Inzercia
Divadlo prežilo so svojím publikom jeden politický prevrat, tri štátne útvary, sedem prezidentov, šestnásť ministrov kultúry a prežije aj tú sedemnástu. Zhovárali sme sa s jedným so zakladateľov divadla, režisérom a autorom jubilejného predstavenia Viliamom Klimáčkom.
Vždy ma zaujímalo, ako vzniká divadlo, ktoré nezakladá ministerstvo, ani miestny úrad, ale živí ľudia?
Napríklad tak, že tí živí ľudia sú dlhoroční kamaráti ako ja a Ivan Mizera. Predtým sme hrávali v amatérskych divadlách po Bratislave, hoci nikdy nie spolu a zachutila nám energia javiska, ktorú vydávate do publika a pozor – aj od neho prijímate. Práve sme skončili vysoké školy, Ivan študoval matematiku a ja medicínu a podľa vtedajších zvyklostí sme museli ísť na „veľký zelený čunder“, ako sa eufemisticky nazývala povinná ročná vojenská služba. A keďže ja som bol vo Zvolene náčelník zdravotnej služby (nebol som u indiánov, tak armáda označila moju funkciu) a Ivan v Liptovskom Mikuláši, stretávali sme sa občas v Ružomberku na polceste, kam som chodil do vojenskej nemocnice, dali sme si obed, pár pív a spomínali sme na slobodu. A raz, pri odchode, neviem, ktorý z nás viac zo žartu než vážne povedal – a kedy si mi dvaja spolu zahráme? V tej chvíli vzniklo GUnaGU, len sme to ešte nevedeli. A do konca vojny sme sa tak zišli ešte viackrát a napísali základ našej prvej hry. Nuž, takto zakladajú živí ľudia svoje divadlá.
A ako vznikol názov?
Je to len značka, ako Singer alebo Volkswagen, zvyknete si na ňu a už o nej nerozmýšľate. Pravda je, že sme v tom roku 1985 sedeli vo vinárni U tetušky, ktorá stávala tam, kde dnešný Falkensteiner hotel a rozmýšľali sme, ako svoje divadlo nazvať. Mimochodom, na poctu Tetušky som napísal po desaťročiach hru SOCÍK, SLADKÝ SOCÍK, ktorý sme hrávali v našej sále na Františkánskom námestí 7, kde tiež za mojich mladých čias bývala vináreň U Julky, kam som chodil. GUnaGU tak opísalo dialektický oblúk z vinárne do vinárne. Ale k názvu – chceli sme zvukomalebné slovo, dadaistickú hračku, ktorá by vyjadrila odpor k dobe, plnej falošných hesiel, sterilných názvov a ideí, taký dadaistický zvukový žart. Tak sme pili víno, písali na papier názvy od výmyslu sveta a ráno sme sa na ne triezvym zrakom pozreli. Okrem iných tam bolo čosi ako gunagu. Zakladateľskému triu sa to páčilo (bola tam aj naša herečka a Ivanova manželka Zuzka Benešová) a tak sme začali k tým písmenám hľadať vysvetlenie. Presadili sa dve, ale to vám poviem až na konci.
Tak ja začnem od konca. Aký je to pocit robiť 40 rokov divadlo, ktoré hrá výlučne pôvodné slovenské texty, väčšinou vaše?
Je to nematerialistický dôkaz zázraku, ako už zázraky bývajú. Asi sme niečo robili správne, keď to toľko vydržalo. Veď som po pár rokoch ostal sám, Mizerovci odišli do Kanady. Ale skôr je pravdou, že som sa rád bavil a režírovať tie hry bola zábava a osvedčilo sa mi, že čo baví mňa, bude takmer určite baviť aj divákov. V hľadisku okamžite zacítite, či to tú partiu na javisku skutočne baví, alebo len živia rodinu. GUnaGU bol vždy ten prvý prípad. Dôležitým človekom, ktorý priviedol réžiu v našom divadle na profesionálnu úroveň, bol Karol Vosátko.
Ale divadlo tvorí mnoho ľudí, niektorí nápadnejší, iní nenápadnejší. Zvyknem to odľahčiť, že umelci sa nájdu vždy, ale tí, čo vedia vypĺňať excelové tabuľky, tých je nedostatok. GUnaGU existuje aj preto, že si rokmi vybudovalo silný produkčný team. Sem patrí moja manželka Margareta, tajomníčka divadla a Ivana Berkman, ktorá založila a vybudovala marketing divadla, za ktoré je zodpovedná dodnes, a ktorého podstatnú časť tvorí fundraising – inak povedané získavanie finančných prostriedkov, bez ktorých by sme vznik našich nových predstavení nevedeli zaplatiť. Zároveň organizuje zájazdy divadla po Slovensku a zahraničí a eventy pre firmy. Vlastne s ňou sme zavŕšili profesionalizáciu GUnaGU.
