Denník N

Ambasádori mieru: Ako cirkev reverenda Muna oslovuje ľudí aj politikov

Munisti sa stali známymi najmä pre hromadné svadby na štadiónoch. Táto je z roku 2015 v Kórei. Foto - TASR
Munisti sa stali známymi najmä pre hromadné svadby na štadiónoch. Táto je z roku 2015 v Kórei. Foto – TASR

Hovorili sme s bývalým a so súčasným členom jednej z najzvláštnejších cirkví na svete – Hnutia zjednotenia reverenda Muna. Na Slovensku pôsobia už 45 rokov a občas sa im podarí dostať veľmi blízko k vrcholovým politikom.

Tú malú ošúchanú kartičku si Ján nechal dodnes. Spomína si, ako mu ju niekedy začiatkom 90. rokov podala v centre Bratislavy drobná Japonka s menom Hiroko. Dlho sa vtedy spolu nezhovárali. Ona nevedela po slovensky, on veľmi po anglicky, no aj tých pár minút stačilo, aby sa jeho život zmenil na ďalších dvadsať rokov.

„Zamýšľali ste sa niekedy nad týmito otázkami?“ pýtala sa kartička nového majiteľa. „Čo je príčinou ľudského utrpenia? Existuje duchovný svet? Čo je príčinou existencie zla? Ako môžeme vytvoriť pravé vzťahy?“ Veľa vzletných otázok, odpovedí menej. Jednu radu však kartička ponúkla – prísť na úvodné prednášky do študijného centra na Vajanského nábreží. Záujemcovi priblížia takzvanú filozofiu zjednotenia sľubujúcu novú víziu ideálnej spoločnosti.

Ján bol v tom čase študentom, ktorý sa len nedávno prisťahoval do Bratislavy. Zapadnúť sa mu nedarilo. V jedenástich sa mu obesil otec, a aj keď navonok pôsobil ako poslušné dieťa s dobrými známkami, vo vnútri ho začali trápiť pocity zbytočnosti a nezmyselnosti. Kartička mu však sľubovala lásku a naplnenie zmyslu života. A tak sa na to Vajanského nábrežie vybral.

„Boli to časy bez internetu, nemal som si kde overiť, o čo ide,“ spomína, ako sa prvýkrát stretol s munistami. „Aj keď boli nejaké kritické knihy, tie sa človeku do ruky nedostali.“

Prísľub na nájdenie zmyslu života na jednej kartičke.
Prísľub na nájdenie zmyslu života na jednej kartičke.

Máme tu mesiáša

Potom to šlo pomerne rýchlo. Po úvodných prednáškach nasledovali viacdňové semináre, najdlhší trval až 80 dní. Vzorní členovia sa na nich zúčastňujú, často teda môžu zabudnúť na normálne, klasické zamestnanie s mesiacom dovolenky.

„Najlepšie človeka spracujete, keď ho dostanete mimo jeho prostredia,“ vraví Ján. „Na trojdňovom seminári sa opakovali zásady učenia. Úvod bol o túžbach, o tom, že túžby sú dobré a zlé, ďalšia kapitola bola o stvorení a ďalšia o páde človeka a princípoch zla, potom sa už hovorilo o obnove sveta do ideálneho stavu za pomoci mesiáša. Nechýba tomu logika.“

Spočiatku ani nevnímal, že sa krok za krokom pridáva k nejakému náboženstvu. „Ja som predsa nechodil na prednášky náboženskej skupiny, ja som chodil na prednášky Hnutia zjednotenia.“ No netrvalo dlho a bol jedným z nich. Prívržencom spoločenstva, o ktorom koluje veľa mýtov a ktoré niektorí autori označujú za nebezpečnú sektu.

Za munistickým hnutím je pomerne komplikovaná filozofia, dá sa však povedať, že hlavnou inšpiráciou náboženstva bolo kresťanstvo. Jeho zakladateľovi, reverendovi Son-mjung Munovi, sa mal ako šestnásťročnému v roku 1935 zjaviť Ježiš Kristus. Aspoň tak to Mun tvrdil. Potom mali nasledovať podobné stretnutia s Abrahámom, Mojžišom, Budhom aj so samotným Bohom.

