Vinohrady, Predmestie, Kotleba a Figeľ

Keď kotlebovci hľadali pôdu pre svoj antisystémový marketing, ponúkali sa im dve skvelé miesta: nemocnice a vlaky. Lenže v nemocniciach by nebolo jasné, koho a pred kým a hlavne ako chrániť, takže zostali vlaky. Tu sa tiež pohybujú masy nespokojných ľudí, mnohí z tých, čo nečítajú noviny a nesledujú televíziu, čo hovoria „politika ma nezaujíma“. A tí všetci práve cestou vo vlaku uvidia všetko, čo o fungovaní štátu potrebovali vedieť.

Prípad bratislavských staníc Vinohrady a Predmestie vyčnieva nad všetkými každodennými absurdnosťami. V skratke: Figeľov človek na základe Figeľovej vízie začne plánovať opravu stanice a keď ho potom vyhodia, lebo ľudia vyhodili Figeľa, tak jeho nástupca – už Počiatkov človek – v tom nezmysle pokračuje až do zdarného konca. A tým je novučičká stanica, ktorá je zatvorená a cestujúci sa na ňu pozerajú len z električky, po tom, čo vystúpili zo susednej stanice Vinohrady.

A Vinohrady sú druhým reprezentatívnym príkladom štátnej dopravnej politiky, a to od pohľadu z diaľky až po posledný detail, na ktorý vám padne oko. Hlas na stanici oznamuje príchod vlaku jazykom rakúsko-uhorského úradníka. Že príde osobák, povie štyrikrát za sebou, z toho dvakrát, že „príde“, a dvakrát, že „prichádza“. Medzitým sa stanicou preženie rýchlik, ale o ňom nepadne v reproduktore ani zmienka, hoci prefrčí tesne vedľa čakajúcich ľudí. Na troj- či päťminútové meškania sa nikto ani neunúva zapnúť hlásenie.

V lete na Vinohradoch smrdí, v zime sa trasiete. O záchode si spravíte predstavu aj bez toho, aby ste doň vkročili – stačí vám na to čuch a pohľad na ľudí, čo to nevydržali a našli si miesto na uvoľnenie v blízkosti stanice.

Vo vybavovacej hale sú dve okienka na lístky, z ktorých jedno je skoro vždy zatvorené. Popísané steny, popísané peróny. Voda tečúca z plechovej strechy kvapká už tak dlho, že do asfaltu vyformovala diery.

Keď si cestujúci k tomu pridá zrušené IC, ktoré sa majú znovu zaviesť, stominútové meškania, oznamy na vagónoch, do ktorých nesmú vojsť bez lístka, či nové vlaky, čo sa priebežne kazia – čo iné si z toho poskladá, než že štát nefunguje a to posledné, na čom mu záleží, je človek?

Taká kombinácia ministerskej nadutosti, manažérskej nekompetentnosti a komunikačného zúfalstva kričí: my, železnice, sme tu na to, aby sme tu boli – vy, cestujúci, buďte radi, že vás niekto odvezie.