Od šiestich rokov musela byť na internáte, lebo je na vozíku. Poslankyňa hovorí, ako sa žije s hendikepom

Ako sa vám páči práca v parlamente?

Ešte si zvykám. Je náročné všetko si zmanažovať – aj s asistentmi a presunmi.

Čo vám prácu najviac znepríjemňuje?

Bariéry, to je moja najväčšia prekážka. Stôl aj miesto už mám, ale bariéry sú všade. Musím myslieť pár krokov dopredu, kam chcem ísť, či bude lepšie ísť najskôr na jedno miesto, potom na obed, alebo naopak. Do toho musím riešiť toalety, lebo ich nemám tak ako všetci, ktorým stačí vyjsť z rokovacej sály a majú ich poruke. Ja musím ísť na opačnú stranu budovy. Aj s výťahmi je to komplikované, sú malé. Je to náročné. Trvá mi to omnoho dlhšie ako ostatným poslancom.

Ešte riešite s Národnou radou úpravy?

Mám pocit, že to berú ako ukončené.

Rešpektujú ostatní poslanci, že máte iné podmienky ako oni?

Napríklad ma museli čakať s výborom. Musela som ísť na toaletu, a kým som sa tam dostala, tak ma čakali asi 20 minút. Počkali, ale máte pri tom pocit, že čakajú len na vás. Cítite to. Niekedy si len neuvedomujú, že mnohé veci musím riešiť inak – musím si manažovať asistentov, nedá sa mi len tak niekam prísť a potom ísť niekam inam. Snažím sa poslancov učiť, že potrebujem vedieť, kedy začneme, ale aj kedy skončíme, lebo musím povedať asistentom, dokedy so mnou budú a kedy budú mať voľný čas.

Ako budete zvládať nočné rokovania?

Sama som zvedavá. Už teraz cítim, že sedieť v rokovacej sále desať hodín je veľmi veľa. Budem to musieť riešiť pohodlnejšou sedačkou a budem musieť prispôsobiť aj vozík. Ale aj keď to tak nevyzerá, nemám žiadne zdravotné komplikácie. Zatiaľ. Tak dúfam, že to budem zvládať. Už pred príchodom do parlamentu som mala veľa pracovných aktivít. Nie je to tak, že toto je pre mňa niečo úplne iné, ja som naplno fungovala už predtým. Spávam päť hodín denne.

Prečítajte si

Poslankyňa na vozíčku si vyskúšala parlament, lavica je pre ňu priúzka

Ako vnímate, že v roku 2016 nebol parlament prispôsobený ľuďom s hendikepom?

Je to smutné. Dohovor tu máme od roku 2010. Proces je veľmi pomalý. Mám pocit, že aj keď urobíme jeden krok vpred, tak potom urobíme aj dva kroky vzad. A to nielen v parlamente. Napríklad cesty, ktoré sa teraz prerábajú. Sú priechody pre chodcov, napríklad pri Moste SNP, ktoré doteraz boli bezbariérové a po rekonštrukcii sa stali nedostupné.

Je pre vás ťažké pohybovať sa v Bratislave?

Bratislava je ešte ako tak. Väčšie mestá už sú aspoň trochu prispôsobené, väčší problém je na dedinách. Chýbajú chodníky, nie sú tam priechody a premávka sa zhusťuje, takže nemôžete chodiť ani po ceste ako kedysi.

Kde sú najväčšie problémy?

Veci sa neriešia komplexne. Máme čiastkové riešenia – takže sa neviete dostať z bodu A do bodu B bez problému. Niekde je problém v chodníkoch, inde v budovách. Máme zákon, podľa ktorého by budovy mali byť prístupné, ale nedodržiava sa, lebo sa nekontroluje.

Sú štátne budovy prístupné?