Mun sa neskôr označil za mesiáša. Filozofické východiská náboženstva, ktoré neskôr oslovilo – podľa rôznych odhadov – niekoľko stotisíc až niekoľko miliónov ľudí, spísal v základnom texte s názvom Boží princíp. Medzi najznámejšie tézy patrí večný boj dobra a zla. Ten sa podľa členov cirkvi ukončí tým, že Kain v kritickej situácii nepodľahne pocitu krivdy, nezabije Ábela, ale ho bude oddane milovať a slúžiť mu. V pozornosti cirkvi je aj až obsedantné sústredenie sa na vytvorenie dokonalej a harmonickej rodiny.

„Poučku na to nemám, neviem to povedať jednou vetou,“ odpovedá Miloš, jeden z najstarších členov munistického hnutia na Slovensku, čo je základom učenia jeho cirkvi. „Podstata je v tom, čo je skutočný zmysel existencie človeka. Munovo učenie vysvetľuje, že je to život v rodine. Nielen v úzkej, teda s manželkou a deťmi, ale aj v akejsi širšej. V konečnom dôsledku je ľudstvo jednou veľkou rodinou.“

Cieľ vytvoriť dokonalú rodinu sa zrkadlí v najznámejšom obrade cirkvi, známych hromadných svadbách párov, ktoré dal dohromady reverend Mun, respektíve, po jeho smrti v roku 2012, jeho žena. Svadby na štadiónoch, kde si večnú lásku sľubovali ľudia, ktorí sa často nikdy predtým ani nevideli, sprevádzajú obrady, kam už cirkev fotografov zväčša nevolá.

Bývalí členovia opisujú palicový obrad, počas ktorého sa novomanželia navzájom bijú palicou, čo má symbolizovať poslednú bolesť, ktorú si v živote spôsobili. Známy je obrad svätého vína, ktoré majú manželia vypiť, a sobáš vrcholí takzvaným obradom troch dní, kde sa manželia venujú modlitbám a po prvý raz, opäť podľa cirkvou predpísaných pravidiel, strávia spolu noc. Na pamiatku im zostáva niekoľko vecí – prsteň či takzvaná svätá vreckovka.

Už zosnulý revered Mun požehnáva párom na hromadnej svadbe. Foto – TASR
Už zosnulý reverend Mun požehnáva párom na hromadnej svadbe. Foto – TASR

Od komunity k psychiatrii

Ján, ktorý sa k munistom pridal začiatkom 90. rokov, sa po pár mesiacoch komunite úplne odovzdal. „Keď tam človek príde, naučia vás obnovovať ľudstvo. To sa robí tak, že pre nich začnete zarábať. Volajú to fundrasing – obnova padlého stvorenstva. A potom ste neustále nabádaní hľadať nových ľudí pre mesiáša, čo je zase witnessing – obnova padlého človeka,“ opisuje, ako pokračoval.

Podomový predaj obrázkov nebola ťažká práca, v tom čase išli dobre na odbyt. „Môj denný zárobok bol aj 10-tisíc korún. Chodili sme od domu k domu, po podnikoch, pokojne aj na policajnú stanicu. Aj sa to ľuďom páčilo, aj sme to vedeli predať. Pre Hnutie zjednotenia to bol v tom čase hlavný zdroj príjmu, ktorý nikdy verejne nepriznali. Nesmeli sa z toho platiť dane, lebo tie peniaze po obetovaní na oltári už patrili ich Bohu.“

Všetky takto zarobené peniaze odovzdával hnutiu, popri tom študoval, no stále viac túžil odovzdať celý svoj život mesiášovi. Prerušil školu, stal sa členom mobilného fundraisingového tímu, kde podomovým predajom rok zarábal pre hnutie od rána do večera šesť dní v týždni. Bol misionárom v Košiciach, neskôr v Prešove. V tom čase mu pridelili prvú manželku. Ako sa to robilo? „Človek poslal svoju fotografiu a základné informácie o sebe, a potom akože reverend Mun, ktorý to robil bleskovým tempom, dával ľudí dohromady. Dnes si myslím, že vo väčšine prípadov dostával od kontinentálnych vedúcich predpripravené páry.“

Prideľovanie ľudí nebolo úplne náhodné. Zvažovala sa úroveň vzdelania budúcich partnerov, no podľa Jána bolo rozhodujúcim kritériom vybrať ich tak, aby rodina čo najlepšie slúžila cirkvi a mesiášovi. Formálne nikoho do ničoho nenútili. „Slobodná vôľa tam bola,“ prikyvuje Ján. „Ja som stále mohol povedať nie, aj do materiálov som si mohol napísať, že napríklad nechcem černošku alebo nechcem ženu so zdravotným postihnutím. Ale to sa považovalo za slabosť. Bol som taký upečený, že by som prijal kohokoľvek, inak by som predsa nebol dobrý člen.“

S Češkou, ktorú mu pridelili, si nerozumel. Ján hovorí, že mala rodičov alkoholikov, nenávidela svoju mamu a všetky traumy si prenášala do vzťahu. Navyše on sám trpel depresiou v čase vstupu do cirkvi a tá sa mu vrátila. V hlave sa mu odohrával rozpor – poznal najvyššiu pravdu, učenie, ktoré sľubovalo spasiť svet, no nebolo schopné pomôcť jednému páru ideálnych partnerov vybraných k sebe Bohom cez mesiáša.

Jeho utrpenie sa stupňovalo, a keď mal pred poslednými skúškami a štátnicami, už sa nedokázal učiť. Hlboký rozpor medzi tým, čomu veril, a realitou života ho priviedol na psychiatriu. Od munistov odišiel. Skončil školu, našiel si robotu, no miesto v spoločnosti nie. A tak sa do cirkvi vrátil a začal odznova. Aj s novou ženou, Albánkou, s ktorou ho Mun zosobášil, alebo teda v munistickom jazyku „požehnal“, len na diaľku a cez fotky niekedy v roku 1999.

„Vymenili sme si pár mailov, aj to len cez tlmočníkov,“ rozpráva Ján. „Po požehnaní som ju odišiel navštíviť do Albánska, no rýchlo sa ukázalo, že ani toto fungovať nebude. Od začiatku tam bola vzájomná nesympatia, no čo hralo ešte väčšiu rolu, nebola zapálená členka munistov. V Albánsku považovali partiu zo zahraničia za terno, munisti im to ponúkali spolu s nádejou na dokonalú rodinu, a tak sa im dala nahovoriť. Ale vo vzťahu bez sympatií a bez spoločnej viery nebolo na čom stavať.“

Ján dostal na starosť pomáhať budovať albánsku pobočku Munovej cirkvi. Keďže po albánsky nevedel, dali mu tlmočníčku. Predstavte si tú situáciu – nesympatická pridelená manželka, ktorú bol povinný milovať, a oproti tomu mladá, pekná baba, ktorá mu ako svojmu Ábelovi robila, čo mu na očiach videla. „Vznikol medzi nami románik, niečo, čo bolo absolútne zakázané.“

Striktná sexuálna zdržanlivosť bola absolútna podmienka. Medzi munistami boli zakázané aj najmenšie dotyky či objatia, platila poučka: „do not think, do not look, do not touch“. Ján mal v hlave naprogramovaných mnoho strašiakov, čo sa mu stane za to, že tento princíp tak zásadne porušil.

Mladomanželia si hľadajú svoju svadobnú fotku na munistickej svadbe. Niektorých oddával reverend Mun iba cez fotografie. Foto – TASR
Mladomanželia si hľadajú svoju svadobnú fotku na munistickej svadbe. Niektorých oddával reverend Mun iba cez fotografie. Foto – TASR

Mnohí bývalí členovia hovoria, že sa v cirkvi stretávali s trestami. Napríklad za stratu prsteňa z požehnania či svätej vreckovky bol sedemdňový pôst, finančné odškodnenie, množstvo hlbokých úklonov či dlhé hodiny štúdia munových textov a modlitby. Členovia si občas druh odčinenia hriechov mohli vybrať, ale stále to bol trest. Existujú svedectvá o tom, že časté bolo nariadenie sexuálnej zdržanlivosti aj na veľmi dlhý čas, úplne bežných bolo štyridsať dní.

Ján viedol dvojitý život, zotrvával v manželstve s nemilovanou ženou a užíval si s tlmočníčkou. Niečo, čo bolo z pohľadu cirkvi nepredstaviteľné, robil bez toho, aby ho stihli nejaké následky od Boha.

„Neskôr som prestúpenie munistických zákonov oľutoval, nastúpil na cestu pokánia, znova sa nútil milovať pridelenú manželku, no nedokázal som to. Cirkev mi nijako nevedela pomôcť, ale dávala mi nádej cez takzvané oslobodenie predkov. To malo vyriešiť všetky naše problémy, ak sa zúčastníme obradov v Kórei a zaplatíme nemalé poplatky. Ale ani tento druh odpustkov nezafungoval.“

To ho definitívne presvedčilo, že Munovo učenie mu nič dobré neprináša. Jeho oddanosť k munistom chladla, až od nich pred niekoľkými rokmi definitívne odišiel.

Prenasledovaní a súdení

Hnutie reverenda Muna vzniklo ako „Spoločenstvo Ducha svätého pre zjednotenie svetového kresťanstva“, no neskôr vystupovalo najmä ako Hnutie či Cirkev zjednotenia. Okolo seba si vytváralo aj ďalšie organizácie, napríklad Universal Peace Federation, u nás je najznámejšou Federácia rodín za svetový mier. Organizácie, ktoré si munisti zakladali, sa často hrali so slovom mier, a vďaka rôznym mierovým aktivitám a vyhláseniam oslovovali aj známych politikov. Niektorí o tom vedeli, niektorí nie.

Prví nasledovníci kontroverzného kórejského reverenda Muna sa na Slovensku objavili už koncom roka 1968, keď do Bratislavy prechádza študovať rakúska študentka a zároveň misionárka jeho cirkvi. Ubytováva sa v podnájme v Horskom parku, zapisuje na prednášky na Filozofickej fakulte a popri tom sa zoznamuje s vysokoškolákmi.

Rakúšanka sa ich snaží zaujať filozofiou s kresťanskými prvkami, ukazuje im nemecký preklad knihy Boží princíp a získava prvých prívržencov. Nebolo ich veľa, počet členov sa pohyboval len okolo desiatky, no aj tak sa o nich začala zaujímať tajná Štátna bezpečnosť.

Prvý raz sa o munistoch, ktorých komunisti podľa knihy Boží princíp volali „principiálni kresťania“, štátna moc dozvedela po lete roku 1969, keď dvaja slovenskí členovia hnutia odišli na študijný pobyt do Viedne. Cestou naspäť sa jeden z nich pokúsil do krajiny prepašovať munistické knihy, no colníci mu ich zabavili. V roku 1973 zasa žandári v tlačiarni Pleta v Banskej Štiavnici zhabali náklad slovenského prekladu Božieho princípu.

Po roku 1971 sa pôvodných desať členov rozhodlo začať aktívnu misionársku činnosť. Presťahovali sa do Prahy, Brna či Trnavy a neskôr aj do ďalších miest a oslovovali nových ľudí, ktorí sa mali stať členmi ich „rodiny“. Okrem toho sa pravidelne stretávali v bytoch alebo podnájmoch, organizovali spoločné výlety a niekoľkodňové duchovné semináre.

Vtedajšej moci nová náboženská spoločnosť prekážala, veď reverend Mun vo svete vystupoval ako presvedčený antikomunista. Miloš, ktorý patril k prvej desiatke slovenských munistov a je s nimi dodnes, vraví, že keď oslovovali ľudí, zákonite narazili aj na eštebákov.

