Primárka Dedinská: Mladí lekári chcú viac voľného času, riešia to všade na svete

Ivana Dedinská je prezidentkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti a primárkou transplantačno-nefrologického oddelenia Univerzitnej nemocnice v Martine. Titul profesorka získala ako jedna z najmladších na Slovensku.

V rozhovore hovorí:

• v čom sú iní mladí lekári a ako k nim treba pristupovať;
• či odchádzajú mladí lekári do zahraničia preto, že im starší kolegovia nedávajú príležitosti;
• ako svet čaká rast pacientov s chorobami obličiek.

Máte 44 rokov, boli ste jednou z najmladších profesoriek na Slovensku. Ste prezidentkou Slovenskej transplantologickej spoločnosti a primárkou. Ako sa žije mladej lekárke v slovenskom zdravotníctve?

Možno to je prostredím, nie každý mladý človek má takéto možnosti, ale v martinskej nemocnici dostáva príležitosť viac mladých lekárov. Je to výnimočné, lebo na Slovensku nie je jednoduché byť úspešný mladý človek. Vo svojom tíme sa snažím, aby to tak nebolo. Ja sama som mladá, ale už mám v tíme docenta a ďalší je na ceste k habilitácii. Je veľmi pravdepodobné, že ma akademicky „dobehnú“ ešte počas môjho aktívneho profesionálneho života. Som naučená, že sa toho človek nemá báť. Práve naopak, treba z toho vyťažiť, že sme ako tím silnejší.

Aké to má výhody?

Je dôležité vychovávať ďalšie generácie lekárov, podporovať ich rast a motivovať ich k lepšiemu výkonu. Navzájom sa posúvame vpred.

V podcaste Jesseniovej fakulty ste povedali, že za odchodom mladých lekárov do zahraničia sú dva dôvody – stav nemocníc a to, že vedúci oddelení nedávajú mladým lekárom šancu vyrásť. Prečo sa to deje?

Sú pracoviská, kde je problematické sa niekam posúvať, lebo mladí nedostávajú veľa príležitostí. Mladá generácia je úplne iná, ako sme boli my a je úplne iná, ako boli naši rodičia. Tí nastúpili do zamestnania a štyridsať rokov v ňom pracovali a neriešili, či sú spokojní. Keď som nastúpila do práce ja, boli sme generácia, ktorá v práci aj spávala.

Aká je dnešná mladá generácia lekárov?

Teraz je pre nich najdôležitejšia rovnováha medzi prácou a osobným životom. Vedúci pracovník si musí uvedomiť, že ak chce, aby podávali výkon, tak ich musí motivovať, nebudú tu od rána do večera. Už to tak nefunguje. Ak chcem od toho človeka výkon, musím mu dať protihodnotu.

Ako to myslíte?

Napríklad, ak niečo urobí navyše, tak tú svoju prácu – napríklad článok – môže odprezentovať na kongrese alebo ísť na stáž, ktorá následne posunie samotné pracovisko ďalej. Podporujem mladých kolegov, aby sa vzdelávali, a aj to, aby odišli do zahraničia. Aj ja som mala skúsenosť v zahraničí, bola som v Londýne a vrátila som sa úplne inak nastavená. Išla som z malej krajiny do zahraničia s tým, že na Slovensku je úplne všetko zle a naši pacienti sa nemajú dobre. Ale v Londýne som videla, že to tak nie je a naši pacienti sú často liečení lepšie ako v Británii. Preto aj mladých kolegov povzbudzujem, aby išli do zahraničia, a to aj s rizikom, že tam budú chcieť ostať. Mladá generácia je dnes iná a treba to rešpektovať, treba im dať priestor, aby sa viac vyžili aj doma. Nemôžeme mladým lekárom brániť a nastavovať ich na náš režim, lebo odídu.

Keď hovorím s mladými lekármi, často opisujú práve to, že im vedúci nedávajú príležitosti. Prečo sa to deje?