Úrady práce by už mohli byť v mnohých prípadoch dostupné. Nemocnice a polikliniky sú síce kľúčové, v mnohých prípadoch sú dostupné, ale nemajú techniku a personál na to, aby vám poskytli aspoň základnú starostlivosť. Často lekári nevedia, čo s vami majú robiť, ak máte ťažké zdravotné postihnutie. Nie sú pripravení na to, že by mali robiť vyšetrenia ľuďom s hendikepom. A nevedia ani, kde by vám vyšetrenie urobili. Napríklad röntgen alebo iné prístroje sú dnes neprístupné. Ľudia s postihnutím sú tu stále a sú chorí, ale my sme sa v tomto nikam nepohli.

Prečo?

Netuším. Je to pre mňa záhada. Napríklad aj pri dlhodobej hospitalizácii máme problém. Každý ťažko zdravotne postihnutý človek sa bojí ísť do nemocnice, lebo z nej odchádza s omnoho väčšími komplikáciami, ako do nej vstupoval. Nemocnice nie sú vôbec vybavené – nemajú polohovateľné postele, zdvíhacie zariadenia a ani dostatočný personál, ktorý by pomohol pri odborných vyšetreniach, napríklad že by pomohli vás vyniesť alebo s presunmi.

Ako to dnes zdravotne ťažko postihnutí riešia?

Veľakrát cez rodinu. Aj v nemocniciach každý chce, aby s ním mohol byť rodinný príslušník, postará sa, supluje ošetrovateľskú starostlivosť. Nemocnice však ani na to nie sú pripravené. Rodič s dieťaťom tam trávi celé dni a noci, ale spí na stoličke, nemá tam ani lôžko. Ale pokiaľ je to možné, každý sa hospitalizácii vyhýba. Bola som sa pozrieť v sanatóriu v Kittsee, ktoré má všetky izby bezbariérové. Neriešia, či vás dajú do bezbariérovej, alebo nie. Tam sú v nich všetci pacienti. Sú jednoducho riešené. Nič strašne veľké, ale dostanete sa všade s vozíkom a nemocnica potom nemusí hovoriť, že máme len jednu bezbariérovú izbu a tá je obsadená.

Majú veľké štátne nemocnice bezbariérové izby?

Počty neviem. Niektoré izby sú bezbariérové, ale nejde len o izby. Máte tam problém s takými základnými vecami, ako sú toalety. Tie doteraz v nemocniciach bezbariérové neboli, teraz pribúdajú, ale to je základný problém. Musíte prekonávať veľké vzdialenosti, lebo na jedno oddelenie alebo celú časť máte jednu toaletu.

Už ste sa stretli s tým, že by niekomu odložili hospitalizáciu z dôvodu, že majú plnú bezbariérovú izbu?

Bezbariérové izby skôr nemáme, ako máme. Nikto vám nepovie, že vás nezoberú, dajú vás tam, kde majú voľno. Ak máte nejaký banálny problém, napríklad so zubami a potrebujete chirurgický zákrok, tak je z toho zrazu veľký problém, ak ste na vozíku. Sú to prakticky bežné veci, ale sú nedostupné. Hľadajú potom náhradné riešenia – napríklad toho človeka dajú na iné oddelenie.

Hovorili ste, že ľudia majú v sebe bariéry, ako sa to prejavuje?

Nevedia reagovať na ľudí so zdravotným postihnutím, mnohí majú pocit, že ak má niekto postihnutie, musí to byť hneď dobrý človek, pomaly svätý. Lebo si niečím prešiel. Áno, prešiel, ale vždy sú to len ľudia. Môžu byť šťastní a veselí, rovnako tak ako nahnevaní a smutní. Ľudia sú úplne bežní a aj prístup by mal byť rovnaký.

Mali ste vy pocit, že by mali k vám iný prístup?

Niekedy o tom rozmýšľate, či idete do školy, práce, či majú na vás rovnaké nároky ako na iných. Niekedy majú ľudia pocit, že vám musia vytvárať úplne špeciálne podmienky, inde majú na vás iné nároky.

Sú dnes hendikepovaní diskriminovaní?

