šťastie – rabovanie sa tu nekonalo. Mesto má silnú vojenskú posádku a ulice okamžite po nešťastí obsadili armádne jednotky. Doteraz tu hliadkujú desiatky výsadkárov a policajtov, o preniknutí do chránenej zóny dnes môžem len snívať.

Ulice v Mante vyzerajú ako po bombardovaní. Škála zničenia je výrazne väčšia ako v Portovieju a v zóne nula ťažko nájsť budovu, ktorá by nebola poškodená. Rekonštrukcia bude zrejme vyžadovať zbúranie celej veľkej štvrte. Na jej okraji stoja staré, ešte pred týždňom luxusné hotely. Z ich popraskaných priečelí teraz trčia káble, rámy rozbitých okien a nábytok. Keby však nejaký šialenec vošiel do ich vnútra a prežil výstup na vyššie poschodia, otvoril by sa mu nádherný, surrealistický výhľad na zničené mesto a hneď za ním na dlhú, prázdnu pláž a azúrový Pacifik.

Súmrak na uliciach Manta. Foto - Tomáš Forró
Súmrak na uliciach Manty. Foto – Tomáš Forró

Zberný tábor pre obete zemetrasenia, Manta. Foto - Tomáš Forró
Zberný tábor pre obete zemetrasenia, Manta. Foto – Tomáš Forró

Deň osem

Späť v Portovieju: konečne sa mi podarilo nájsť nocľah. Zdalo by sa, že veci sa pomaly dávajú do poriadku, no zatiaľ si môžem vybrať len medzi kuticou bez okna, s pokazeným ventilátorom a páchnucou posteľou, a tmavou dierou umiestnenou v garáži, ktorá je dvakrát lacnejšia a s funkčným ventilátorom. Ten mi bude v noci príjemne rozvievať splodiny z výfukov a trúbenie ekvádorských šoférov.

V záchrannom centre 911 na mňa už čaká viceminister pre núdzové situácie, ktorý na mieste koordinuje záchranné práce. Je žoviálny, priateľský a pozná odpoveď na všetky otázky, ktoré som chcel pôvodne položiť viacerým špecialistom v centre. Felipe Bazan potvrdzuje, že situácia je naďalej ťažká, no zo strany vlády ju zatiaľ považuje za zvládnutú. Stav núdze vyhlásili ešte večer po zemetrasení a do ulíc celého regiónu vyšlo 18-tisíc vojakov a policajtov. Vďaka tomu sa zabránilo rabovaniu a lúpežiam, ako aj panike v obavách pred prípadným cunami.

Oponujem svedectvami ľudí zo zóny, ktorí zažili drancovanie ešte dlhé hodiny po zemetrasení; správy o násilnostiach potvrdilo aj niekoľko miestnych denníkov. Z väznice navyše utieklo 180 väzňov po tom, ako otrasy zničili jej múry. Úradník sucho konštatuje, že muselo ísť o izolované prípady, o ničom inom nemá žiadne informácie. Drvivú väčšinu väzňov už navyše chytili a neexistuje žiadna súvislosť s prípadmi pouličného násilia.

Rozhovorí sa až pri opatreniach vlády – Ekvádor prijal striktné stavebné zákony už pred štyrmi rokmi, no staršie budovy ich, samozrejme, ešte nespĺňali, čo bol prípad oboch štvrtí v Mante i Portovieju. Teraz však začnú kontrolovať v krajine všetky budovy bez rozdielu, aby boli na podobné situácie lepšie pripravení. Vláda sľúbila aj príspevok tým, ktorí stratili strechu nad hlavou; o podrobných číslach zatiaľ hovoriť nechce. Teraz je vraj prvoradé zaistiť jedlo a vodu vo všetkých vzdialených regiónoch tak dobre, ako sa im to podarilo tu, v mestách.

Existujúce opatrenia na distribúciu jedla a stanov považuje za vzorové; príkladom má byť provizórny tábor, ktorý som si všimol pri centre. Keď sa pýtam na osud ľudí bez domova, dodáva, že najviac postihnutá bola stredná vrstva, teda ľudia, ktorí majú dostatok peňazí a záchytné siete v podobe rodiny a blízkych. Už teraz mnohí z nich odmietajú bývať v štátnych útulkoch. S typickým optimizmom politikov vraví, že vláda v Ekvádore nedovolí, aby jej obyvatelia skončili na ulici či v slumoch, tak ako sa to dialo pri podobných nešťastiach v okolitých krajinách.

Stanovište Červeného kríža v Zóne nula. Foto - Tomáš Forró
Stanovište Červeného kríža v zóne nula. Foto – Tomáš Forró

Nočná zmena v Zóne nula, Portoviejo. Foto - Tomáš Forró
Nočná zmena v zóne nula, Portoviejo. Foto – Tomáš Forró

Deň deväť

Je pár hodín pred odchodom: mierim k jednému z provizórnych táborov, ktoré vyrástli v okolí zóny nula. Tento sa nachádza v mestskom parku, žiadni miestni novinári sa tu ešte neobjavili. V tábore býva šesťsto duší, teda sto rodín. Dva záchody bez tečúcej vody. Sprchuje sa takisto v záchodoch, stojac obkročmo nad misou; vodu na seba lejete z vedra. Akurát, že voda už dva dni neprišla ani v nádržiach.

Keď mi ochotný strážnik vysvetľuje podrobnosti života v tábore, zhromažďuje sa okolo nás čoraz viac ľudí. Frustrácia a zúfalstvo sa dajú krájať. Na moju otázku, či sú v poriadku, na mňa pozrú ako na mimozemšťana. Vyzerajú, že sú v poriadku? Ešte pod vplyvom včerajšieho rozhovoru s viceministrom sa pýtam, čo im teda chýba. Úradník predsa potvrdil, že posledné najvzdialenejšie miesta regiónu dostanú zásoby potravín a vody do najbližších 24 hodín.

Lenže títo ľudia nežijú v akejsi zabudnutej dedine v džungli, ale v parku v centre mesta. Pätnásť minút chôdze od kancelárie vládneho úradníka. Zatrpknuto mi ukazujú, v akých podmienkach musia žiť už desiaty deň: namiesto stanov spia pod deravými igelitmi, časť z nich na holej zemi a bez matracov. Dnes v noci výdatne pršalo a niektorí majú mokré šaty a prikrývky ešte teraz, popoludní. Navyše sú hladní a na pitnú vodu treba čakať celé hodiny. Rabovanie? Nikdy vraj neprestalo a ich tábor bez ochrany prichádzajú vykrádať takmer každú noc.

Chvíľu pozorujem život v parku. Mladé tehotné dievča sa s námahou zdvihne z igelitu, na ktorom spáva, a bezmyšlienkovite prehrabáva už tisíckrát prehrabaný smetiak. Obďaleč zaparkoval nákladiak s dennými porciami a matracmi. Ľudia sa o ne hádajú; sťažujú sa na otrasné jedlo, jedenkrát denne o druhej popoludní. Deti dovtedy kričia od hladu. Zvedavo nakuknem do typického sivého téglika. Je tam ryža, trochu zeleniny a navrchu kúsok sčernetého banána aj so šupkou. Vyzerá neporovnateľne horšie ako dávky podávané pri záchrannom centre 911, pred objektívmi kamier.

Prichádza za mnou muž, ktorý má na sebe bermudy a tričko. Keď sa začalo zemetrasenie, vybehol von v tom, čo má teraz na sebe. O niekoľko sekúnd bolo po všetkom a on si uvedomil, že celý jeho majetok teraz predstavujú dve smradľavé handry a vyčaptané šľapky na nohách. V ruinách zomreli jeho dve susedky. Vtedy si spomeniem na slová viceministra, že v zemetrasení, našťastie, utrpela len stredná vrstva, ktorá má dosť prostriedkov na to, aby začala s pomocou vlády nový život.

Ľudia v parku sa zdajú byť živým popretím jeho slov, pretože 16. apríla 2016 pred siedmou večer stredná vrstva v mestách Portoviejo a Manta jednoducho prestala existovať. Len ťažko si možno predstaviť, že by ste desať dní hladovali na ulici, ak vám ešte zostali peniaze v banke či úspory. Títo ľudia však žiadne účty s peniazmi nemajú. To, čo chcú nazývať strednou vrstvou úradníci z hlavného mesta, je pre stánkarov a drobných živnostníkov v tomto regióne úplne nedostižným snom.

Neskôr večer sa vraciam z oblasti katastrofy späť na letisko. Cestou sa zastavím na večeru v neďalekom mestečku, v ktorom som pár dní spal. Teším sa na poriadnu večeru. V čínskej reštaurácii mi kuchár ponúka menu dňa, miešanú ryžu. Na ukážku mi bez ostychu prinesie jednu porciu. Typický sivý téglik vyzerá na prvý pohľad presne ako potravinové dávky zo zóny nula. V kuchyni reštaurácie ich stoja desiatky. Zvedavo nakuknem dovnútra: téglik je plný čerstvej ryže, zeleniny a plodov mora. Vzorová dávka potravinovovej pomoci, akú som však u obetí videl len v ukážkovom tábore pri centre 911.

Text je súčasťou voľného reportážneho cyklu Americký sen, ktorý mapuje život obyvateľov amerického kontinentu. Termín „americký sen“ sa bežne vzťahuje na ambície a životný štýl mainstreamovej spoločnosti v USA. V oboch Amerikách však žijú ďalšie stovky miliónov ľudí, ktorých sny, ambície a životný štýl predstavujú radikálne inú realitu. Oni sa takisto nazývajú Američanmi a tieto príbehy sú práve o nich: o amerických snoch, ktoré v sebe nosia ľudia na periférii sveta, aj napriek ich každodennosti, ktorej súčasťou je smrť a beznádej.

Teraz najčítanejšie