Alžbeta Lukáčová: Neplatí, že ľudové piesne vymyslel „ľud“. Každú vymyslel niekto konkrétny a ľudia ju prijali alebo nie

Alžbeta Lukáčová (1980) je etnomuzikologička, ktorá realizuje terénne výskumy v oblasti ľudovej hudby a jej kontextov. Aktuálne s tímom odborníkov pracuje na vydaní knihy o výnimočnej speváčke Márii Brdárskej-Janoške z Rejdovej. Knihu môžete podporiť aj cez platformu Donio.

Vzniká publikácia, ktorá vzdáva hold dnes 88-ročnej speváčke z Rejdovej Márii Brdárskej-Janoške. Jej názov bude Volaju me spievarko, v preklade Volajú ma speváčka. Prečo?

Na Slovensku existuje málo komplexných monografií venovaných speváckemu repertoáru jedného človeka. Etnograf a folklorista Karol Plicka už v roku 1928 napísal publikáciu Eva Studeničová spieva a práve ona je akousi obdobou pani Brdárskej spred sto rokov. Je totiž mimoriadnou speváčkou so skvelou pamäťou, úžasnou zásobou piesní a vycibreným interpretačným štýlom.

Pani Brdárska si svoju „kroniku“ začala písať sama. Spisovala piesne z rodnej Rejdovej tak, ako sa ich naučila v minulosti. Súčasťou zápisov sú výstrižky z novín, fotografie a rôzne poznámky, ktoré mapujú jej osobnú históriu a históriu obce. Vzniklo monumentálne dielo s viac ako 800 zápismi. Na jednej strane ma to tešilo, na druhej mrzelo, lebo šlo len o texty piesní. Nehmotné kultúrne dedičstvo je viazané na ľudskú pamäť, s úmrtím jeho nositeľa ľahko zanikne. Preto mi napadlo všetky tie piesne nahrať, znotovať, odborne analyzovať a spolu s príbehmi sprístupniť všetkým. Dvanásta hodina už dávno odbila, veľa času na dokumentovanie podobných repertoárov v ich živej podobe už nemáme. Tradičná kultúra vo svojich prirodzených formách je minulosťou.

Janoška je svedkyňou sveta, ktorý už zanikol. Kým my už môžeme vidieť prezentácie folklóru, teda folklorizmus len na pódiách a javiskách, ona folklór zažívala na vlastnej koži. Bol autentickou súčasťou jej života.

Presne tak, hoci treba dodať, že patrí do generácie, ktorá sa aktívne realizovala aj na pôde folklorizmu. To, čo sa naučila v časoch detstva a mladosti, totiž uvedomelo pestovala, uchovávala a neskôr predvádzala na stovkách verejných vystúpení a rozhlasových nahrávkach. Prezentovanie folklóru je pre ňu bytostnou a celoživotnou záležitosťou. To, že Slovensko má v pani Brdárskej takúto živú pamäť, je spôsobené aj tým, že v Rejdovej tradičná kultúra prežívala ešte hlboko v 20. storočí. Je to koncová obec, ktorá sa v istom zmysle príliš nerozvíjala. Jej obyvatelia veľmi dlho konzervatívne dodržiavali staré spoločenské normy, spôsob života vrátane prejavov folklóru. Spevná kultúra v dedine je dodnes na veľmi vysokej úrovni a najmä – miestni obyvatelia majú k svojim ľudovým piesňam výnimočný vzťah.

V Rejdovej bolo zvykom, že o tom, koho si žena vezme za manžela, nerozhodovala ona, ale rodičia. Pani Brdárska sa vydala ako 20-ročná v roku 1957. Vybrali si ju rodičia mládenca, ktorý práve prišiel z vojny.

Áno. Podľa jej slov ju ako dievku videli tancovať „na pľacu“ práve s ich synom a páčila sa im. Svokor to vraj neskôr komentoval tak, že „ket vie pekne tancovat, tak bude vedet aj robit“. Rýchlo s jej rodičmi dohodli sobáš a o dva-tri týždne bola svadba. So svojím manželom sa pani Brdárska dovtedy stretla len niekoľkokrát. Pochádzal z bohatej gazdovskej rodiny, čo jej rodičia vnímali ako pozitívum. Treba povedať, že ani ona sama si nevedela predstaviť, že by si mala muža vybrať sama. Patrila ku generácii, v ktorej sa to jednoducho nedialo. Vnímala to ako niečo normálne, že tak to má byť, o iných možnostiach sa nediskutovalo ani neuvažovalo.

Ženy svojho nastávajúceho často naozaj poriadne nepoznali a vybrať si iného nemohli. Neraz to boli smutné osudy. V tomto mala pani Brdárska šťastie, lebo manžel ju vždy podporoval a stál pri nej. Tým nechcem povedať, že je reliktom minulosti a žila vo vákuu bez kontaktu s realitou. Poznám ju dlhé roky a na svoj vek a na svoje možnosti je v podstate modernou ženou. Vo svojom regióne, konkrétne na Gemeri, požíva náležitú úctu, hoci nemá žiadne formálne vzdelanie okrem meštianskej školy a pracovala v pomocných a robotníckych profesiách.

Mária Brdárska-Janoška je jednou z našich najvýraznejších speváckych osobností, mimo jej regiónu to však vie len málokto.

Najmä je výnimočnou a vedomou uchovávateľkou tradičnej ľudovej kultúry. Vnímala ju ako hodnotu, ktorú si treba zapamätať. Mnohí ľudia žijú tak, že nevedia podrobne opísať, čo robili a spievali pred povedzme 20 a už vôbec nie 50 rokmi. Ona si detaily svojho života pamätá. Napríklad piesne, ktoré spievali vojaci, keď Rejdovou počas druhej svetovej vojny prechádzal front. Iní ľudia na také veci zabudnú, ona nie. Disponuje mnohými informáciami, o ktorých by sme už nemali šancu sa dozvedieť. Navyše, ona sa o to, čo vie, veľmi rada delí. Režiséri festivalov ju preto radi pozývali na vystúpenia a rozhlas právom nahrával jej piesne. Široká verejnosť ju síce nepozná, ale tí, ktorí sa zaujímajú o vlastnú kultúrnu minulosť, vedia, kto to je.

Ako etnomuzikologička robíte výskumy v teréne už dlho. Kedy ste na ňu narazili?

V roku 1998 som v Bratislave začala študovať na katedre hudobnej vedy. Stala som sa tam súčasťou partie rovesníkov, ktorí mali čas aj chuť vydávať sa do regiónov Slovenska a hľadať žijúcich svedkov ľudovej kultúry. Naša generácia vtedy začala odmietať javiskové štylizované formy folklorizmu inšpirované vzormi zo Sovietskeho zväzu. Tanec vo folklórnych súboroch, s ktorými sme mali skúsenosť, nám pripadal ako spartakiádna choreografia v krojoch, ktoré boli len napodobeninami, dnešnými slovami fejkmi. Štylizovaná hudba, ktorá ho sprevádzala, mala s tradičnou ľudovou hudbou málo spoločného. V rozhlase tiež zneli najmä umelecky spracované formy ľudovej hudby a spevu interpretované vtedajšími folklórnymi idolmi. Vtedy som mala pocit, že folklorizmus na Slovensku je podvod a našou úlohou je zachrániť ho.

A dnes? 

Dnes túto tému vnímam v širších kontextoch a plastickejšie. Lepšie rozumiem vtedajším motiváciám aktérov diania vo folklorizme. Podstatné je asi to, že vtedajší pocit bol zdrojom motivácie veľmi sa snažiť spoznávať autentické podoby ľudovej tradície v regiónoch. Naším cieľom preto bolo vyhľadávanie autentických nositeľov ľudovej kultúry. Problém bol, že sme sa nevedeli dostať k žiadnym nahrávkam tradičnej ľudovej hudby ani tanca.

Ako je to možné? 

Rozhlas púšťal len štylizovanú hudbu, archívy boli zamknuté, nikam nás nechceli pustiť. Výnimkou bola rozhlasová relácia Klenotnica ľudovej hudby, ktorá existuje dodnes a vysiela práve tradičnú ľudovú hudbu. Nahrávali sme si ju na kazety podobne ako rôzne platne, ktoré kedysi vychádzali pri folklórnych festivaloch vo Východnej a v Detve. Nahrávky sa medzi nami šírili v podstate samizdatovou formou. Radovali sme sa z každého nového „úlovku“ starej ľudovej muziky. Tie nahrávky som poznala do detailov.

Keďže som celý život žila v Banskej Bystrici, mala som dobrý kontakt s ľuďmi z horehronských obcí, v istom čase najmä s Telgártčanmi. Často som tam chodila, účinkovala s miestnou folklórnou skupinou a hrávala so starými rómskymi muzikantmi pod vedením primáša Laca Harvana. Keď Telgárt počas Slovenského národného povstania vyhorel, mnohých jeho obyvateľov prichýlili v Rejdovej, čo je susedná obec cez kopec. Rejdová je síce už na Gemeri, ale s Telgártom sú to susedné chotáre. Vybrala som sa teda aj tam – pôvodne za muzikantmi. No a kto raz začne chodiť do Rejdovej, nemôže obísť ústrednú nositeľku miestneho speváckeho štýlu, teda pani Brdársku. Prvýkrát sme sa stretli okolo roku 2002. Mám z toho obdobia nahrávku na kazete, kde spieva predlhú baladu.

Ľudové piesne mali v minulosti inú funkciu ako dnes, keď ich vnímame len ako súčasť zábavy.

V životoch predošlých generácií mali špecifické miesto. Boli istou katarziou. Ľudia bežne nemali prístup k hudbe, nemohli si ju pustiť ako dnes. Museli si ju sami vytvoriť, čiže zaspievať alebo zahrať. Logicky k nej preto mali iný vzťah ako my, ktorí máme možnosť hocikedy počúvať všetku hudbu sveta. Pasívne ju prijímame zo všetkých strán, stala sa akýmsi smogom. Aj preto si len málokto uvedomuje kontext minulosti, to, ako to mali ľudia „starého sveta“.

Pieseň bola pre ľudí aj formou najintímnejšieho sebavyjadrenia. Mohli do nej vložiť to, o čom sa nahlas nehovorilo. Bola istou formou spovede z radosti aj zo smútku, dokázala prehovárať geniálnymi básnickými a hudobnými skratkami. Sú to vlastne kódy života, ktorým dokážeme stále rozumieť. Práve preto sa nám do súčasnosti dotradovali piesne, ktoré môžu mať pôvod v stredoveku.

 Mali vtedajší ľudia oveľa lepšie spevácke zručnosti?

Presne tak. Je to ako so všetkým v živote – keď sa niečomu pravidelne venujete, nadobudnete isté znalosti. Dobrú telesnú kondíciu môže mať aj človek, ktorý inak nevyniká talentom na šport. Spev vtedy patril k základnej spoločenskej výbave človeka. No a tým, že ľudia často spievali spolu, mali aj spoločný repertoár.

Také čosi dnes u mladej generácie nevidíme. Robím si o tom súkromné prieskumy, napríklad čo spievajú maturanti, keď idú mestom a na ulici zbierajú peniaze. Moja generácia spievala ešte odrhovačky, takzvaný autobusový repertoár typu Vysoký jalovec alebo Jedna ruža, dve ruže, A od Prešova, A ja taká čarná plus skladby od Elánu. Dnes mám pocit, že mládež už nespája takmer žiadny repertoár. Je to zrejme dôsledok toho, že majú prístup k obrovskému množstvu hudby. Už tu nie je spoločný mainstreamový vkus, hudobný záujem sa atomizuje. Každý je inak poslucháčsky orientovaný, môže si nájsť to svoje. Dnes nás už z ľudových piesní všetkých spája asi len Na kráľovej holi.

Pre ľudí, ktorí nemali hudobný sluch, to však pred stáročiami museli byť hrozné časy.

Nie, lebo ľudí bez hudobného sluchu je naozaj veľmi málo. Jasné, že ani vtedy nevedeli všetci fantasticky spievať a tancovať. Tieto zručnosti sa pestovali, cibrili. Ľudia sa s týmito zručnosťami nerodili, hoci u súčasníkov niekedy takáto predstava vzniká. Tak ako na tom boli lepšie z hľadiska fyzickej kondície, mali neporovnateľne lepšiu aj spevácku kondíciu. Piesne z vlastnej obce, jadro repertoáru poznal kedysi každý. Schopnosť zapamätať si množstvo piesní a vedieť ich používať závisela od talentu aj vzťahu k spevu. Niekto ich mal v zásobe možno len 20, možno 50, a tak spieval len tie, niekto ich poznal stovky.

V Rejdovej ste okrem ľudových piesní skúmali aj duchovné piesne.

Pani Brdárska si pamätá oboje. Ide o duchovné piesne, ktoré sa spievali ešte z hrubého a starého evanjelického spevníka z 19. storočia Cithara Sanctorum. Boli v biblickej češtine. Snažili sme sa zachrániť a zachovať ich, lebo všetky cirkvi dnes majú unifikované spevníky s jednotnými textami aj melódiami. Kedysi však každá obec mala originálne miestne verzie alebo svoje varianty piesní.

Napríklad v Rejdovej sa spievalo viachlasne, čo pre evanjelické obce na Slovensku nebolo typické. Dôvodom môže byť, že pôvodná konfesia bola u Rejdovčanov gréckokatolícka alebo pravoslávna, čo ide ruka v ruke s viachlasnou spevnou tradíciou. Náboženstvo sa počas reformácie zmenilo, ale vokálna tradícia nie. V Rejdovej pamätníci hovoria, že sa u nich spievalo tak, až šiel kostol spadnúť. Táto spevnosť sa vďaka novým spevníkom, ktoré sa tu začali používať v priebehu druhej polovice 20. storočia, výrazne zredukovala. To sa však týkalo celého Slovenska a každej cirkvi.

Ako ste zisťovali, ako presne sa spievali pôvodné duchovné piesne v Rejdovej?

Majú tam úžasnú starostku Slávku Krišťákovú, ktorá s veľkým citom pristupuje k starostlivosti o ľudovú kultúru. Je vedúcou miestnej folklórnej skupiny, dokonca tam majú sociálny podnik, v ktorom sa šijú kroje. No a práve ona nám pomohla – cez obecný rozhlas sa vyhlásilo, že kto si pamätá staré cirkevné piesne, má prísť v konkrétny termín do kostola. No a ľudia z najstaršej generácie, ktorí si ešte pamätali pôvodný spevník a pôvodné nápevy, naozaj prišli. Všetky sme ich nahrali spolu s veľmi zručným organistom Jankom Siromom. Pochádza síce z Dolnej zeme, konkrétne z Kovačice, ale Rejdová sa mu tak zapáčila, že si tam kúpil dom. Tých nápevov bolo nakoniec asi dvesto. Na tento výskum som naozaj hrdá.

Pani Brdárska bola najmladším dieťaťom v rodine, mala staršiu sestru a dvoch bratov – dvojičky. Jej otec bol remeselník, mal stolársku dielňu, bol vynikajúci rozprávač príbehov, počas prvej svetovej vojny bol ranený, zomrel ako 60-ročný. Mama tkala a priadla, pričom obaja rodičia skvele spievali a účinkovali v miestnom ochotníckom divadle. Vlastne bolo prirodzené, že skončí ako nositeľka tradícií, nie?

Viem, na čo sa pýtate. Pojem „nositeľ tradícií“ je trochu obskúrny, hoci sa používa. My všetci sme totiž nositelia nejakých – často aj ľudových – tradícií. Netýka sa teda len najstaršej generácie. U pani Brdárskej by sa mohlo zdať, že naozaj nemala inú možnosť, len sa stať dobrou speváčkou, rozprávačkou, moderným jazykom povedané performerkou.

Ona sama hovorí, že sa narodila v kultúrnom dome. K nim sa totiž chodilo na priadky. Stretávala sa tam mládež, hrala tam živá muzika, rozprávali sa príbehy… Takých domov v dedine nebolo veľa. Vyrastala teda v agilnej a angažovanej rodine, ktorá bola v obci spoločensky aktívna. Lenže treba dodať, že sa narodila ako dievča. No a dievkam v časoch dospievania pani Brdárskej rozhodne nebola určená takáto kariéra. Nemali sa čo ukazovať, vystavovať, prezentovať. Jej rodičia boli tiež zasadení v týchto tvrdých normách.

Keď pani Brdársku v 50. rokoch minulého storočia oslovili zo SĽUKu, ktorý vznikol v roku 1949, rodičia jej ho zakázali, dokonca jej mama si začala trhať vlasy, že hádam jej dcéra nebude komediantka. To isté sa opakovalo, keď za ňou prišiel Štefan Nosáľ, aby spievala v Lúčnici. V žiadnom prípade nehrozilo, aby jej také niečo odsúhlasili. A tak ostala doma. Ženy v tom čase nedostávali možnosti realizovať sa tak, ako by chceli. Paradoxne, ženám v tomto dosť pomohol socializmus, ktorý prišiel s tým, že nemusia byť len roľníčky, nemusia sa iba starať o deti, ale môžu robiť aj niečo iné.

Narážate na to, že násilná kolektivizácia, respektíve združstevňovanie pretrhli prirodzený vývin tradičnej ľudovej kultúry?

Áno. Ale nebolo to len pod vplyvom socializmu. Svet sa jednoducho po vojne začal dramaticky meniť, modernizoval sa. Zánik tradičnej kultúry je v tomto zmysle prirodzený a rôznou rýchlosťou sa dial a deje všade na svete. Ak už sa rozprávame o spôsobe obživy, nebyť socializmu, zrejme by platilo, že kto sa narodil do rodiny obuvníka, bol by obuvníkom, kto do rodiny kováča, bol by kováčom a kto do rodiny roľníka, ostal by pracovať na svojom hospodárstve. Dnes by to možno malo podobu rodinných firiem. Socializmus tieto väzby na tradičné povolania pretrhol, zároveň tým však mnohým vrátane žien umožnil realizovať sa aj inak. Mnohé ženy napríklad začali študovať.

Týkalo sa to aj mojej rodiny – moja babka sa narodila na myjavských kopaniciach do rodiny, kde nebola ani najmenšia nádej, že by mohla robiť čosi iné ako roľníčku. Nakoniec však išla študovať na učiteľský ústav a všetko bolo inak. V tomto teda socializmus otvoril iné možnosti a aj pani Brdárska sa nakoniec mohla realizovať vo folklorizme.

Faktom je, že pani Brdárska so svojou starou mamou chodili v rokoch 1950 a 1953 spievať aj Karolovi Plickovi. Konkrétne „do Janiska“ – do domu, kde býval, keď nahrával a fotografoval v Rejdovej. A spievala aj v spevokole v meštianskej škole v Dobšinej.

Rodičia jej dovolili vystupovať len ako dieťaťu, v dospelosti si to už neželali. Zmenili to až pomery, ktoré sme spomínali. Tu vysvetlím, že „do Janiska“ znamenalo chodiť do konkrétneho domu, kde sa jeho obyvatelia identifikovali s prímením „Janisko“. Dnes v ňom býva Ján Kolesár, ktorého tiež voláme Janisko. Priezvísk bolo v Rejdovej relatívne málo, a tak sa na rozlíšenie používali prímenia. Je to niečo podobné, ako keby sme išli k vám a povedali by sme, že ideme „do Pisara“, lebo ste novinár, publicista. Ak by v dedine bolo veľa Sudorovcov, bolo by každému jasné, že ideme do domu, v ktorom bývate práve vy. A váš syn by bol Ďuri od Pisara.

Čiže ak sa ona volá Mária Brdárska-Janoška, súvisí to s tým, že jej otec mal priezvisko Jánošík?

Áno, Ondrej Urban Jánošík mal dve priezviská, čo bolo na začiatku 20. storočia v Rejdovej bežné. Pani Brdársku-Janoška takto oslovovali už od detstva, čiže vždy bolo jasné, z ktorej konkrétnej rodiny pochádza. Márií Brdárskych je viac, ale Janoška len jedna.

V jej životopise ma zaujalo, že kým iné ženy v Rejdovej si kedysi v lete chodili privyrábať na JRD, teda na jednotné roľnícke družstvo hrabaním sena, pani Brdárska nie, lebo mali dosť hrabania doma pre svoje ovce a kravy.

