Hľadajú sa dobrí konzervatívni novinári. Nie na boj proti dúhe, ale proti bludom

Máme za sebou ďalšiu diskusiu o vyváženosti slovenských médií. Táto téma sa vo verejnosti objavuje pravidelne – s tým rozdielom, že sa javí byť stále intenzívnejšia. Tvrdenie, že kresťania sú vytláčaní z verejnej diskusie, sa stalo refrénom väčšiny veľkých spoločenských debát, a to aj napriek tomu, že dnes majú najväčší vplyv od pádu komunizmu.

Kresťania však nezmenili svoju rétoriku a osvojila si ju aj Aliancia za rodinu. Navyše usilovne – a celkom úspešne – vytvára dojem, že u nás vládne liberálna totalita a dejinným poslaním súčasníka je postaviť sa na posledný odpor skôr, než sa civilizácia zrúti.

Pravdou je, že všetky slovenské celoštátne denníky sú liberálne. No obrázok je omnoho zložitejší.

Kresťanské médiá existujú

Katolícke noviny, ktoré sú spomedzi kresťanských médií asi najznámejšie, majú za sebou 165-ročnú históriu a stabilne vychádzajú v náklade okolo 70-tisíc kusov. Je to menej ako Plus 7 dní a Báječná žena, ale viac ako Nový Čas Nedeľa, Slovenka, Šarm, Týždeň alebo Trend. Aby sme si uvedomili, že 70-tisícový náklad naozaj nie je malý, pozrime sa aj na denníky: SME predáva okolo 40-tisíc výtlačkov, Plus 1 deň pod 45-tisíc a Hospodárske noviny okolo 11-tisíc. Katolícke noviny sú teda regulárny hráč medzi printovými médiami.

Samozrejme, jedna reportáž na Markíze má mnohonásobne väčší vplyv, ako dokážu vyvolať Katolícke noviny s rádiom Lumen, televíziou Lux a agentúrou TK KBS dohromady, ale to, že sa kresťanské médiá pohybujú skôr na okraji verejného diania, nie je chybou mainstreamu. Neprerazili, lebo roky nedokážu zaujať širšie publikum. Uzavreli sa do tematického geta. Nemajú ambíciu informovať o korupcii, školstve, súdnictve, zdravotníctve alebo kultúre, pokiaľ sa jedna z týchto tém priamo nedotýka kresťanstva a katechizmu.

Misia, ktorú sa kresťanské médiá rozhodli v spoločnosti plniť, je už zo svojej podstaty menšinovou záležitosťou. O plnohodnotnú online žurnalistiku sa nikdy ani nepokúsili, a tak za 25 rokov úplne vyprázdnili priestor liberálnejším médiám. Na začiatku pritom všetci stáli na rovnakej štartovacej línii.

Situáciu využili pochybné weby

Opozícia proti „skazenému Západu“ v slovenskom mediálnom priestore dlho neexistovala. Dnes sa ju snažia robiť médiá ako Hlavné správy, Lifenews alebo Slobodný vysielač, teda také, ktoré sa nepokúšajú robiť zodpovednú a profesionálnu žurnalistiku, médiá, ktoré systematicky šíria nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie.

Práve takéto portály sa dnes stali informačným zdrojom pre mnohých kresťanov. A je pritom úplne jedno, či ide o bežného človeka, ktorý nemá čas a schopnosti posudzovať kvalitu informačných zdrojov, alebo ide o profesora žurnalistiky, ktorý ešte nedávno prednášal budúcim novinárom o mediálnej manipulácii a dnes je na Facebooku jej obeťou. Všetci svorne zdieľajú mnohokrát vyvrátené nepravdy a hoaxy.

Občas sa hovorí, že vznik pochybných médií bol vyvolaný nekvalitou mainstreamových novinárov. Určite je na tom kus pravdy. No podiel viny na ich vzniku majú aj kresťanskí novinári, ktorí sa uzavreli do svojho sveta a nechali obrovskú dieru na trhu konšpirátorom.

Čas vymedziť sa

Otázkou zostáva, či sa s publikačnou činnosťou týchto ľudí konzervatívci uspokoja a stotožnia, či ich budú považovať za svojich, alebo sa voči nim rázne vymedzia.
Kresťanské médiá sa koncentrujú na porážku liberalizmu. Ich úlohou by však malo byť aj zníženie dominancie bludárov v tradicionalistickom svete. Tento boj za nich nevybojujeme, pretože každá naša snaha spochybniť lži, ktoré konšpirátori šíria, je hneď vyhlásená za vôľu Bieleho domu a budovateľov Nového svetového poriadku.