Závisí to asi aj od vnútornej sebadôvery. Ak si je človek istý tým, čo robí, ovplyvní to, ako sa správa k mladším kolegom. Ja si za svojimi vedomosťami a skúsenosťami stojím. Málo príležitostí môžu mladí lekári vnímať aj z úplne iných dôvodov. Napríklad sa môžu chcieť špecializovať na odlišné výkony, ako má v pláne pracovisko robiť. Vtedy sa nestretne potreba vedenia pracoviska s očakávaniami mladého lekára a vznikne problém. Veľmi dôležité je medzi sebou komunikovať. Nedostatok príležitostí je často súhra viacerých faktorov.

Stretli ste sa s tým, že by vás posudzovali podľa veku alebo podľa toho, že ste žena?

U mojich kolegov v nemocnici a na fakulte nie. Pracovala som aj v nemocnici v Trstenej a aj tam bol výborný primár.

A aký veľký je teda problém, že mladí nedostávajú priestor, a preto odchádzajú do zahraničia?

Z kontaktov s kolegami by som povedala 50 na 50 – medzi prehnanými očakávaniami a nedostatočným priestorom. Rozdiel v príležitostiach a očakávaniach je aj v tom, či niekto pracuje v univerzitnej alebo menšej – napríklad okresnej – nemocnici. Tam je veľa práce a skôr tam neplatí, že by niekto nedostal príležitosť, chirurg sa v menšej nemocnici k operačným výkonom vie dostať častejšie ako ten v univerzitnej. Na druhej strane tam nemá priestor na rodinu, lebo často nie je možné, aby išiel po 24-hodinovej službe hneď domov. A nemá ani priestor na vedu. Všetko je o prioritách daného lekára.

Vedenie oddelení sú väčšinou muži, lekárok je pritom v zdravotníctve a nemocniciach viac. Prečo to tak je?

Lekárok je viac, vedúcich nie. Ja som sa nikdy nestretla s tým, že by mi niekto otvorene povedal, že so mnou nebude diskutovať alebo že nie som rovnocenný partner, lebo som žena. Na Jesseniovej lekárskej fakulte máme už druhé funkčné obdobie dekanku a je veľmi rešpektovaná. Ale je pravda, že žien je vo vedúcich pozíciách menej, a nie je to podľa mňa preto, že by ich tam muži nepustili. Ak žena chce rásť, tak sa to dá. Musí však mať doma zázemie, lebo to nie je práca na osem hodín. Ak sa chce žena venovať naplno rodine, tak je to takmer nemožné. Myslím si však, že by určite inštitúciám pomohlo, ak by bolo vo vedúcich funkciách viac žien.

Mladé lekárky a medičky hovoria, že dostávajú na fakultách a v nemocniciach rady, aby na niektoré odbory nešli. Napríklad ich odhovárajú od chirurgie.

S tým nemám osobnú skúsenosť. Chcela som byť najprv endokrinologička, v druhom kroku som si vybrala nefrológiu a následne transplantácie. Často dostávam otázku, či som pri transplantácii aj osobne – ako nefrologička, ale to nie som. Som internistka, pacienta pripravím, ale osobne tam nie som. Neviem si predstaviť, že by som robila chirurgičku v transplantačnom tíme – ráno ešte pred programom sa realizuje odber orgánu, následne je chirurg celý deň na operačke v rámci štandardného programu a poobede po pracovnom čase sa transplantuje. A na druhý deň bežne ten istý chirurg ide do služby. Je to veľmi náročné. Mali sme v tíme chirurgičku, ktorá transplantovala, a nikto s tým nemal problém. Potom odišla na materskú a už sa do transplantačného tímu nevrátila. Je to všetko o osobnom nastavení a, samozrejme, aj o charaktere daného chirurgického odboru.

Keď sa vrátim k mladým lekárom – aj zahraničné médiá opisujú, že nemocnice majú problém, lebo mladí lekári nechcú byť tak dlho v práci ako tí z predchádzajúcich generácií. A niektorí starší kolegovia to majú problém akceptovať. Ako je to u vás?

