Lucia Osvaldová
Facka od policajta môže viesť k tragédii, vysvetľuje verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský, ktorý predstavil svoju mimoriadnu správu o policajnom násilí za posledných 13 rokov.
V rozhovore hovorí aj o tom:
- ktorý prípad policajnej brutality ho najviac šokoval;
- prečo polícia nemá pripútavať zadržaných o radiátor;
- čo si myslí o covidových amnestiách;
- či môžu byť mimovládne organizácie označované za lobistov;
- či sa stretol s premiérom Ficom a prezidentom Pellegrinim.
Veríte v spravodlivosť?
Áno, ako právnik v ňu musíte veriť, je to poživeň, ktorá vás ťahá dopredu. Len čo by ste prestali veriť v ideál spravodlivosti, nikde sa nedostanete, stagnovali by ste.
Nie je úlohou ombudsmana neustále pochybovať o dodržiavaní princípov spravodlivosti?
Nie, pochybovať nemôžete. Ako verejný ochranca práv musíte mať ľudskoprávny ideál, prekážky na ceste k tomuto ideálu vedieť okamžite identifikovať a zahatanú cestičku musíte okamžite vyprázdniť. Nech spravodlivosť na tejto ceste alebo pomyselnej tepne vie prúdiť. My sme systém, ktorý tú zrazeninu v tepne okamžite odstraňuje, aby nedošlo k veľkým škodám v tele právneho štátu.
Práve takúto „zrazeninu“ sa snažíte odstrániť mimoriadnou správou o policajnom násilí, v ktorej poukazujete na porušenie práv. Je to vaša prvá mimoriadna správa a opisujete v nej viac než 10 prípadov, pri ktorých policajti neprimerane zakročili proti zadržaným ľuďom, poukazujete aj na systémové zlyhanie v policajnom zbore. Tá správa skúma obdobie za 13 rokov. Ktorý z tých prípadov je pre vás najviac šokujúci?
Hlavným motívom na napísanie správy bolo úmrtie človeka bez domova v Košiciach, ktorý zahynul pod rukou polície, v dôsledku policajnej brutality. Je to len špička ľadovca. V ľudských právach musíte robiť preventívne opatrenia. Jeden z prípadov poukazoval na to, že človek dostal „len“ výchovnú ukľudňovaciu facku. Musíme upozorňovať aj na tú „ukľudňovaciu facku“. Dnes je to facka, zajtra je to brutálne spútanie, pozajtra to bude zamknutie do tmavého „kumbálu“ na policajnej stanici a o mesiac už z toho máme tragédiu. V podmienkach právneho štátu musím kričať už v prvopočiatkoch porušovania ľudských práv, čo aj obyvateľstvo možno hodnotí tak, že – veď o čo ide, pán ombudsman? V právnom štáte sa vás polícia môže dotknúť len za jasne stanovených kritérií.
Polícia používa hmaty a chvaty.
Chvaty, hmaty, obušok, všetko je regulované. A všetko, čo nie je regulované, štát nemôže robiť. Lebo v právnom štáte my občania môžeme robiť všetko, čo nám nie je zakázané. Štátna moc môže robiť len to, čo sme jej dovolili robiť v podobe ústavy. V roku 1989 a 90. rokoch sme povedali, že ideme budovať demokratickú republiku. Chceme sa cítiť bezpečne. Bez polície sa nezaobídeme. Dávame jej zbrane, metódy na potláčanie kriminality. Zbrane jej však nedávame na to, aby nás pod ich hrozbou mohli fackať. Toto si dovoľovala Verejná bezpečnosť a ŠTB v čase komunistov, keď nebol právny štát. Dnes ho máme. Respektíve je to ten ideál spravodlivosti, na ktorý ste sa ma spýtali na začiatku.
Jasne si teda povedzme – fackať na ukľudnenie alebo výchovná facka od policajta je za čiarou?
Je za čiarou, ani učiteľ nemôže dať telesný trest žiakom. V školskom zákone sme povedali, že si to neželáme. Takisto si neprajeme, aby policajti preventívne niekoho fackali.
Vy sa teraz zaoberáte aj prípadom, kde policajti údajne takto fackali aj žiakov v škole?
Áno, to je
