Edward Lucas
Autor je britský novinár a spisovateľ
Po jednej noci v rukách sovietskej tajnej polície zostalo dievča nemé a zlomené. Jediné slová, ktoré potom vyslovila, boli: „Prosím, nie.“ O niekoľko desaťročí neskôr jej praneter, spisovateľka Sofi Oksanen, spojila utrpenie vtedajších fínskych žien a tých z dnešnej Ukrajiny. Ako píše, sovietsky komunistický režim s jeho moderným ruským nástupcom spája okrem iného vlákno (či skôr hrubý povraz) sexuálneho násilia,
48-ročná Oksanen je najznámejšou žijúcou fínskou spisovateľkou, ktorú prirovnávajú k švédskemu autorovi kriminálnych románov Stiegovi Larsonovi (trilógia Milénium) či dokonca k Charlesovi Dickensovi. Jej šesť románov vyšlo v štyroch desiatkach jazykov a predali sa z nich viac ako dva milióny výtlačkov. Výlety za rodinou jej matky do Sovietmi okupovaného Estónska jej poskytli priamu skúsenosť s všadeprítomnými klamstvami, eufemizmami, ponižovaním a potláčaním tamojšieho života. Znepokojovalo ju, že sa o týchto témach vo Fínsku, kde bola autocenzúra cenou za nezávislosť, takmer nediskutovalo.
Oksanen nakoniec skúmala tieto témy v oceňovaných knihách ako Očista a Čas stratených holubíc. Vo svojej novej knihe Do rovnakej rieky – Putinova vojna proti ženám na dvoch stovkách strán rozpracovala svoj prejav, ktorý predniesla v roku 2023 vo Švédsku a v ktorom – ako sama hovorí – predstavuje mizogýniu ako ústredný nástroj ruskej štátnej moci.
Nečítajte ju pred spaním. Väčšina z 25 krátkych, no prenikavých kapitol sa začína ohavnou surovosťou, minulou alebo súčasnou, väčšinou proti ženám, i keď autorka opisuje aj strašné muky mužov. Odráža sa od nich a potom skúma témy ako história, imperializmus či militarizmus. Popritom kritizuje zbožné priania Západu týkajúce sa sovietskej a postsovietskej reality. Výsledok môže pôsobiť unáhlene alebo neúprosne. Čitatelia však ocenia autorkinu elegantnú a vášnivú prácu so slovami. Historické a geografické detaily len osvetľujú jej osobnú a politickú perspektívu.
Ústredným bodom jej knihy je myšlienka, že zločiny na Ukrajine nie sú ani nové, ani neobvyklé. Pri pohľade z pobaltských štátov Estónska, Lotyšska a Litvy sa ruská invázia na Ukrajinu a správanie na okupovaných územiach javia ako „opakovanie 40. rokov, ako keby niekto stlačil tlačidlo spätného prehrávania“.
Sovietski okupanti v Estónsku sa snažili vymazať spomienku svojich poddaných na predvojnovú štátnosť. Estónsky prozaik Jaan Kross si pamätá, že ako študent videl na nádvorí univerzitnej knižnice, ako sekerou ničili knihy. Uchovávanie vlajok, pasov, peňazí alebo iných pamiatok z éry „buržoázneho nacionalizmu“ bolo v sovietskych časoch závažným trestným činom. Dokonca aj rodinné fotografie z 20. a 30. rokov 20. storočia ľudia radšej zakopávali či skrývali za tapetou, a vyberali ich len pri špeciálnych príležitostiach.
Na východných ukrajinských územiach, ktoré dnes okupuje Rusko, je takisto nebezpečné vlastniť „nesprávne“ obrázky. Oksanen rozpráva príbeh 22-ročného Iliu, ktorého prichytili na kontrolnom stanovišti, kde vojaci našli v jeho telefóne fotografiu, ako oslavuje Deň ukrajinskej nezávislosti. Osem z nich ho znásilnilo.