Mladí lekári majú úplne inak nastavené hodnoty. Keď som skončila medicínu, práca bola pre mňa všetkým. Dokázala som pre ňu obetovať veľa voľného času a robím to aj teraz. Z práce chodím o piatej domov, idem sa prejsť so psom a do desiatej-jedenástej pracujem. Ale mladí lekári to takto nastavené nemajú. Nechcú celý život obetovať práci. Majú veľa záujmov, u nás v tíme všetci športujú. Kedysi boli hlúčiky kolegov pred nemocnicou a fajčili, teraz to už nevidíme, mladí lekári žijú zdravšie, športujú, cestujú. A čím skôr to začneme rešpektovať, tým lepšie, lebo inak o nich prídeme.

Nemali ste problém s prepracovanosťou či vyhorením?

Mala som to počas a tesne po docentúre – bola som na to sama. V rámci publikačnej činnosti je dobre, ak je autor členom vedeckého tímu, ja som bola taký samorast. Na habilitáciu je podmienkou určitý počet článkov, kde má byť lekár prvý autor, a potom má mať určitý počet článkov, kde je spoluautor. Ja som veľa spoluautorských článkov nemala, vo väčšine som bola prvá autorka, naozaj som veľa písala aj po večeroch. Keď som si docentúru dokončila, nevedela som, čo s voľným časom, bolo to pre mňa problematické obdobie.

Prišla však nová výzva – vybudovanie nového tímu. Mohla som si na seba naviazať doktorandov a venovať sa im. Po docentúre som si povedala, že už nebudem pracovať cez víkend a dodržiavam to. Väčšinou sa všetko snažím po večeroch v týždni dorobiť. A mentálne mi to veľmi pomohlo. A pomohol mi ešte môj manžel. Dlho pracoval ako vrcholový manažér a poradil mi, že si mám do diára napísať aj čas na oddych. Začala som si to písať a výrazne mi to pomohlo. Teraz si to už písať nemusím, už som sa na to nastavila.

Prečo to tak bolo?

Bola som sama internistka na chirurgii v rámci transplantačného programu, nemala som tam iného kolegu internistu. Keď som začala robiť v transplantačnom centre, mala som štvorročnú dcéru a pracovala som naozaj veľa, aj cez víkendy. Dcéra lyžuje, a keď bola na svahu, tak ja som sedela v „apreski“ s počítačom a písala som. Všetci ma tam už poznali a každý večer mi doniesli kávu a čaj.

Tam hrá hlasná hudba, vedeli ste sa tam sústrediť?

Vôbec nič ma nevyrušovalo. Dokázala som vypnúť a písať.

Nevnímate mladých lekárov ako lenivých?

Nie, vôbec. Pre mňa je to veľmi inšpiratívna generácia, ktorá nás núti využívať nové technológie. Na prvý pohľad sa môžu javiť ako leniví, ale sú veľmi efektívni. Chcú svoj čas tráviť zmysluplne a veľa vecí robia efektívnejšie a rýchlejšie. Dokážu využiť umelú inteligenciu, rôzne aplikácie, vedia rýchlo vyhľadať dôveryhodné zdroje a dáta. My sme sa učili z kníh, a keď som robila prvé prednášky, až tak som nekontrolovala zdroje a to nie je správne. Táto generácia vie, ktoré zdroje sú dôveryhodné, čo sa oplatí čítať a čo nie. Čítala som jeden článok o tom, či umelá inteligencia nahradí pracovnú silu, a bola tam výborná odpoveď: „Nahradí len tých, ktorí nevedia s umelou inteligenciou pracovať.“ Dominantná výhoda ľudí, a teda aj lekárov, bude, že s umelou inteligenciou vedia kriticky pracovať.

Je to tak len u nás?

Minulý týždeň som bola na stretnutí rady pracovnej skupiny Európskej nefrologickej spoločnosti v Parme a hovorili sme o tom. Boli tam profesori z Nemecka, Belgicka a Francúzska. A presne o tomto sme sa rozprávali. Majú veľmi veľa projektov a peňazí, ale nemajú ľudí, lebo nechcú pracovať navyše. Ani keď ich vedia zaplatiť. Stačí im menej peňazí, ale chcú mať voľný čas. Aj my máme teraz viac žiadostí o skrátený úväzok, lebo lekári sa chcú venovať rodine alebo sebe. A to zažívajú aj kolegovia v zahraničí.

