Heroine
Lucie Kotvalová
Hodina biológie. Preberaná téma: akné. Do tváre sa mi valí krv. Učiteľka rozpráva ďalej. Nevypočula moje zbožné prianie – svoj výklad nezastavila. Niekoľko jej slov sa postupne nesie triedou a dopadá na mňa. Nečistota. Maz.
Každú chvíľu sa ku mne celá trieda otočí – tie slová im musia evokovať moju tvár. Značne viditeľné akné mám vo svojom okolí asi jediná, čo mi niektorí pripomínajú pri každej príležitosti – pri raňajkách s rodičmi kamarátky („Toľko akné si mala vždy?“), medzi kamarátkami („Stavíme sa? Keď prehráš, musíš prísť do školy bez mejkapu.“), vo vzťahoch („Nechceš si dať predpísať antikoncepciu? Mohla by si povedať, že ju chceš kvôli akné.“)
Hanba tak bola v mojom živote prítomná každý deň.
Prečo sa hanbíme
Zrejme sme to niekedy cítili všetci. Nedostatočnosť, pokorenie. Chuť zmiznúť. Prepadnúť sa pod zem. Vymazať všetkým aj sebe pamäť. Zrýchlenie dychu, búšenie v hrudi, začervenanie tváre, ľadový pot. Ale prečo? Čo to teda je?
Hanba súvisí s hodnotením nášho vlastného ja. Pod jeho vplyvom premýšľame o tom, kým sme, a hlavne – kým byť nechceme. Podľa psychológa Daniela Tůmu je v jadre hanby strach z posudzovania alebo nedostatočnosti. Hanba tak slúži ako obranná reakcia, ako akýsi varovný signál pred obnažením.
Populárna autorka a výskumníčka z Houstonskej univerzity Brené Brown, ktorá sa hanbou dlhodobo zaoberá, na ňu vo svojej knihe Síla zranitelnosti (v slovenčine vyšla s názvom Odvaha žiť naplno) nazerá ako na silne bolestivé presvedčenie, „že máme nejakú závažnú chybu, a teda nie sme hodní lásky a pocitu spolupatričnosti“.
Mám problém nadväzovať komunikáciu, vždy si myslím, že to, čo chcem povedať, je nudné, trápne alebo zlé. Platí to aj pri maličkostiach. Niektoré veci nerobím vôbec, lebo si myslím, že to ostatní odsúdia ako zlé a že nemám talent na nič. Podľa psychologičky sa nemám báť hovoriť nahlas svoje myšlienky a mám to skúsiť brať ako hru – sociálny výskum, ako ľudia reagujú. Po čase vraj prídem na to, že moje myšlienky nie sú vôbec nudné ani čudné. Takže to napríklad skúšam.
Katarína, 27 rokov
Je však dobré pripomínať si, že hanba nie je individuálny problém. Ako upozorňuje Brown, podmienky súčasnej západnej spoločnosti vyzdvihujúce súťaženie, produktivitu, vynikanie a „jeden ideálny spôsob bytia alebo formu nadania ako meradlo hodnoty“ k pestovaniu vlastnej hodnoty práve neprispievajú.
Sociálny psychológ Devon Price vo svojej novej knihe Unlearning Shame (Odučiť sa hanbe) píše, že hanba existovala vždy a naprieč priestorom aj časom na ňu ľudia nazerali ako na potrebnú. Podľa Aristotela je hanba síce bolestivá, ale nutná na kontrolovanie „detinských alebo amorálnych impulzov“.
Stredoveké kresťanstvo začalo vo väčšej miere využívať hanbu ako
