Bezpečnostná stratégia môže byť sexy

Autor pracuje v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a na Katedre politológie UK.
V parlamentných voľbách kandidoval za stranu Sieť

Hoci sa v Európe blýska na horšie časy a odborníci dlhodobo diskutujú, čo s tým, bezpečnosť nie je u nás sexy politickou témou. Politici riešili podstatné otázky slovenskej obranyschopnosti naposledy pre pätnástimi rokmi. Po vstupe do Európskej únie a NATO sa naša politika zaoberala viac sama sebou než okolitým svetom, ktorý sme aj vďaka európskej integrácii považovali za stabilný.

Únia je však dnes výrazne krehkejšia než v minulosti. Britskí voliči môžu už v júni rozhodnúť o historicky prvom odchode členskej krajiny z nej. Popri „brexite“ priebežne hrozí ďalšia diskusia o „grexite“, teda o odchode Atén z eurozóny. A prípadný úspech Marine Le Penovej vo francúzskych prezidentských voľbách budúci rok naplno rozbehne debatu o novom vzťahu Paríža so zvyškom Únie.

Tento pozvoľný, zdanlivo nenápadný rozklad Únie sprevádza už niekoľko rokov intenzívny rozvrat vzťahov v európskom susedstve. Strategické partnerstvo EÚ s Ruskom sa zmenilo na zápas s Moskvou. Východné partnerstvo s Ukrajinou je v tieni tlejúcej vojny na Donbase. V južnom susedstve rastie počet zlyhávajúcich štátov, pričom boje v Sýrii pokračujú bez náznaku zmieru. Islamský štát na Blízkom východe síce stráca svoje pozície, no naberá pôdu pod nohami v rozkúskovanej Líbyi. Konflikty pri európskych hraniciach sa skôr množia, než by zanikali.

V Európskej únii máme akútny bezpečnostný problém. Popri snahe udržať svoj domáci poriadok musíme reagovať na hrozby zvonku. Impulz a návod, ako na to, môže poskytnúť nová Globálna stratégia EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku – dokument, ktorý by mal koncom júna nahradiť Európsku bezpečnostnú stratégiu z roku 2003. Stratégia má byť globálna najmä v úsilí mobilizovať všetky dostupné zdroje Únie na pevnejšie postavenie Európy vo svete. Je naivné myslieť si, že Európa bude strategickým hráčom v Čínskom mori. Mali by sme však pracovať na tom, aby posilnila schopnosť členských krajín odolávať bezprostredným bezpečnostným hrozbám. Európa musí zvládnuť seba a svoje okolie, aby mohla byť silou v širšej svetovej politike.

Globálna stratégia môže priniesť spoločný plán pre európsku bezpečnosť. Za jej prípravu zodpovedá šéfka pre vonkajšie vzťahy Federica Mogheriniová, ktorá spolupracuje s členskými krajinami a zahraničnopolitickými odborníkmi. O príprave dokumentu sa v apríli hovorilo na bratislavskom Globsecu a Federica Mogheriniová predstavila jeho osnovu o týždeň neskôr na bezpečnostnej konferencii Únie v Paríži.

Globálna stratégia pomenuje záujmy Únie vrátane dôrazu na spoločnú silu členských krajín obrniť sa voči nástrahám, ktoré podkopávajú ich politické a hospodárske základy. Európska únia potrebuje tradičné obranné kapacity spolu s účinnými nástrojmi na boj s energetickými, informačnými a kybernetickými hrozbami. Šírenie poplašných správ a poloprávd je totiž rovnako veľkým problémom pre bezpečnosť Európy ako fyzické a vojenské zdroje, ktoré mieria na jej obyvateľov.

Nová stratégia prináša konkrétnu príležitosť pozitívne komunikovať o Únii. V čase, keď verejnosť stráca dôveru v európske inštitúcie a Brusel je obľúbenou nadávkou národných politikov, tvorba globálnej stratégie ponúka priestor na diskusiu o pridanej hodnote európskeho projektu. Obsah dokumentu uspeje, len ak si globálnu stratégiu osvoja politickí lídri a dohodnú sa na opatreniach, ktoré vyriešia chradnúcu odolnosť európskych krajín.

Na Slovensku môžeme premeniť európsku bezpečnosť na dôležitú politickú tému hneď dvakrát. Prvý raz už na jeseň tohto roku počas predsedníctva v Rade EÚ, keď Európska únia plánuje praktické kroky pri uskutočňovaní globálnej stratégie. Už dnes napríklad vieme, že slovenské predsedníctvo by malo dojednať konkrétne záväzky pre európsku obranu a prijať právne úpravy v oblasti energetickej bezpečnosti EÚ. Slovensko musí začať politicky komunikovať o týchto prioritách a posilniť vlastné administratívne kapacity na nachádzanie dohôd o plnení konkrétnych cieľov globálnej stratégie.

Druhou podstatnou šancou je využiť tému európskej bezpečnosti na otvorenú diskusiu o novej bezpečnostnej stratégii SR, ku ktorej sa v programovom vyhlásení zaviazala nová vláda. O bezpečnosti Slovenska diskutujú hlavne odborníci, ale ďalej s ňou pohnú len politici. Tí v ostatných rokoch túto problematiku obchádzali aj preto, lebo finančné a politické riešenia bezpečnostných problémov našu spoločnosť skôr rozdeľujú. Tvorba novej stratégie SR tak bude príťažlivá nie vďaka nevyhnutným politickým nezhodám, ktoré ju budú sprevádzať, ale práve vďaka možnej miere spoločenskej zhody na bezpečnostných prioritách štátu. Napokon, o čo jasnejšia bude domáca dohoda na strategickom ukotvení štátu, o to účinnejšie môžeme aj z Bratislavy zabojovať za zmysluplnú Európsku úniu.