Kresťanskí aktivisti a médiá doposiaľ neprejavili snahu odhaľovať nezmysly, ktoré konšpirátori šíria. Práve naopak, neraz sa o ne vo svojej argumentácii opierajú a podporujú nimi svoje tvrdenia – či už ide o juvenilnú justíciu, unášanie detí homosexuálmi alebo strašenie ľudí nevhodnou sexuálnou výchovou v niektorej západnej krajine.

Kresťania by si mali čo najskôr uvedomiť, že konšpiračné médiá sú nebezpečnejšie ako dúha, lebo škodia samotnej slobode a demokracii – a teda aj tradičnej rodine.

Kvalitné konzervatívne médiá

Prvé týždne tohto roka ukázali, že na Slovensku chýbajú kvalitné konzervatívne a kresťanské médiá. A to nielen pre referendum, ale aj pre diskusie o slobode slova, ktoré vyvolali útoky na parížsku redakciu Charlie Hebdo. Avšak keď hovoríme o potrebe konzervatívnych médií, máme na mysli niečo iné, ako tu dnes vídame.

Po prvé: musia do verejnej diskusie vstupovať vecne a odborne. Nie je možné polemizovať s niekým, kto svoj svetonázor stavia na morfologickom argumente, že rodina je od slova rodiť (anglické slovo family zas pochádza z latinského famulus, čo je v preklade sluha; nebudeme špekulovať, aké implikácie to má na tradičnú rodinu).

Po druhé: konzervatívne médiá by mali mať ambíciu vytvárať dialóg aj s okolitým svetom. Nemôžeme žiť vedľa seba šťastne, ak o mainstreame hovoríme s takým opovrhnutím, aké vídame na stránkach niektorých kresťanských médií a vo vysielaní Slobodného vysielača. Nášmu spolunažívaniu tiež neprospieva, ak liberalizmus nenávidíme podobne ako kňaz Kuffa, ktorý mu už zvestuje cirkevný pohreb.

Noviny majú mať svoj názor. Je to legitímne a v zahraničí úplne bežné. Len u nás sme si na to ešte akosi nezvykli. Lenže jedna vec je mať názor, druhá vec je dať priestor aj iným. Keď sa liberálny Denník N snaží byť miestom na diskusiu ľudí s rôznymi postojmi (pozri analýzu), prečo takýmto priestorom nemôžu byť aj kresťanské médiá? Tam to novinári nepovažujú za samozrejmosť? Od nich to čitatelia neočakávajú?

A po tretie: konzervatívne médiá, ktoré by Slovensko potrebovalo, nemajú byť PR manažérom Konferencie biskupov Slovenska. Nemajú byť odkázané na distribúciu v kostoloch, pretože potom strácajú svoju nezávislosť, slobodu a možnosť napísať niečo, čo by sa veľadôstojným pánom nemuselo páčiť.

Nedôvera v systém

Novinár František Múčka ešte pred referendom napísal svoje obavy, že medzi obhajcami takzvaných tradičných hodnôt „sa zvýši nedôvera v politický systém, médiá, inštitúcie verejnej správy, teda voči tomu, čo sa nazýva systém“. Áno, 900-tisíc ľudí môže byť naozaj frustrovaných, lebo v referende škrtali políčko „áno“ a pritom majú pocit, že ich názor nik dostatočne nereprezentuje.

Žiada sa však povedať, že nedôveru v systém a médiá od úplného začiatku živia aj organizátori referenda. V týždňoch, ktoré mu predchádzali, boli schopní priniesť len pár opakujúcich sa argumentov, zato boli omnoho aktívnejší v zdieľaní zavádzajúcich informácií, manipulatívnych spotov a šírení strachu. Aktivisti rozniesli do celého Slovenska letáky o mediálnych gorilách a všetci traja hovorcovia Aliancie za rodinu sa stali hlásateľmi negatívnej úlohy médií v spoločnosti.

Výsledky referenda ich ataky len zosilnili. Peter Kremský opakoval, že médiá boli jednostranné. Dobrodruh a milovník krásnych diskusií Anton Chromík vyhlásil, že ľudia boli médiami zastrašení. Hovorkyňa Anna Verešová dokonca povedala, že k ľuďom sa informácia o referende nedostala.

Útoky na slobodné médiá sa stali integrálnou súčasťou predreferendovej kampane. Ak sa naozaj zvýši nedôvera v politický systém, inštitúcie a médiá, budú za to niesť podiel viny aj títo ochrancovia rodiny.

Aj to je ďalší dôvod, prečo by Slovensko potrebovalo viac kvalitných, inteligentných a férových konzervatívnych a kresťanských novinárov. Nielen preto, aby čelili liberálom, ale aj preto, aby zabránili banalizácii a vulgarizácii verejného priestoru. Aby sa postavili bludárom, manipulátorom a dogmatikom, ktorí sú hanbou slovenského konzervativizmu.