Patrili k rodinám, ktoré odmietli dať svoje polia, lúky a pasienky do družstva, lebo chceli pracovať na vlastnej pôde. Museli preto odvádzať kontingenty, čo boli povinné odvody štátu z toho, čo dopestovali či dochovali – mlieko, vajcia, mäso a podobne. Kontingenty boli stanovené dosť vysoko, čiže tie rodiny sa naozaj nadreli.

Publikáciu o Márii Brdárskej vydáva občianske združenie Cultura Ethnica, ktoré združuje odborníkov v oblasti etnomuzikológie, etnológie, antropológie a sociológie. Budú v nej aj textové zápisy. Všetky rukopisné strany pani Brdárskej boli naskenované a prepísané do wordu. Ich jazykovú revíziu robil dialektológ Gabriel Rožai, odborník na hornogemerské nárečia. Prečo? Pôvodným verziám textov by sme nerozumeli?

Na to, ako sa prepisujú nárečia, má dialektológia vlastné jasne formulované pravidlá. Pani Brdárska ich, logicky, nepozná, všetko zapisovala podľa najlepšieho svedomia. Rejdovské nárečie je tvrdé, a tak všade, kde sa spievalo tvrdo, dávala ypsilon. Napríklad slovo hodinečka napísala ako hodynečka. Naše dialektologické normy to však nepoznajú, a tak sa to prepísalo foneticky na hodinečka s tým, že slovo čítame tvrdo. Keby sme to chceli prečítať mäkko, čo už však nie je po rejdovsky, zapísalo by sa to ako hoďinečka s „ď“ .

Zaujímavosťou je, že v staršej forme rejdovského nárečia, ktoré pani Brdárska používa, sa tiež používa takzvané obojperné písmeno „v“ – napríklad slovo voda sa vyslovuje ako uoda. Podľa normy sa však také v označuje ako písmeno „ŭ“ s mäkčenom. Jednoducho sme sa snažili nájsť kompromisnú verziu zápisu, aby to bolo odborne korektné a aby tomu rozumela aj verejnosť.

Súčasťou publikácie budú nahrávky piesní s odbornými komentármi. Zverejnené budú cez QR kód, ktorý záujemcu prelinkuje na web Rejdovej. Piesne sú nahrané tak, že prvú strofu predstavuje základná melódia, ostatné sú naspievané v rámci pravidiel takzvanej variantnej heterofónie, čiže tak, ako by pri viachlasnej interpretácii mohli znieť ostatné hlasy. Toto ste mali na starosti vy osobne.

Nahrávky, ktoré sme urobili, sú zároveň transkribované do notovej podoby vrátane všetkých interpretačných špecifík a ozdobnosti. Všetky piesne sú teda nahrané a stále pribúdajú nové. Obávam sa, či sa nám tam vôbec všetky zmestia. Je ich už viac ako 800. Plánujem ich zredukovať na 500 a vynechať piesne, ktoré sú celoslovensky rozšírené. Nič to však nemení na obdivuhodnej šírke repertoáru pani Brdárskej. To potom okomentujem v odbornej štúdii.

To je priam šialené. Ako si jedna osoba môže pamätať 800 piesní s textami, všetkými strofami, melódiami a ich variantmi?

Dá sa to, veď aj ja ich poznám niekoľko tisíc, hoci nie s takým bohatstvom textov. Je to dané tým, že pani Brdárska veľa spievala, ja som oveľa viac hrala. Pre ňu sú podstatné texty, pre mňa melódie. Pani Brdárska je naozaj typ speváckej osobnosti, ktorú voláme progresívna. Už som spomínala, že niekto mal v zásobe možno len 20 či 50 piesní, a tak spieval len tie. Nepotreboval rozširovať svoj repertoár, vystačil si s ním. Takéto spevácke osobnosti označujeme ako konzervatívne. Pani Brdárska je však progresívna, čiže piesne aj vymýšľala, cibrila, inovovala, posúvala dopredu. Koniec koncov, celé naše dejiny sú dejinami progresivizmu. Neplatí, že ľudové piesne vymyslel „ľud“. Každú vymyslel niekto konkrétny, kreatívny, ten „ľud“ ich potom prijal alebo neprijal. Ak ich prijal, tradovali sa a prežili dodnes s tým, že mená autorov sa nikdy nedozvieme.