Mučenica Munovej cirkvi

Logo_of_the_Family_Federation_for_World_Peace_and_Unification
Logo Federácie rodín za svetový mier. Foto – wikipedia.org

Od habania kníh sa rýchlo prešlo k politickým procesom. Munistom vymerali paragraf podvracanie republiky. Najprv jedného z Munových nasledovníkov odsúdil vojenský súd na päť rokov väzenia za to, že získaval nových členov v kasárňach v Detřichove. V septembri 1973 zatkli prakticky všetkých kmeňových členov hnutia. Pred súd postavili 18 ľudí vrátane Miloša a o rok neskôr väčšinu odsúdili na niekoľkoročné väzenie. Jedna z obžalovaných, Češka Marie Živná, pritom za zvláštnych okolností zomrela vo väzení.

Oficiálna verzia bola, že spáchala samovraždu. Mala sa obesiť v cele. „No my sme tomu neverili,“ vraví Miloš. „Okolnosti boli zvláštne, rodičom napríklad poslali zacínovanú truhlu. Podarilo sa im ju otvoriť a oni na jej tele nenašli žiadne znaky po škrtení,“ rozpráva. Živnú v hnutí dodnes považujú za mučenicu.

S principiálnymi kresťanmi sa chcela principiálne vyrovnať aj komunistická Pravda. Krátko po procese zverejnila článok „Sekty – agentúra imperializmu“, kde okrem iného napísala: „Táto sekta, pôvodom z Južnej Kórey, odráža vo svojej ideológii mesianistické nálady buržoáznych vrstiev rozdeleného kórejského národa.“

Princíp boja dobra a zla, ktorý munisti zdôrazňujú, bol podľa vtedajšej Pravdy jasne namierený proti socialistickým krajinám. „Práve tento moment, že totiž v každom prípade sa v náboženských predstavách siekt viaže dobro na predstavu kapitalistickej Ameriky a zlo na všetko ostatné (…) hovorí veľmi výrečne, čie záujmy sekty reprezentujú.“

Koncom 80. rokov proces s munistami spomenul v štúdii o politických procesoch na Slovensku aj vtedajší disident Ján Čarnogurský. Počas samotného súdu o munistoch nevedel, ale keď prívržencov reverenda Muna prepustili z väzenia, pár členiek ho navštívilo. „Pravdepodobne som im dával právne usmernenie, ale písomné poznámky o tom nemám,“ spomína Čarnogurský.

Vykúpenie minulých generácií

Po procese a prepustení z väzenia slovenskí munisti načas svoje aktivity utlmili. Stretávali sa v ústraní a najmä medzi sebou. Čas na nové misionárske aktivity prišiel po roku 1989, keď oslovili aj Jána a ďalších ľudí. Za tých 27 rokov zažili munisti na Slovensku aj výrazné momenty. Napríklad keď sa v roku 1998 zišlo v hale na Pasienkoch 1500 párov z celého regiónu, aby im reverend Mun požehnal, alebo keď zakladateľ cirkvi v roku 2005 v starej budove národného divadla ohlásil vznik jeho novej organizácie, Universal Peace Federation, ktorá sa mala zasadiť o celosvetový mier.

Počet slovenských nasledovníkov sa však vždy pohyboval len v niekoľkých stovkách. Dnes má cirkev podľa odhadov asi dvesto nasledovníkov, pri sčítaní obyvateľstva sa k nej priamo prihlásilo 63 ľudí. Mnohí počas tých rokov odišli a podobne ako Ján na ňu nemajú veľa dobrých spomienok. Ján hovorí, že ho obrali o dvadsať rokov života, ktoré venoval budovaniu spoločenstva kórejského reverenda. A dodáva, že okrem toho ho obrali aj o veľa peňazí. Nielen tým, že pre nich zadarmo pracoval. Munisti totiž od svojich najvernejších členov aj priamo vyberajú peniaze na svoju činnosť.

