Denník N

Ako sa dá niečo takéto vôbec nakrútiť?

Plagát dobre navodzuje atmosféru aj unikátnosť filmových záberov. Foto – ASFK
Plagát dobre navodzuje atmosféru aj unikátnosť filmových záberov. Foto – ASFK

Francúzsky film Príbeh lesa, ktorý je práve v našich kinách, sa vymyká tradičným dokumentom o zvieratkách, ktoré sa dajú vidieť v televízii.

Hlboký mužský hlas zaujato komentuje párenie sa živočíchov, dáva mená samičkám a mláďatám a to všetko prirovnáva k správaniu sa ľudí. Podobných vzdelávacích dokumentov o prírode máte plné špecializované televízne kanály, len z hľadiska formy je to často plné klišé. Načo chodiť do kina na ďalší z mnohých „zasvätených“ pohľadov do živočíšnej ríše?

Príbeh lesa ponúka tých dôvodov hneď niekoľko. Nie za každým televíznym dokumentom máte štyri roky práce štábu s použitím tých najlepších technológií. Francúzski filmári Jacques Perrin a Jacques Clu­zaud striedali desiatky kameramanov a lokalít, aby boli maximálne blízko svojim objektom.

Ich cieľom však nemala byť fascinácia exotikou. Žiadne trópy, tieto miesta každý divák pozná: sú to lesy v miernom pásme, čiže ten najobyčajnejší les, aký si len dokážeme predstaviť. A výsledok stojí za to. Príbeh lesa sa vymyká televíznym dokumentom. Najlepšie naň poslať s deťmi aj ich rodičov.

Je to vôbec ešte dokument?

Jacques Perrin sa v polovici  90. rokov podieľal na silnom dokumente o živote hmyzu Mikrokozmos, najväčším úspechom dvojice však bolo Putovanie vtákov (2001). Francúzski dokumentaristi na ňom pracovali štyri roky, prešli desiatky lokalít na všetkých piatich svetadieloch. Na zábery zo vzduchu potrebovali stopäťdesiatčlenný štáb vrátane pätnástich kameramanov.

Je otázne, či výsledné zábery ešte môžeme považovať za dokument, ak niektoré druhy vtákov vyslovene od škrupinky trénovali na hlasy ľudí alebo na zvuky lietadiel. O to však v skutočnosti nešlo: divák nemusel byť ornitológ, aby hltal zábery, aké človek dosiaľ nevidel.

Tak ako vo filmoch Baraka či „qaatsi“ trilógie Godfreyho Reggia mu maximálne stačila sila obrazu bez akéhokoľvek slovného komentára.

Dvojaká fascinácia, dve výčitky

Nový film nás ponára do priestoru lesa. Ten tu nie je odjakživa, jeho vznik na Zemi siaha do doby pred 20-tisíc rokmi, po poslednej dobe ľadovej, keď mu miesto urobili ustupujúce ľadovce.

Historickú perspektívu prepájajú filmári so súčasnosťou, pozorujú dnešné druhy v čase, keď sa „zlatá éra lesa“ dávno pominula. Fascinácia diváka je dvojaká, nadchýna ho číra krása prírody, no súčasne neprestáva žasnúť nad technickou stránkou unikátnych záberov. Vo vzduchu neustále visí otázka: ako mohli toto vôbec nakrútiť?

„Dostať sa k zvieraťu blízko pre nás neznamená ho pozorovať, a už vôbec nie sa snažiť niečo o ňom naučiť. To, čo chceme, je zachytiť jeho postoj, pohľad, ktorý inšpiruje emócie, hlavne empatiu,“ vysvetľuje Jacques Perrin.

Volá sa to technika asimilácie. Filmári sú s mláďatami od malička, dokonca hrajú úlohu ich náhradnej matky, vďaka čomu si získajú ich úplnú dôveru. Autorským vkladom do materiálu sú komediálne prvky, ekologické posolstvo, samozrejmosťou je skvelý sound­track, o ktorý sa postaral Bruno Coulais (Mikrokozmos, Putovanie vtákov, Slávici v klietke, Koralína a svet za tajnými dverami, Pieseň mora).

Výčitky sú iba dve. Nie každému musí sadnúť český dabing herca Tomáša Hanáka a tou druhou výčitkou je už samotná existencia verbálneho komentára. Toto nie je Putovanie vtákov, kde väčšina záberov sa nezaobíde bez slova. Vety ako „kuna nedočkavo čaká, čo sa bude diať“ si mohli autori rozhodne odpustiť. Nechávajú filmu pachuť spomínaných prírodovedných klišé.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie