Iveta Tanoczká
Mamu mu dovolili vídať len z diaľky. Mesiace, ktoré preležala v pôrodnici na rizikovom tehotenstve, jej mohol iba kývať, kým stála na balkóne nemocničnej izby. „Od momentu, keď odišla do nemocnice, zhruba do mojich šestnástich rokov som odmietal akékoľvek dotyky od kohokoľvek,“ hovorí psychológ Michal Božík. Aj keď mu mama otvorene prejavovala lásku, takmer do dospelosti nepovažoval pohladenia a objatia za vítané prejavy priazne.
Dotyky sa naučil mať rád až v partnerských vzťahoch a myslel si, že ťažkosti z minulosti má definitívne za sebou. Zlom nastal po rozchode s dlhoročnou priateľkou a snúbenicou. „Vtedy sa kompletne zosypala obrana okolo malého chlapca, ktorého som kedysi zamuroval vo svojom vnútri,“ hovorí Michal Božík o období, ktoré ho priviedlo k psychiatričke, do terapie a motivovalo ho hovoriť o mužskom duševnom zdraví.
V rozhovore so psychológom Michalom Božíkom preberáme aj to:
- či bolo preňho ako pre odborníka na duševné zdravie ťažké priznať si problém a vyhľadať psychiatrickú pomoc;
- ako v jeho detstve vznikla trauma zo zdanlivo bežných situácií;
- prečo si myslel, že má narcistickú poruchu osobnosti;
- čo sa naučil o svojom vzťahu k počítačovým hrám;
- ako prispieva ticho o duševnom zdraví mužov k mačistickej kultúre v spoločnosti.
Môže psychológ chodiť k psychiatrovi?
Určite. Je jedno, či je človek psychológ, psychiater alebo má akékoľvek povolanie. Keď ste chorý, máte nádchu alebo onkologické ochorenie, vyhľadáte lekára. Keď sú choré vaše emócie, vyhľadáte psychiatra. Keď ho nevyhľadáte, ochorenie vás môže prevalcovať, môže vás doviesť k závislosti od návykových látok, k sebapoškodzovaniu, k samovražde.
Bolo pre vás ako psychológa ťažšie dospieť k rozhodnutiu, že potrebujete pomoc psychiatra?
Nepovedal by som, že to bolo ťažké pre to, akú mám profesiu. Bolo to ťažké kvôli stavu, v ktorom som bol. Nevedel som rozoznať, že už potrebujem pomoc a je čas utekať ju vyhľadať. Môj stav sa každý deň zhoršoval. Namiesto toho, aby plač odchádzal, ešte viac prichádzal. V určitom bode mi kolega, ktorý so mnou denne sedel v práci, povedal: „Kámo, zdvihni sa a ťahaj k psychiatrovi, lebo si privodíš ďalšie problémy.“ Vymenoval mi ťažkosti, ktoré sám zažíval. Vtedy som už nezaváhal ani 5 sekúnd.
Zavolal som mame môjho kamaráta zo strednej školy, ktorá je psychiatrička. Do dvoch dní som u nej sedel. Keby som k nej nešiel po známosti, čakal by som na termín týždeň, mesiac alebo aj tri mesiace, keďže dostupnosť psychiatrickej starostlivosti je u nás príšerná. Hneď mi nasadila lieky, lebo som vďaka svojim odborným znalostiam vedel opísať svoj stav. Ani rýchlosť v tomto smere však u nás nie je štandardom.
Psychológ Michal Božík: Pre traumu z detstva som odmietal dotyky (Video: Iveta Tanoczká, Miroslav Čevela)
Aký bol váš stav?
Cítil som veľmi silnú úzkosť. Sám pre seba som si vytvoril kategorizáciu vlastných prejavov slabej, strednej a silnej úzkosti. Slabá úzkosť je niečo, čo zažívam napríklad pri tomto rozhovore. Mám mierne stiahnutý žalúdok, ale je to zvládnuteľný stav. Viem, že úzkosť pominie. Pri strednej úzkosti neviem spávať a nedokážem zaspať. Dlho sa prehadzujem v posteli, a aj keď mi v hlave nevíria myšlienky, spánok neprichádza. Ťažká úzkosť sa u mňa prejavuje tým, že ma preháňa.
V období, keď som vyhľadal psychiatra, som
V redakcii