Reverend Mun v starej budove Slovenského národného divadla. Foto – mun.sk
Reverend Mun v starej budove Slovenského národného divadla. Foto – mun.sk

Takzvaný desiatok, teda desať percent z príjmu, je povinnosť, skutočne dobrý člen však platí desiatky tri. Navyše, platí sa aj za iné veci. Bežnou praxou je kupovanie odpustkov za hriechy minulých generácií. „Za prvých sedem generácií sa platilo 250 eur, za každých ďalších sedem generácií 25 eur,“ vysvetľuje Ján. „Keď zistíte, že som za ten čas vykúpil asi štyrikrát asi 140 svojich a manželkiných generácií spätne, lebo oslobodzuje sa z otcovej strany, z maminej strany, zo strany starého otca a od starej mamy, plus platíte poplatky za semináre, na ktorých sa ten obrad robí, letenky, ubytovanie a stravu, uvedomíte si, o aké veľké peniaze išlo.“

Ján vraví, že munisti zneužívajú závislosť svojich členov od spoločenstva, aby od nich takto získali peniaze. Ak cirkev tvrdí, že niekomu takúto povinnosť odpúšťali, podľa Jána zavádza. Ten, kto neplatí, má totiž naprogramované výčitky svedomia a obyčajne to vždy po čase doplatí. Cez zaplatenie desiatku si totiž zabezpečuje božie požehnanie pre svoje ostatné peniaze, niečo ako dovolenie používať ich a záruku, že ich použije dobre.

Miloš, jeden z najstarších munistov u nás, priznáva, že desiatky sú v cirkvi bežné. No nevidí na tom nič zlé. „Desiatok je židovsko-kresťanská tradícia,“ vysvetľuje. „Či to ľudia v súčasnosti praktizujú, to je druhá vec. Ale u nás tento systém pokračuje. Vnímame, že všetko, čo tu je, je Boží výtvor a naše spoločenstvo to spravuje. Preto naši členovia desiatok z toho, čo zarobia, dobrovoľne dávajú.“

Miloš tvrdí, že v komunite sú aj ľudia, ktorí ho neplatia, pretože majú viac detí a nemajú na to. „Pre spoločenstvo sú to vlastne jediné prostriedky, z ktorých môžeme financovať naše aktivity,“ dodáva. Z týchto peňazí sa platia aj prenájmy sál či rodinné výlety spojené s duchovnými cvičeniami.

Aj za odpustkami, ktorých cieľom má byť oslobodenie minulých generácií, je podľa Miloša pochopiteľná filozofia. „Bežne ju používame aj v sekulárnej spoločnosti,“ vysvetľuje. „Ak sa človek niečoho dopustí, ide do väzenia alebo zaplatí peňažný trest. To je forma, ktorú má táto spoločnosť tisíce rokov. Človek nahrádza škodu, ktorú svojím konaním spôsobil.“

Tridsaťročná idylka

Ak niekto čaká, že munisti sú uzatvorená sekta, mýli sa. Dohodnúť si návštevu u jedného z prvých Munových nasledovníkov, ktorý pre svoju vieru strávil necelých dvanásť mesiacov v komunistickom väzení, nie je žiadny problém.

Aj Miloša s jeho ženou spojil reverend Mun a ponúkajú obraz manželstva, ktoré nerozdelili ani roky. A to aj napriek tomu, že ich na začiatku delila železná opona. On sa k munistom pridal po roku 1968 a odvtedy viac-menej čakal na ideálnu partnerku. Dočkal sa až začiatkom 80. rokov, keď sa od jednej rakúskej munistky, s ktorou bol v spojení, dozvedel, že sa budú zrejme po prvý raz v histórii hnutia dávať dohromady partneri aj na diaľku.

Posunul jej dve svoje fotky a pár slov o sebe a čakal. Na rozdiel od bývalých členov cirkvi tento spôsob zoznámenia háji, jeho šťastné manželstvo je vraj dôkazom, že Munov úsudok bol dobrý.

„Výber nikdy nebol robený v zmysle – vy dvaja a hotovo,“ ozrejmuje, ako to v munistickom hnutí chodí. „Každý výber bol urobený tak, že reverend určil partnerov, ale nechal ich spolu porozprávať. Potom mu mohli povedať, či to akceptujú, alebo nie. Väčšina tých partnerov to, samozrejme, akceptovala, Mun to aj očakával. Je to pochopiteľné, lebo členovia cirkvi ho považovali za mesiáša, navráteného Krista, a z toho vyplýva jeho autorita.“