Iba pred dvoma týždňami som si konečne zrátal všetky naše premiéry a prišiel som prekvapený k číslu sto, čo sa k našej jubilejnej inscenácii hodí, ale naozaj to nebol zámer. Keby som sa obzrel, tak by som uvidel roky, kedy sme spočiatku boli amatérskym divadlom, ktoré sa čoraz viac obaľovalo hercami, ktorí skončili VŠMU a stávalo sa profesionálnym súborom. No medzi tými desiatkami rokov a premiér však boli chvíle, keď som už nevládal, chcel to nechať, vždy to boli skôr problémy typu „kde a za čo hrať“, ako problémy ideové – že „o čom hrať“. A vždy ma z pochybností dostali „moji“ herci, ľudia, ktorí mi verili a pre ktorých GUnaGU bolo miestom sebarealizácie a nebojím sa povedať, že aj pocitu naplneného života. Už len kvôli takémuto kolektívu som to nemohol nechať. Samozrejme, nič netrvalo večne, aj tí najvernejší ľudia prichádzali a odchádzali a z prvej zostavy GUnaGU som tam dodnes len ja, človek zámerne nehrajúci.
Moment, veď ste hrali so Zuzkou Kronerovou v hre HUPS!
Áno, ale iba preto, že herec, ktorý to mal hrať, sa rozhodol radšej podnikať a v ťažkej post covidovej dobe sa na nás vykašľal, takže jeho roly som zobral ja, aby mohla byť premiéra. Ale uznajte, nezahrať si so Zuzkou by bol hriech. Som rad, že ma trpezlivo zniesla na javisku a myslím že sa aj bavila mojimi výstupmi, ktoré mali napriek mojej drevenej podstate určitý pôvab. Tak som to dohral až k derniére s pocitom, že diváci raz za čas znesú na javisku autora a zakladateľa. A vlastne ma uvidia aj v najnovšom KABARETE, lebo ho celý konferujem a sem-tam si zahrám roličku.
Názov BEST OF naznačuje, že to bude to najlepšie, čo kedy divadlo hralo…
Viem, že je trúfalosť označiť niektoré výstupy z našich hier tými najlepšími, ale vyberal som najmä najlepšie komické fragmenty z našich bývalých hier, veď preto sa celý projekt volá KABARET. Ale náš humor, ako naši verní diváci vedia, nie je len generovaní vtipu, ale aj hovorenie o veciach smrteľne vážnych prostredníctvom odľahčeného dialógu, na ktorom sa síce spočiatku zasmejete, no potom vás zamrazí. Do KABARETU som vyberal fragmenty, ktoré obstoja aj samostatne, nemohol som dať dlhšie ukážky z hier, ktoré sú gradovanými činohernými dialógmi, aj keď jeden taký tam je – úryvok z hry PITBULL, ktorá mapuje Mečiarovské deväťdesiate roky a bezprecedentnú krádež verejného majetku s názvom privatizácia. Táto ukážka v KABARETE musí byť, lebo sme o našej krajine a jej najakútnejších problémoch vždy hovorili divadelným jazykom, ktorý bol pre publikum príťažlivý, aj keď bol o kontroverzných témach.
Čo ešte v KABARETE BEST OF GUnaGU 1985-2025 uvidíme?
Absurdný detský mini-muzikál z obdobia covidu, stručné dejiny fetovania na Slovensku, teleshoping s prístrojom Retrospect na obzeranie sa dozadu, večeru slušnej rodiny s homlesákom, monológ cool huntera – lovca trendov, spoveď plyšáka, letiaceho vzduchom na rockovom koncerte pod nohy hviezdy, dílerku autoerotických pomôcok s menami Platóna, Sokrata a Budhu, dvoch gayov a slečnu z escort servisu, mečiarovského privatizéra a jeho obete, paródiu na filmovú bondovku, ale aj návrh na novú slovenskú hymnu.
Novú hymnu? Reagujete na nešťastnú kauzu našej hymny z januára?
Ani náhodou! Ivan Mizera už v roku 1992 tesne pred vznikom Slovenskej republiky s humorom jemu vlastným zložil novú slovenskú hymnu s myšlienkou, že keby nový štát chcel aj novú hymnu a vypísal by konkurz, ktorý samozrejme nevypísal, bude pripravený. Jeho hymna má anglický text, aby aj svet vedel, kto sme, čo sme. Skladba bola nahratá na našom prvom oficiálnom nosiči, ktorým bola magnetofónová kazeta Rožky sú tvrdé, vydaná Opusom. My sme ju, ako všetky staré pesničky, ktoré v KABARETE zaznejú, prearanžovali do súčasnej podoby. Hymnu nanovo inštrumentoval Slavo Solovic pre veľký orchester, ktorý samploval v počítači.
GUnaGU vždy prekvapilo hercami, ktorých sme spočiatku nepoznali, no veľmi rýchlo si dokázali získať publikum a stali sa známymi tvárami v médiách. Máte pocit, že GUnaGU bolo odrazovým mostíkom pre talenty?