Myslím, že sú, lebo stále nemajú prístup k veciam, ku ktorým má zdravý človek. Vidíme to aj v parlamente – neviem si teraz dosť dobre predstaviť, že by človek na vozíku mal funkciu, napríklad predseda výboru. Alebo komunálna politika – v obciach by mohli fungovať aj ľudia so zdravotným hendikepom, ale koľko úradov je na to prispôsobených? Napríklad voľby, tvárime sa, že načo budú hlasovacie miestnosti bezbariérové, keď máme prenosné urny. Ale je to aj o tom, že človek so zdravotným postihnutím by mohol byť vo volebnej komisii. Potrebuje mať bezbariérovú miestnosť, potrebuje s nimi komunikovať, ísť s nimi na obed. Nedá sa to robiť tak, že vytvoríte bezbariérové vákuum. Aj o úradoch práce sa stále bavíme, či sú dostupné, ale to by malo byť aj preto, aby tam ľudia s hendikepom mohli pracovať. Ľudia so zdravotným postihnutím robia len za minimálne mzdy, mali by dostať šancu pracovať aspoň v takýchto inštitúciách.

Takže štát v tomto zlyháva?

Áno, neprihliada na individuálne potreby človeka, ani na zdravotný stav. Využívanie skrátených úväzkov by bolo jednoduché riešenie.

Prečo to štát nemení?

Lebo sa všetko posudzuje cez peniaze. Veľa sa pozerá na to, ako sa zvyšujú náklady na ľudí so zdravotným postihnutím, lebo potrebujete príspevky na pomôcky, kompenzácie. Počet ľudí narastá a rozpočet na to nie je pripravený.

Koľko je dnes zdravotne postihnutých?

Hovorí sa, že v rámci Európskej únie má každý šiesty človek zdravotné postihnutie. Je to veľká skupina. U nás deväť alebo desať percent ľudí poberá invalidný dôchodok. A aj preto si niektorí myslia, a to aj poslanci, že nemajú pracovať, lebo majú dôchodok. Ale z toho sa nedá žiť. Je to kompenzácia zdravotného postihnutia.

To vám nejaký poslanec naozaj povedal?

Viem, že takéto reči mali veľakrát. Stále sú nejakí poslanci, ktorí majú takéto zmýšľanie, ale nebudem hovoriť, ktorí to sú.

S bariérami a prekážkami sa stretávate od detstva. Keď ste nastupovali do školy, museli ste si hľadať bezbariérovú školu. Aké to bolo?

Školy sú na tom z môjho pohľadu ešte najlepšie, ale stále si nemôžete vybrať základnú, strednú či vysokú školu, ktorú by ste naozaj chceli. Musíte zvážiť možnosti ubytovania, dopravy, a potom zistíte, že to nie je také jednoduché.

Takže školy sú na tom u nás dobre?

Neviem, ako je to na základných a stredných školách, ale robili sme monitoring vysokých škôl a tam už sú pokroky. Vedia vás nasmerovať, poradiť. Ale nejde len o samotné štúdium, treba sa pozrieť na to, či ľudia s postihnutím majú kde bývať, či sa dostanú do knižnice, či môžu chodiť na obedy.

Školu ste navštevovali v Bratislave, aj keď ste z Nitrianskeho Pravna. Bolo to pre bariéry?

Áno, už od základnej školy som bola na internáte v Bratislave. Škola u nás nebola bezbariérová, boli tam problémy s jedálňou aj družinou. Riešenie aj dnes býva jedna bezbariérová trieda na škole. Celá trieda sa preto musí držať tejto miestnosti, napriek tomu, že škola funguje inak. To nie je systémové riešenie. Nie je dobré, aby sa tomu všetci prispôsobovali kvôli jednej osobe, a to sa u nás deje vo veľkom. Preto to nefunguje. Problém môže byť aj telocvičňa. Aj keď máte zdravotné postihnutie, môžete sa na telesnej zapájať, ale musia byť na to podmienky a nesmie sa to riešiť tým, že oslobodíte niekoho od telesnej výchovy, lebo nie je uspôsobená telocvičňa.

Aké bolo v šiestich rokoch odísť na internát?

