Silvester Lavrík
Autor je spisovateľ
Jedným zo snaživých mestečiek sú Bánovce nad Bebravou. Malebným vencom stredných hôr obkolesené, v úrodnej kotline usadené, žije si svojím tichým, pracovitým, slovenským životom. Ročenky priemyselných inšpektorátov katalogizujú šesťdesiat stolárskych dielní, ktoré vyrábajú nábytok; súdne štatistiky kriminalistiky (za rok 1931) vykazujú Bánovce a okres na druhom mieste s najmenším počtom trestných činov – čo iste dokazuje konzervatívny charakter ľudu a usporiadané pomery sociálne a náboženské. Dnes mestečko počíta 3265 obyvateľov (pomaly sa k tomuto číslu blížime opäť), z ktorých 83 % je Slovákov, 1 % Maďarov, 1 % Nemcov a 15 % židov.
Pre novozaložené Bánovské noviny v roku 1932 to v úvodníku prvého čísla napísal jeden jeho prominentný obyvateľ. Uverejnil ho pod názvom – Na cestu. To malé písmeno pri percentách uvádzajúcich židovských spoluobčanov nie je preklep. Tak to bolo uvedené v dobových prameňoch. Sme vidiečania, no nesmieme byť z Kocúrkova, sme miestni činitelia. Bez toho, aby sme boli nekritickí lokálpatrioti, slúžime v prvom rade užšiemu svojmu okoliu, všetkým svojim spoluobčanom, pritom nikdy zo zreteľa nespustíme záujmy celku – dodal lyricko-štatisticky naladený pisateľ na záver. Nasledovala poznámka redakcie: Príspevok došiel po uzávierke prvého čísla, preto ho uverejňujeme dodatočne. Tak trocha kocúrkovské, zato veľmi bánovské, dodávam ja.
Meno autora tých riadkov zatiaľ neprezradím, no napoviem, že už niekoľko rokov nato sa stal jedným z tých domácich politikov, ktorí výraznou mierou prispeli k rozbitiu Česko-Slovenska, a už v októbri 1938 bol pri tom, keď sa na území Slovenskej autonómnej krajiny začali uplatňovať nedemokratické zákony a zakazovanie či faktické znemožňovanie slobodnej súťaže politických strán okrem tej štátotvornej. Tou štátotvornou stranou bola HSĽS. V tom istom čase vznikli na Slovensku prvé koncentračné tábory. Najskôr pre priamych politických odporcov, neskôr pre každého, kto nebol dosť slovenský a kresťanský alebo aspoň hospodársky dôležitý.
Túto situáciu „v mestečku v úrodnej kotline usadenom“ fakticky ukončila Rumunská armáda, 5. 4. 2025 tomu bolo osemdesiat rokov. Pri oslobodzovaní Bánoviec prišlo na strane osloboditeľov o život šesť rumunských vojakov a dokonca jeden prebehlík – príslušník wehrmachtu – a s oslobodzovaním regiónu je spojených aj viacero padlých členov partizánskych skupín operujúcich v okolí, napospol Slovákov a Čechov. Zato žiadny Rus. Príslušníci sovietskej Červenej armády nás len následne obsadili a v tom istom momente sa začalo zatýkanie a deportácie do lágrov v Sovietskom zväze. Týkalo sa to členov odboja – nekomunistov, ale aj – čuduj sa svete – komunistov. Prosto každého, kto sa alebo veľa pýtal, alebo priveľa vedel. ČA nás potom obsadila ešte raz, v roku 1968. Okupovali nás, aby zabránili nielenže návratu demokracie spred októbra 1938, ale aj jej imitácie v podobe demokratizačných tendencií reprezentovaných Dubčekovým vedením KSČ. Umožňovala to dohoda veľmocí, podľa ktorej sa Československo ocitlo v Stalinovej/Brežnevovej, a teda boľševickej sfére vplyvu. Toto rozdelenie sveta vydržalo až do roku 1989 a dnes tu na svoju veľkú radosť medzi občanmi Bánoviec vidím viacerých, s ktorými sme v novembri a decembri 1989 na tomto námestí vítali návrat slobody a demokracie.
Rád by som skonštatoval, že oslobodenie Bánoviec v apríli 1945 urobilo definitívnu bodku za klérofašistickou minulosťou mesta aj celého Slovenska. Rád by som dodal, že udalosti z Novembra ’89 urobili bodku za totalitným spôsobom vládnutia a za autoritárskym uplatňovaním moci. No keby som tejto ilúzii podľahol, neposlúžil by som nikomu. Zo dňa na deň je jasnejšie, že revanšizmus, neofašizmus a autoritársky spôsob vládnutia Roberta Fica vytrvalo a vynaliezavo skúšajú odolnosť demokracie a vytrvalosť tých, ktorým na nej záleží.
Práve tu, v Bánovciach nad Bebravou, v mestečku, ktoré si aj dnes „žije svojím tichým, pracovitým, slovenským životom“, zažívame z bezprostrednej blízkosti a na vlastnej koži ako pod nejakou sociologickou lupou dôsledky toho, čo nastalo, keď po krátkom demokratickom intermezze vo februári 1948 klérofašistickú totalitu vystriedala totalita komunistická; bezohľadne a velikášsky, bez rešpektu k historickému dedičstvu a regionálnym limitom i skutočným potrebám Bánovčanov; vo svojej primitívnosti očarená predstavou o tom, že rozkáže vetru, dažďu, nafúkla mesto na sedemnásobok jeho pôvodnej veľkosti a urobila ho totálne závislým od dvoch fabrík – strojárskej a textilnej.
Výsledok tohto „budovania svetlých zajtrajškov“ sa v roku 2025 v Bánovciach prejavuje tým, že mesto za posledných dvadsať rokov prišlo o dve pätiny svojich obyvateľov a z jeho sídlisk sú aj po tridsiatich či štyridsiatich rokoch od kolaudácie posledného bytu stále hlavne nocľahárne. Minimálna sociálna vybavenosť, filiálka pošty na sídlisku so sedemtisíc obyvateľmi v priestoroch bývalej výmenníkovej stanice, žiadne verejne prístupné priestory pre klubový či spoločenský život mládeže, seniorov, filatelistov, akvaristov a ostatné problémové skupiny obyvateľstva. Problémové preto, lebo furt vykazujú nejakú činnosť a najnovšie sa nechcú nechať vyhlásiť za lobistov.
Mečiarove a teraz Ficove vlády, lebo za tridsať rokov od vzniku Slovenska boli temer dve dekády pri moci práve títo dvaja muži, si ich rady kupovali, lebo veď populisti. Prázdnymi sľubmi, prípadne novými hasičskými autami a ihriskami s umelým trávnikom, napríklad. Mestu a jeho obyvateľom jednou rukou namiesto nástrojov na riešenie skutočných problémov dávali almužny, kým tou druhou, schovanou za chrbtom, mu brali všetky konkurenčné výhody a ponechali ho jeho osudu, „malebným vencom stredných hôr obkolesené“.
Najzarážajúcejšie na tom je, že hoci na Slovenku je málo miest tak veľmi skaličených dôsledkami klérofašistického, boľševického, postboľševického, neoľudáckeho a šovinistického videnia sveta ako Bánovce nad Bebravou, výrazná časť jeho obyvateľov tak veľmi lipne na sentimentálnom spomienkovom optimizme heroizujúcom doby totality, ktoré im vybagrovali mozgy a historickú pamäť meliorizovali do tej miery, že v tej nehostinnej mentálnej krajine už nepočuť ani len kvákanie žiab. Ostal im len hnev a zdrapy spomienok, iba blúznivé fatamorgány pomníkov minulosti, ktorá sa nikdy neudiala.