Lebo ich k výkonu nedotlačíte a oni potom skôr odídu?

Nedotlačíme. V každom prípade budeme potrebovať viac ľudí s iným prístupom.

Ako to riešili kolegovia zo zahraničia?

Všetci to vnímajú ako problém. Profesor z Nemecka hovoril, že je to veľmi zaujímavé, lebo sme sa tam zišli z rôznych kútov Európy a máme úplne rovnaké starosti. A zhodli sa na tom, že jediným riešením je prijať viac ľudí. Na Slovensku sa skôr alebo neskôr tiež dopracujeme k tomu, že budeme ako lekári pracovať na zmeny. Dnes chodíme všetci na osem hodín a potom príde služba. Ale keďže to generuje veľmi veľa nadčasov, všade v západnom svete to funguje tak, že špecialisti, ktorí sú najdrahší, chodia do práce len cez deň a potom sú na telefóne – ak teda hovoríme o internistických odboroch. Lekári pred atestáciou prichádzajú na 12-hodinové služby, teda pokryjú chod oddelenia až do večera, a potom je tam jeden lekár, ktorý cez deň nepracuje, ale má štyri alebo päť dní po sebe nočnú. A tiež ide o lekára pred atestáciou. Špecialista, napríklad nefrológ, nepracuje cez víkend ani v noci, lebo je to drahé. Aj my sa pravdepodobne časom dopracujeme k tomuto systému, aby sa nám nekopili nadčasy. Keď je niekto opakovane 24 hodín v práci, produkuje stále viac nadčasov. Čím je menej ľudí v nemocniciach, tým viac nadčasov majú.

Ako by sa to dotklo oddelení?

Na našom oddelení fungujeme na tzv. príslužbách, nemáme klasické služby. Ale mnohé oddelenia by museli prijať viacerých lekárov pred atestáciou. Tí by po získaní atestácie mohli ísť do ambulancií a posilnil by sa aj ambulantný sektor, kde sa dnes veľmi dlho čaká na termín.

Prečo taký systém ešte nemáme?

Ešte nebola taká veľká potreba systém radikálne zmeniť, skôr či neskôr sa k nemu asi dopracujeme. Niektoré nemocnice už takto fungujú, minimálne čiastočne, majú spoločné lôžka a špecialisti sú tam využívaní podobne, ako som zažila napríklad v Londýne.

Ako sa to dnes prejavuje na oddelení, je tam medzigeneračné nepochopenie?

U nás to tak nie je. Mladí a starší lekári sa navzájom inšpirujú a podporujú. My máme veľmi veľa práce, ale snažíme sa to vybalansovať tým, že máme možnosť cestovať a prezentovať výsledky na kongrese, prípadne ísť na stáž. Nepamätám si, že by som niekomu povedala, že si nemôže zobrať dovolenku. Na druhej strane viem, že keď budem niečo potrebovať, tak si to bude pamätať.

Funguje to tak, že mladí lekári si vyčerpajú dovolenku, ale starší si ju prenášajú?

Starší lekári majú viac dní dovolenky, môže sa im hromadiť. Je to aj preto, že mladí si často vyberajú dovolenku, lebo sa starajú o menšie deti, čo už u starších kolegov nie je také časté.

Máte problém pri písaní služieb, lebo mladší kolegovia chcú mať viac voľna po práci?

Nemáme klasické služby, máme tzv. príslužby. Ale všetci moji mladší kolegovia slúžia na internej klinike, po nočnej službe odchádzajú domov. Počet lekárov je relatívne číslo, na našom pracovisku sú aj doktorandi, teda študenti, ktorí spadajú pod lekársku fakultu, majú však aj úväzok v nemocnici. Iné je to v menších nemocniciach, kde musia lekári slúžiť častejšie, keďže ich je na oddelení menej.