Bolo ťažké odísť z domu. Vezmite si, že šesťročné dieťa je samo na internáte a má internátny režim. To nie je veľmi ideálne. Som rada, že teraz je to už inak. Dieťa má byť s rodinou a treba robiť všetko pre to, aby mohlo vyrastať v rodinnom prostredí.

Často deti oslobodia od telesnej výchovy z dôvodu, že nie je bezbariérová telocvičňa?

Myslím, že áno. Ja som športovec. Na vysokej škole si všetci zapisovali telesnú výchovu pre kredity a ja ako jediný športovec v ročníku som musela žiadať o výnimku. Preukázateľne som športovala, ale nevedela som sa dostať do telocvične. Toto vás môže odlišovať a odčleňovať od ostatných.

Akým športom sa venujete?

Boccii a presnej orientácii. Boccia je ako petang. Presná orientácia je ten typ športu, kde vedľa seba súťažia všetci ľudia bez rozdielu veku, pohlavia či zdravotného obmedzenia. Všetci majú úplne rovnaké podmienky. Iný taký šport by ste asi ťažko hľadali.

Ako sa to hrá?

Dostanete mapu, máte trasu – niečo medzi jedným až tromi kilometrami, ktoré musíte prejsť, musíte identifikovať miesta, ktoré sú označené na mape. Dôležité sú správne odpovede, nie čas. Prostredie sa hľadá také, aby bolo možné ho prejsť s vozíkom.

Keď ste si vyberali vysokú školu, chceli ste ísť na mat-fyz na Komenského, ale keďže nebola bezbariérová, nešli ste. Aké bolo to rozhodovanie?

Nedala som si ani prihlášku, nemalo to význam. Nebola asistencia, internáty, nevedela by som tam vôbec fungovať. Až keď som nastupovala v roku 2004 na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky (mat-fyz), objavili sa prvé bezbariérové internáty.

Kým ste šli na mat-fyz, pracovali ste. Aké bolo zháňať si prácu?

Prácu som si našla už popri prvej vysokej škole. Bola som prijatá na denné štúdium, ale študovala som popri zamestnaní. Teda bola som študentka denného štúdia, ale chodila som iba s tými, ktorí chodili diaľkovo. Po čase som si povedala, že chcem mať rovnaké podmienky ako ostatní, a tak som začala študovať diaľkovo. Prácu som si našla náhodou, ponúkli mi ju ľudia, ktorí ma poznali. Bolo to ešte v dedine.

V dedine ste našli bezbariérovú prácu?

Nebola bezbariérová. Vynášali ma s vozíkom na prvé poschodie každý deň. Bola som aj fyzicky na tom lepšie. Teraz by som si to už nemohla dovoliť, lebo by som potrebovala bezbariérovú toaletu. Bolo to namáhavé, a preto som to aj nechala. Takto sa to nedá každý deň zvládnuť.

Zdravotne ťažko postihnutí majú často problém nájsť si prácu a zamestnávateľ radšej zaplatí pokutu, ako by ich zamestnal. Stretli ste sa s tým?

Takýto človek si dnes nemá šancu nájsť prácu. Chcela som si to vyskúšať, rok a pol som si intenzívne hľadala zamestnanie. Nevedela som, či tam pracovať budem, ale chcela som si vyskúšať, či viem prejsť cez výberový proces. Mám pocit, že tí, ktorí si prečítali zo životopisu, že som na vozíku, sa mi ani neozvali.

Prečo máte taký pocit?

Z tých, ktorí sa mi ozvali a povedala som im, či sa do ich priestorov na pohovor dostanem, boli v 99 percentách zaskočení, že som na vozíku. Túto informáciu som nikdy nezatajovala, ale ani som ju nezdôrazňovala. Kritériá pri hľadaní práce sú pre človeka na vozíku úplne iné. Zväčša je to len bezbariérové prostredie. Väčšinou vás odkazujú na špeciálne chránené pracoviská. Ale ani tam vás nikto nevezme.

Za ten rok a pol ste si nenašli prácu?

Našla som jednu, kde som mohla nastúpiť. A dve alebo tri, kde by ma vzali, ale nemali na to podmienky.