Isto sme niektorým pomohli nájsť si svoje miesto na divadelnej a filmovej mape, ale keby nemali talent, nestačila by ani trampolína a nevyleteli by nikam. Takže, radi sme dávali príležitosť ľuďom, u ktorých sme cítili, že sú „GUnaGU pozitív“. Oni u nás skvelo hrali a keď prišiel ich čas, pobrali sa ďalej. Vymenujem aspoň niektorých: Slávka Halčáková, „kakaovníci“ Igor Adamec a Martin Vanek, Roman Pomajbo, Dano Dangl, Mišo Kaščák, ale niektorí ostali a vracajú sa, ako Zuzka Šebová, Peťa Polnišová, Oľga Belešová či Viktor Horján. Neskôr prišli aj Csongor Kassai, Darina Abrahámová, Aniko Vargová, Gabika Dzuríková, Lujza Garajová – a hrajú s nami dodnes. A som hrdý, že v mojich hrách hrali aj také osobnosti ako Emília Vášáryová, Milan Kňažko, Jozef Vajda, Zuzana Kronerová či Kamila Magálová a to som isto niekoho vynechal.
V KABARETE uvidíme koho?
Naša 100. premiéra je obsadená jednak známymi tvárami, ale zámerne aj hercami, ktorí momentálne končia štúdium na VŠMU a som presvedčený, že majú pred sebou úspešnú budúcnosť. Je to Peťa Dubayová, ktorú diváci poznajú zo seriálu Dunaj, k vašim službám a Adam Hilek, mimoriadne talentovaný mladý herec a syn Beaty Hilekovej, ktorá u nás hrávala v deväťdesiatych rokoch. Kruh sa krásne uzavrel, už tu hrávajú naše deti! A diváci ešte uvidia mená, ku ktorým netreba nič dodať – Zuzanu Šebovú a Viktora Horjána. A mihne sa tam aj moja maličkosť.
Teraz ťažká otázka: ktoré predstavenie, alebo predstavenia považujete v štyridsaťročnej histórii GUnaGU za najlepšie?
Poviem to takto – k najväčším diváckym hitom patria asi štyri hry: ENGLISH IS EASY – CSABA IS DEAD a MODELKY od Karola Vosátka a potom moje dve – NÍZKOTUČNÝ ŽIVOT a ODVRÁTENÁ STRANA MESIACA s Emíliou Vášáryovou. Osobne považujem za najlepšiu Vosátkovu réžiu z histórie divadla GOTIKU a z mojich réžií HORÚCI JUH. Viem, je to strašne subjektívne, ale to ste chceli, však?
V predstavení budú projekcie a videoart…
Vizuálnu stránku vytvoril Juraj Demovič, miestami sa hral aj s AI. Demo so mnou spolupracuje roky a vytvoril aj dizajn knihy, kde použil „chrómovanú“ obálku ako zrkadlo, ktorým naše divadlo je. Verím, že sa v ňom diváci našli a uvideli aj našu krajinu, akou bývala či akou je. Fotografie z predstavenia zachytil náš „dvorný“ fotograf Waldemar Švábenský. Scénu a kostýmy vytvorila Silvia Makovická a staré piesne GUnaGU remixoval skladateľ Slavo Solovic, s ktorým robím už dvadsať rokov. V KABARETE zaznejú aj jeho pôvodné skladby. A na záver aj pieseň Danka Heribana, ktorý s nami veľa hrával a neskutočne nám chýba. Je z predstavenia ZÁVISLÁCI, kde rapoval Hviezdoslava.
Prečo Hviezdoslav?
S Hviezdoslavom sa pred štyridsiatimi rokmi naše divadlo začalo a ním sa aj končí náš KABARET BEST OF GUnaGU 1985-2025. Sľúbil som vám vysvetliť, čo znamená názov GUnaGU. Máme dve verzie, ktoré závisia od toho, či ste v škole mávali radšej matematiku, alebo slovenčinu?
Slovenčinu.
Myslel som si. Ja som bol rovnaký. Ale začnem milovníkmi matematiky. GUnaGU značí „guľa na guľtú“. (o)̊ Akurát miesto toho krúžku si dosaďte znak gule, aký je na kartách. Nedivte sa, dvaja zakladatelia boli matematici. A pre nás slovenčinárov názov znamená fragment Hviezdoslavovej básne – nie preto, že by sme boli takí národovci, ale že sme divadlo, ktoré si ctí jazyk a hrá sa s ním. Takže: g ľudu, g ľudu, mládež moja, g ľudu sa maj, g svojmu ľudu, GU národu, GU ľudu!
Premiéry budú 12. a 13. Apríla 2025 v divadle GUnaGU, na Františkánskom nám. 7 v centre Bratislavy. Prvé reprízy: 22. apríla, 2.,13. a 27. mája.
Aktuálne dianie v divadle GUnaGU možete sledovať na Facebooku alebo na Instagrame
Program nájdete na stránkach GUnaGU. Lístky kúpite v sieti Ticketportal