Miloš je presvedčený, že bývalí členovia spoločenstva podávajú o Munovej cirkvi skreslený obraz. Munistický princíp Kaina a Ábela mnohí po odchode z cirkvi vysvetľujú tak, že vyššie postavení členovia spoločenstva boli považovaní za dobrých Ábelov a tí nižší za padlých Kainov, ktorých jediná cestu k Bohu vedie cez bezpodmienečné nasledovanie tých nad nimi. Viacerí bývalí členovia to opisujú ako jednu z najzákernejších praktík cirkvi, ktorej cieľom je vynútiť si poslušnosť. Aj vnútorné materiály z cirkvi, ktoré má Denník N k dispozícii, hovoria o zodpovednosti Kaina milovať Ábela, poslúchať ho. Nasledovať a slúžiť mu.

„Princíp Kaina a Ábela je princípom medziľudských vzťahov,“ oponuje Miloš. „V našom učení nejde o chápanie vzťahu šéfa a podriadeného, ale ako vzťah dvoch bratov. Nie je to vo vertikálnej rovine. Keď sa to takto zjednodušene podsúva, je to nepochopenie tohto vzťahu.“ Aj preto by novinári mali podľa Miloša výpovede bývalých členov brať s rezervou.

„Sociologické štúdie robené s bývalými členmi dokazujú, že bývalý člen, nielen náboženskej skupiny, pokojne aj nejakej partie či rodiny, väčšinou neopisuje svoju bývalú skupinu v dobrom svetle. Ja som 45 rokov v atmosfére tohto spoločenstva. Stretol som sa s desiatkami ľudí. Keby to tak bolo, ako vravia niektorí naši bývalí členovia, už v tomto spoločenstve nie som.“

Hromadná svadba munistov v roku 2015 v Južnej Kórei. Foto – TASR
Hromadná svadba munistov v roku 2015 v Južnej Kórei. Foto – TASR

Sú sektou a sú nebezpeční?

Aj keď sú munisti pomerne malou náboženskou skupinou, spolu so scientológmi patria spomedzi neregistrovaných cirkví k najviditeľnejším. „Snažia sa zviditeľniť najmä mierovými aktivitami a medzináboženským dialógom, tým sa odlišujú od iných, uzavretejších skupín,“ vysvetľuje Lucia Grešková z cirkevného odboru ministerstva kultúry. „Často ide o aktivity, ktoré sú na prvý pohľad iné ako ich náboženská činnosť. Je to pre tieto spoločenstvá charakteristické.“

Takto sa im darí prenikať aj do spoločnosti či rovno k politikom. V roku 2007 sa stretnutia munistov v historickej budove Slovenského národného divadla zúčastnil aj bývalý prezident Michal Kováč. Čo ho presvedčilo, aby na munistickú akciu prišiel? Stačili ich vyhlásenia, že im ide o mier. „Podporujem inštitúcie, ktorých cieľom je mier medzi národmi,“ vysvetľoval vtedy svoju účasť exprezident Kováč. „Nemyslím si, že ide o sektu, som rád, keď sa môžu ľudia rôznych náboženských skupín stretávať.“

Vylepšovať imidž majú munistom aj ambasádori mieru – projekt, ktorý celosvetovo zastrešuje organizácia Universal Peace Federation (UPF). Ako ambasádorka mieru na Slovensku vystupuje aj bývalá podpredsedníčka parlamentu Renáta Zmajkovičová, na jednej z akcií, skladaní origami za obete atómového výbuchu v Hirošime a Nagasaki, sa objavila aj s jednou z členiek cirkvi, Seiko Jakubáčovou.

Ambasádorka mieru Renáta Zmajkovičová skladá origami s členkou munistickej cirkvi. Foto – Facebook Ambasádorska mieru
Ambasádorka mieru Renáta Zmajkovičová skladá origami s členkou munistickej cirkvi. Foto – Facebook Ambasádorska mieru