Prečo je tak málo firiem bezbariérových?

Pretože sa nevytvára dostatočný tlak na bezbariérové prostredie. Chýbajú nám odborníci v oblasti stavebníctva. Aj chránené pracoviská majú problém nájsť také priestory za peniaze, ktoré na to majú.

Ani novostavby na to nemyslia?

Aj tam je to problém. V bizniscentrách je to už lepšie, ale tie zas nie sú cenovo dostupné. Napríklad v Apollo business centre majú bezbariérovú toaletu, ale bola malá a jediná v celej budove. Vezmite si, že pracujete na piatom poschodí a musíte chodiť na prízemie, to by bolo otravné pre zdravého človeka, nie pre človeka so zdravotným postihnutím.

Pri bývaní je to iné?

Nájsť si bývanie sa ani nedá. Bezbariérové bývanie je len v mestských nájomných bytoch. A ich výstavba napríklad v Bratislave neprebieha. Dostať sa k takému bytu je nemožné.

Vy ste to ako vyriešili?

Mám prenajatý bežný byt. Je ťažké nájsť vhodný. V novostavbách sú výťahy v poriadku, aj keď priestory sa zmenšujú. Ale kým budeme mať 60-ky dvere, tak tu bude problém vždy. Byty v bežných stavbách sa na tento účel nestavajú. Staré domy majú tiež veľmi malé výťahy a sociálne zariadenia.

Ako to riešia ľudia so zdravotným postihnutím?

Upravujú si byty a domy, ktoré vlastnia. Tých, čo si môžu dovoliť hypotéku, nie je veľa. A väčšina ostáva bývať s rodičmi. Tam, kde vyrastáte, bývate celý život a neviete sa odtiaľ pohnúť, osamostatniť. Mnoho ľudí by sa chcelo presťahovať do iného mesta, ale nemá tú možnosť.

Na to, aby odišli z mesta, kde žijú, musia mať zabezpečenú aj dopravu. Je dnes dostupná pre zdravotne ťažko postihnutých?

Mestská doprava sa mení. Bezbariérové autobusy, trolejbusy, električky pribúdajú. Medzimestské linky prispôsobené nemáme. Vlaky sú na tom trochu lepšie, na stanice sa kupovali mobilné zdvíhacie plošiny, čiže by to malo byť zabezpečené. Ale IC vlaky, ktoré boli bezbariérové, zrušili. Problém je, že nie sú prispôsobené nástupištia a ani mobilná plošina sa nedostane všade. Je to veľký rozdiel oproti Česku, kde každý rok pribudne veľký počet nových vlakov, ktoré sú bezbariérové a už dnes ich má viac ako polovica zo všetkých vlakov. Tiež tam pribúdajú vlaky, kde sa netreba dopredu nahlasovať. U nás sa treba vždy nahlásiť minimálne dva dni dopredu, aby ste si tento vlak zarezervovali, a aj to nemáte istotu, že ho dostanete.

Ak by ste sa teraz rozhodli, že chcete večer cestovať, tak nemôžete?

Vôbec sa to nedá. Je to veľmi obmedzujúce. Zažila som, že som si vlak objednala tri týždne dopredu a v daný deň som aj tak neodcestovala. Síce vám vrátia peniaze, ale to nie je náhrada. Ospravedlnenie neprijímam, lebo sa to deje stále a všetkým. Z mojich troch ciest sa mi ospravedlnili dvakrát. Necestujem vlakmi, lebo je to nespoľahlivé. Keď cestujem do zahraničia, tak sa bojím, či odídem z Bratislavy.

Je to slovenský problém?