Učíte na fakulte medikov. Keď sa rozširovali počty, ktoré majú fakulty prijímať, ozývali sa aj hlasy, že to už nebude výber, budú brať aj slabších uchádzačov. Ako to vidíte, akí sú dnešní medici?

Sú iní, ale nie horší. Mám študentov vo vyšších ročníkoch a veľmi rada s nimi pracujem. Je pravda, že veľmi veľa študentov odchádza do zahraničia, populárne je najmä Brno. Majú tam nový kampus, je to blízko, majú podobnú mentalitu a nie je tam jazyková bariéra. Martin prijíma najmenej študentov, keď sa niekto hlási na Slovensku na medicínu, má na výber Bratislavu, Košice a Martin, výber je tak u nás najužší. Nemám za posledné roky pocit, že by sa to vedomostne zhoršovalo.

Brno ponúka kampus, lepšie vyzerajúcu nemocnicu. Ako s tým súperí Martin, kde je starší internát, nemocnica je pavilónového typu?

Podmienky sú, aké sú, a nevieme to ovplyvniť. Ale aj my máme pekné priestory, napríklad v simulačnom centre alebo v rámci teoretických a predklinických ústavov. Vo vyšších ročníkoch, keď už študenti majú byť v kontakte s pacientmi, sa im snažíme pobyt v nemocnici oživiť. Môžu ísť napríklad na transplantáciu, biopsiu a snažíme sa ich zapojiť do starostlivosti o pacienta. A takýto záujem si vážia najviac. A či je v peknej alebo v škaredej nemocnici, je jedna vec, ale keď vidia, že im chce niekto niečo odovzdať, má na nich čas, vezme ich za pacientom a nenechá ich tam samých, to je dôležité. Minulý týždeň som na chodbe videla dvoch študentov, tak som ich vzala na konzultáciu na čakaciu listinu. Mohli sa porozprávať s pacientom na dialýze, vysvetlila som im, čo je transplantácia obličky. Študenti nepotrebujú veľa, potrebujú najmä záujem.

Študenti ale v mnohých dotazníkoch označujú priestory a stav nemocníc za problematické.

Samozrejme, ale to ako vyučujúci nevieme ovplyvniť. No záujem o nich ovplyvniť vieme. Máme seminárne miestnosti, odkiaľ môžu sledovať na diaľku výkon v operačnej sále. Aj internát je zrekonštruovaný. Ak by tu moja dcéra chcela študovať, bola by som rada. Ale keďže tu vyučujem, tu ostať nechce.

Chce byť lekárka?

Áno. Páči sa jej, ako dokážeme ovplyvniť životy a zdravie ľudí.

Hovorili ste, že máte veľa práce na oddelení. Obličky ohrozuje najmä cukrovka, fajčenie a vysoký krvný tlak. To sú civilizačné ochorenia, pri ktorých zažívame epidémiu. To spôsobuje, že máte veľa práce?

Presne. Diabetes a hypertenzia najviac poškodzujú obličky a sú to choroby, ktoré nebolia. Diabetikov druhého typu máme viac ako 90 percent zo všetkých diabetikov. Ide o pacientov, ktorí prídu do nemocnice s nejakou komplikáciou tohto ochorenia. Nevedia, že majú cukrovku, ale prídu s infarktom, zlyhanými obličkami alebo cievnou príhodou. A až vtedy pacient zistí, že má cukrovku. Štyridsať percent pacientov na dialýze, teda tých, ktorým už zlyhali obličky, sú diabetici. Ide o najväčší zdroj pacientov s chorobami obličiek.

Diabetes druhého typu je následkom obezity. Čo cukrovka spôsobuje, keď to ničí obličky?

Diabetes je metabolické ochorenie, ktoré podporuje rozvoj aterosklerózy. Dochádza k poškodeniu ciev aj obličiek. Dochádza aj k hyperfiltrácii, vtedy sú obličky pod vyšším tlakom. Dochádza k chronickému zápalu a oxidačnému stresu. A obličky najmä poškodzuje hyperglykémia, teda to, že sa do obličiek dostáva vyšší obsah cukru. Všetky tieto faktory vedú k tomu, že dochádza postupne k zlyhaniu obličiek. A popritom sa rozvíjajú ďalšie komplikácie na srdci či v nervovej sústave. Keď zlyhajú obličky, sú zároveň prítomné aj ďalšie komplikácie.