Ľudová pieseň, ak mala prežiť, zároveň vždy podliehala variačnému procesu. Neplatí, že nejaká vznikla a už navždy sa spievala práve tak a nijako inak. Vidíme to napríklad na piesňach, ktoré sa spievajú nieže po celom Slovensku, ale dokonca po celom bývalom Uhorsku. Ľudia v rôznych regiónoch si ich tak prispôsobovali svojmu prostrediu a vkusu. Vezmime si Na Kráľovej holi – všetci ju poznáme vo verzii, ako ju spievajú Šumiačania. Môj pradedo Samko Dudík z Myjavy, teda na druhom konci Slovenska, ju hrával pod názvom V tej talianskej zemi. Jeho verzia pochádza zrejme z prvej svetovej vojny a aj melodicky znie trochu inak. Aj preto sú spory, odkiaľ ktorá pieseň pochádza a kto ju komu ukradol, nezmyselné. Piesne jednoducho migrovali.

V knihe bude fotografický materiál vrátane archívu rodiny Brdárskych, Rejdovej i rôznych inštitúcií. Prvýkrát budú publikované aj fotografie pani Brdárskej a jej starej mamy, ktoré v 30., 40. a 50. rokoch zhotovil Karol Plicka.

Pracujem na tom, riešila som autorské práva a množstvo iných vecí. Je to dosť náročný proces. Považujem to však za dôležitú súčasť publikácie. Fotografie skvele ilustrujú vtedajší život, zachytávajú svet, ktorý dnes už nemáme možnosť vidieť. Verím, že sa nám tam podarí dostať všetko, čo by sme chceli.

Peniaze na vydanie zbierate aj cez platformu Donio, kde už sa blížite k cieľovej sume 4500 eur. Takáto rozsiahla publikácia, na ktorej vzniku robí asi desať odborníkov, navyše na kvalitnom papieri, však musí byť výrazne drahšia.

Celkový rozpočet je asi 23-tisíc eur. Je na nej nesmierne množstvo odbornej práce veľkého tímu ľudí. Ak má mať kniha poriadnu formu, kvalitnú väzbu, atraktívnu podobu, ak nechceme, aby bola príliš ťažká alebo hrubá, nemôžeme šetriť. Bude mať asi 600 strán. Hádam sa nájde dosť sponzorov a potom aj ľudí, ktorí si knihu kúpia. Treba dodať, že knihu v čase, keď bol ešte funkčný, podporil aj Fond na podporu umenia sumou 12-tisíc eur.

Osobností ako pani Brdárska už na Slovensku nie je veľa. Vymierajú. Vlastne neviem o žiadnej inej speváčke u nás, ktorá by disponovala takou zásobou tradičných ľudových piesní, spievala by ich takým vyhraneným interpretačným štýlom a poznala ich široké kontexty. V tomto je zrejme poslednou mohykánkou. Som veľmi rada, že sa pričinila o to, aby kultúrne dedičstvo neodišlo s jej generáciou. Doma si dokonca zriadila múzeum ľudovej kultúry, má tam predmety dennej potreby z čias svojho detstva a mladosti. Nič nevyhadzovala, všetko uchovávala. V podstate celý život myslela na to, aby to ostalo aj generáciám, ktoré prídu po nej.

Ona sama povedala, že dôvodom, pre ktorý ešte stojí na nohách, je práve naša publikácia. Chcela by sa jej dožiť a ja veľmi verím, že sa to podarí. Bude tak môcť slúžiť nielen ako pamäť obce Rejdová, jej obyvateľom, ale všetkým, ktorí budú mať záujem spoznať túto úžasnú časť nášho spoločného kultúrneho dedičstva.

Kedy kniha vyjde?

Ak sa všetko podarí tak, ako chceme, uviesť by sme ju mali koncom augusta na Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej. Je mi však veľmi smutno, keď vidím, čo sa deje v oblasti kultúry. Vnímam, že tento festival patrí medzi desiatky ďalších, ktoré sú existenčne ohrozené. Kniha však rozhodne vyjde.