„Pani Seiko sa spoznala s pani Zmajkovičovou minulý rok cez leto,“ vysvetľuje jej manžel. „Pani Zmajkovičová robila pri príležitosti výročia zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki verejnú mierovú akciu. Pri tej príležitosti oslovila jej asistentka pani Seiko, či by jej nepomohla s origami, konkrétne vytváraním mierových holubíc. Pani Seiko súhlasila, aby propagovala origami a japonskú kultúru, a v deň výročia robila v kimone origami s názvom curu. To bolo ich prvé a posledné stretnutie. Pani Seiko sa odvtedy nepodieľala na na akciách pani Zmajkovičovej ani na jej projekte Ambasádorka mieru.“

Aj Miloš hovorí, že ambasádorov mieru majú desiatky iných organizácií, a teda môže ísť len o zhodu názvov. „Pani Zmajkovičová nie je našou členkou,“ povedal. To, že niektoré aktivity organizuje s pani Seiko Jakubáčovou, ktorú reverend Mun pridelil jednému z ďalších popredných munistov na Slovensku, považuje skôr za náhodu. Renáta Zmajkovičová na otázky Denníka N neodpovedala.

Lucia Grešková z ministerstva kultúry vysvetľuje, že munisti môžu cez svoje aktivity získať osobnosti či aktívnych politikov aj bez toho, aby o tom oni sami vedeli. V novinách sú munisti často označovaní za sektu. Odborníci sa tomuto pojmu vyhýbajú, aj preto, že ho mnohí používajú bez jasnej definície. Naše zákony napríklad termín sekta nepoznajú. „Nepoužívam ho aj preto, lebo keď už tento termín použijem, jasne predtým poviem, čo ním myslím,“ vysvetľuje Grešková, ktorá o munistoch hovorí skôr ako o neregistrovanej náboženskej skupine.

Neznamená to však, že by ich aktivity boli bez rizika. Grešková hovorí, že munisti sa cielene správajú netransparentne a neuchopiteľne. Ľudí, ktorých oslovujú, zavádzajú. „Neviete presne určiť, ktorá ponúknutá aktivita je súčasťou náboženskej činnosti,“ vysvetľuje. „Keď idete na bohoslužbu, viete, že ide o náboženstvo, a môžete si vybrať, či tam ísť, alebo nie. Keď sa zúčastňujete podujatí Hnutia zjednotenia, neviete dopredu, že ide o náboženskú činnosť.“

Pokojne sa teda môže stať, že sa zúčastníte pochodu za mier, a ani neviete, že ide o projekt Munovej cirkvi, ktorá sa vás snaží získať do svojej komunity. Pritom na ich činnosti nie je nič protizákonné. No podľa odborníčky z ministerstva je poctivé, aby človek vždy dopredu vedel, do čoho ide. Čiže ak sa zúčastňuje seminára o celosvetovom mieri, malo by mu byť jasné, že je v kontakte s Munovou cirkvou. A že zbližovaním s jej členmi musí rátať so všetkým, čo k cirkvi patrí a čo by v nej mohol zažiť. Či už je to platenie desiatkov, alebo hromadné sobáše s partnerom, ktorého mu vyberie niekto iný.

„Neregistrovaná cirkev ako munisti či iné skupiny nie je automatické zlo, teoretické princípy väčšiny náboženstiev sú dobré, otázna je však vždy prax,“ vysvetľuje Grešková. „Problém je v spomenutej netransparentnosti.“
Úradníci však zaznamenali aj príklady ľudí, ktorí zostali od slovenskej pobočky Munovej cirkvi závislí, či takých, ktorí sa dostali do psychických problémov a cirkev ich odvrhla, lebo ich nepotrebovala. No rovnako hovoria aj o ľuďoch, pre ktorých je členstvo v cirkvi obohacujúce a má pozitívny vplyv na kvalitu ich života tak ako v iných náboženských skupinách.

Kriticky hodnotia činnosť munistov iné organizácie, ako napríklad Integra – Centrum pre prevenciu v oblasti siekt. Na munistov teda stále existujú dva pohľady: kým niektorí v nich vidia spoločenstvo postavené na autoritárskom princípe, kde si vodcovia v podobe dobrých Ábelov vynucujú poslušnosť tých, ktorých nazývajú zlými Kainmi; samotní nasledovníci reverenda Muna sa považujú za bežnú náboženskú komunitu nepochopenú médiami.

Teraz najčítanejšie