Koľko percent z diabetikov sa dostane na dialýzu?

Diabetikov je niekoľko státisícok. Na dialýze máme zhruba 3 500 pacientov. A štyridsať percent z nich sú diabetici. Nie je to enormné číslo, ale má to jediný dôvod – diabetici sa dialýzy nedožijú. Udáva sa, že pacient s chronickou chorobou obličiek bez ohľadu na to, či je diabetik alebo nie, má veľmi vysoké kardiovaskulárne riziko. Ak má k tomu aj cukrovku, tak sa to znásobuje. Predpokladá sa, že pacienti, ktorí majú chronickú chorobu obličiek, zomrú šesťnásobne častejšie na infarkt alebo cievnu príhodu, ako dospejú k dialýze.

Prečo sa o chorobe obličiek hovorí tak málo?

Títo pacienti sa schovajú do skupiny diabetikov alebo pacientov s vysokým krvným tlakom, lebo majú obe ochorenia. Choroba obličiek postihuje najmä ľudí vo vyššom veku, a keďže sa dožívame ako spoločnosť stále viac rokov, bude viac pacientov, ktorí budú potrebovať dialýzu. Očakáva sa, že do roku 2030 bude celosvetovo troj- až päťnásobne vyššia potreba dialýzy ako reálne možnosti jej vykonania. Takisto je obmedzený prístup k transplantácii. Nie každý ju môže podstúpiť a darcov nie je toľko, aby pokryli dopyt. Budeme čeliť pandémii chronickej choroby obličiek a nie každému pacientovi budeme vedieť vyhovieť v dialýze. Slovensko nie je ohrozené v prvom rade, ale sú štáty, kde budú musieť pacientov na dialýzu vyberať.

Nebojíte sa, že aj Slovensko bude mať málo dialýz?

Máme veľmi dobre pokrytú dialyzačnú starostlivosť, v podstate každé väčšie mesto má dialyzačné stredisko, dokonca sa nám otvára možnosť aj domácej dialýzy. Ak by bolo dialyzačné stredisko preťažené, tak pacienti, ktorí by vedeli manažovať svoj stav, by mohli dialýzu absolvovať doma.

Znižuje sa vek ľudí, ktorí trpia chorobami obličiek?

Mladí pacienti sú veľmi výnimoční. Kým dôjde k terminálnemu zlyhaniu obličiek, trvá to roky, nedeje sa to zo dňa na deň. Môže sa stať, že mladí ľudia majú napríklad takzvané nefrotoxické poškodenie, napríklad pre užívanie analgetík, ale nezvyšuje sa nám počet dialyzovaných mladých pacientov. Zvyšuje sa počet dialyzovaných starších pacientov.

Od akého veku prichádzajú pacienti na dialýzu?

Najčastejšie 65 a viac. Ale dá sa predpokladať, že budú prichádzať aj mladší, lebo vidíme epidémiu detskej obezity. Ale zatiaľ túto vlnu nezachytávame.

Aký je dnes záujem o transplantácie?

Pri transplantácii od mŕtveho darcu nevidím rozdiel v záujme oproti iným krajinám. U nás to funguje tak, že každý z nás je darca, ak sa počas života nevysloví, že ním byť nechce. Musí to byť potvrdené notárom, je na to presný postup. Máme register nedarcov, a ak tam človek nie je registrovaný, môžeme tomuto človeku odobrať orgány. Ale vždy komunikujeme s rodinou, a ak s tým nesúhlasí, nepristúpime k tomu.

Odmietajú často?