Áno, toto je vyslovene slovenský problém. Stačí, že idete na stanicu do Rakúska a budete tam chvíľu stáť, tak uvidíte, že do každého jedného vlaku nastupuje človek na vozíku. V Rakúsku vám pridelia človeka, ktorý vás sprevádza, naloží, vyloží. Majú tam mobilné plošiny na nástupištiach, reálne ich používajú. Takisto v Nemecku – tam neriešili, či vo vlaku plošina je, alebo nie je. Sprievodca má zabezpečiť, aby čo najrýchlejšie vyložil cestujúceho na vozíku, a je to na ňom, či ho vyložia sami, alebo poprosia o pomoc s plošinou, ktorú niekedy nevedia ovládať. U nás tiež nevie personál obslúžiť plošinu na stanici, no nemá na výber. A veľmi rýchlo sa u nás zbavujeme zodpovednosti. Ešte k tomu u nás ľudia s postihnutím cestujú veľmi málo. Všetci potrebujú viac skúseností.

Keď ste sa rozhodovali vstúpiť do politiky, čo vás presvedčilo?

Vlastné skúsenosti. Hľadala som si prácu, mala som chránené pracovisko. Zrušila som ho, lebo podmienky nefungovali. Nemala som čas riešiť svoju prácu, neustále som sa doťahovala s úradom práce. Považovala som to za zbytočné. Na všetko sa nedá pozerať len cez peniaze. Podmienky, v akých fungujete, nezaujímajú nikoho. Nepozerajú sa na to, prečo potrebujete asistenta, alebo či potrebujete prerobiť priestory, pozerajú sa na to len tak, že potrebujete peniaze. Zrušila som chránené pracovisko a hľadala spôsob, ako fungovať inak.

Kto vám dal ponuku?

Pani Jurinová a Šípošová, s ktorými som v minulosti riešila chránené pracoviská. Do inej strany by som nešla. Aj tým, že nie som štandardný politik, nemala som skúsenosti, aj keď poznám to prostredie, tak asi patrím medzi obyčajných ľudí.

 

 

Ako vnímate Igora Matoviča?

Poznala som ho len z médií a myslím si, že pomenúva veľa vecí tak, ako sú. Myslím, že v tom je veľa pravdy.

Ako vnímate jeho slovník, alebo aj nahrávku rozhovoru s Radom Procházkom, či kauzu detektora lži?

Sú situácie, keď konáte, ako konáte. Aj mne sa to stalo, že odpoveď pracovníka úradu cez telefón bola úplne iná ako písomná. Ak tu na niečo poukážete, vždy sa to obráti proti vám, preto je málo tých, čo hľadajú iné spôsoby. Mnohé veci sú na papieri inak ako v skutočnosti. Prečo to robíme?

Čo myslíte?

Napríklad v chránených pracoviskách. Nikto si dnes neuvedomuje, že ak sú nevyhnutné bezbariérové priestory, treba ich najprv prerobiť. Vyhovujúce neexistujú. Stále sa posudzuje len výška nájmu a do tej nemusia spadať priestory v novostavbách. Sama som zažila, že som si našla priestory, ktoré boli vyhovujúce, ale nebola tam bezbariérová toaleta, keď mi ju prišla hygiena skontrolovať, tak som bola pripravená argumentovať, prečo potrebujem práve tento priestor. Ale nemusela som, lebo sa ma na to nikto nepýtal. A potom som si zháňala peniaze na to, aby som si priestory, ktoré som mala v prenájme, mohla zrekonštruovať. A opäť hľadáte zdroje, cez čo to financovať, lebo chránené pracovisko sa v prenajatých priestoroch nepodporuje. Neustále sa prispôsobujeme podmienkam úradov, hoci sú nelogické. Povedia vám, že dokument musí byť podpísaný tromi osobami, pritom sú prítomní len dvaja ľudia.

Prečo sa to tak robí?

Nerozumiem tomu. Takto to funguje všade. A keď sa spýtate prečo, tak vám nik nevie povedať. Ja som ani na úradoch nechcela akceptovať tieto veci. Napríklad chceli, aby som odmenu asistenta dokladovala výplatnou páskou. Pracovný asistent nebol môj zamestnanec, tak aká výplatná páska? Ale trvali na tom, že to potrebujú. Tlačivo nemali, tak som si vytvorila svoje, ktoré malo rozmer menší ako vizitka, a toto tam reálne je, akceptovali to. Nik nemá odvahu povedať, že toto je hlúposť, toto nerobme.