Počet nesúhlasov sa pohybuje okolo 15 až 20 percent. Toto percento je podobné ako inde v Európe. Vyššie je v Nemecku. A potom sú krajiny, ktoré majú opačný zákon. Napríklad Veľká Británia to má tak, že kto chce darovať orgány, musí byť zaregistrovaný v registri darcov. Majú na to aj veľké kampane. Aj my máme kampaň sedem životov, aby sme znížili počet nesúhlasov. Heslo je: „Buď darcom a povedz o tom doma.“ Je to o tom, aby ste doma povedali pred manželom či deťmi, rodinou, že chcete, aby vám odobrali orgány. Aby o tom vedeli.

Dnes zdravotníctvo ovplyvňujú dezinformácie. Vidíte to aj pri transplantáciách?

Zatiaľ sa s tým, chvalabohu, veľmi nestretávame, lebo pacient, ktorý prichádza do transplantačného programu, je na ten moment transplantácie fixovaný. Je to jeho nádej, že nebude musieť chodiť na dialýzu, kam chodí trikrát do týždňa na päť hodín. A my ho transplantáciou vieme vrátiť do bežného života. Vkladajú sa do rúk lekárov s plnou dôverou, lebo im nič iné nezostáva. Máme pacientov, ktorí neveria, že covid bol, nedali sa zaočkovať, a je to veľký paradox, lebo títo pacienti užívajú imunosupresívnu biologickú liečbu. Keď majú v tele donoršpecifickú protilátku, keď začnú tvoriť protilátky proti tomu štepu, tak ich liečime pomerne agresívnymi liekmi. A potom vám povedia, že sa nezaočkujú. Je to veľmi selektívna dôvera.

Ako to myslíte?

Dôverujú nám, že im chceme dobre v rámci transplantácie, ale keď im povieme, že sa majú zaočkovať proti covidu, tak nám už neveria. Je zaujímavý paradox, ako si vyberajú, v čom nám budú dôverovať a v čom nie. Mali sme veľmi málo nezaočkovaných pacientov, trvali sme na tom. Nedávno sme robili analýzu a po transplantácii nám zomreli na covid len nezaočkovaní pacienti. Prišli sme aj o veľmi mladú pacientku po transplantácii, ktorá sa nechcela dať zaočkovať. Bola to mama mladého dievčatka a zomrela nezaočkovaná na covid. Vložia vám v podstate celý život do rúk a potom, keď im v jednej veci pomôžete a chcete im pomôcť aj v druhej, tak už povedia, že nie.

Pýtali ste sa ich niekedy na to?

Nie. Som typ, že s nimi veľmi nediskutujem. Poviem pacientom, že si myslím, že toto je pre nich najlepšie, ale keď sa rozhodnú inak, je to ich rozhodnutie. Nepúšťam sa do tých debát, lebo sa bojím, že by som nezareagovala správne.

Hnevá vás to?

Veľmi. Je to pre mňa nepochopiteľné. Moje dieťa je zaočkované proti všetkému a aj proti tomu, čo nemusí byť. A je zdravé. Nerozumiem rodičom, ktorí nedajú napríklad zaočkovať dieťa proti osýpkam, lebo nehanebným spôsobom ohrozujú svoje deti.

Splnomocnenec vlády Peter Kotlár spochybňuje očkovanie proti covidu. Ovplyvňuje to nejako vašu prácu?

V mojej práci ma to neovplyvňuje, ale ovplyvňuje to verejný priestor, v ktorom má veľký priestor. Ja to vnímam tak, že na veci, ktoré nie sú podložené faktami, netreba míňať energiu. Ale úplne rozumiem, že keďže je vo funkcii, musíte ho konfrontovať. A keby ste to nerobili, mohlo by to byť ešte horšie. Treba bojovať za túto krajinu, poznatky, za vedu a za našich pacientov. Lebo jedinou obeťou tohto celého je pacient, ktorý tomu uverí, aj keď sú to nezmysly. Neopúšťam sa.

Nie ste znechutená?

Nie som. Musíme vysvetľovať a argumentovať.

Peter Kotlár je z Martina, poznáte sa?

Asi sme sa stretli na univerzite, všetci sme sa tu stretávali. Nejaký čas v nemocnici v Martine aj pracoval, tak sme sa mohli stretnúť, ale nepoznáme sa.