Denník N

Čínsky drak rastie rýchlo, jeho dlhy ešte rýchlejšie

Čínske akciové trhy nedávno zažili prudký prepad. Foto - Fotolia
Čínske akciové trhy nedávno zažili prudký prepad. Foto – Fotolia

Rýchly ekonomický rast Číny vyrážal dych, minimálne od roku 2008 však aj ríša stredu rastie podobne ako Západ pred krízou.

Autor je politológ a ekonóm, Katedra politológie UK

Čoraz viac analytikov upozorňuje na zvyšujúce sa riziko čínskeho ekonomického kolapsu v zmysle výrazného spomalenia rastu, takzvaného tvrdého pristátia čínskej ekonomiky. Iní zas hovoria, že takéto predpovede už počúvajú aspoň desať rokov, a nič podobné sa nestalo. Kto má pravdu? Skôr tí pesimisti.

Optimisti síce môžu mať krátkodobo pravdu v tom zmysle, že čínska ekonomika ešte môže rásť roky s klesajúcim tempom, čo by bol zdanlivo prípad mäkkého pristátia. No keď bude pokračovať šialený rast zadlžovania, skôr či neskôr musí nasledovať pád vo forme finančnej krízy.

Pozerajte sa na celkový dlh

Čínsky verejný dlh (približne polovica HDP) nie je príliš vysoký a Čína s tým nijak nevybočuje spomedzi krajín na podobnom stupni hospodárskeho rozvoja. Bol to však aj prípad Islandu, Írska alebo Španielska pred poslednou finančnou krízou. Práve jedným z ponaučení (aj) tejto krízy je, že treba sledovať vývoj celkového dlhu – lebo dlhy domácností, podnikov a bánk sa veľmi rýchlo môžu zmeniť na verejný dlh v dôsledku vládnych záchranných balíčkov.

Keď sledujeme všetky štyri spomínané komponenty spolu, tak už platí presný opak: celkový dlh Číny je veľmi vysoký, Čína tým riadne vybočuje z priemeru podobných rozvojových ekonomík, a čo je najznepokojujúcejšie – zadlženosť stúpa šialene rýchlo. A to od roku 2008, keď vláda začala masívne stimulovať ekonomiku uvoľnením lacného úverovania, aby vybalansovala vplyv svetovej krízy. Inak povedané, Čína odpovedala na krízu Západu tak, že nastúpila na predkrízovú trajektóriu Západu (masívne zadlžovanie).

Podľa vlaňajšej analýzy McKinsey Global Institute sa celkový dlh v Číne v období 2007 až druhý kvartál 2014 štvornásobil z úrovne 7,4 tisíca miliárd dolárov na 28,2 tisíca a vyskočil tak zo158 na 282 percent HDP. To znamená, že zadlženosť (podľa metodiky McKinsey v súčasnosti už pravdepodobne nad 300 percent HDP) je vyššia, než v mnohých rozvinutých krajinách ako Austrália, Kanada, Nemecko alebo Spojené štáty. (Áno, Čína je v súčasnosti už zadlženejšia než Amerika!)

Čínsky podnikový sektor je vôbec najzadlženejší na celom svete. Optimisti majú pravdu v tom, že podiel zahraničného dlhu je zanedbateľný, rastúci dlh financujú skoro výlučne domáce úspory a skôr Čína úveruje zvyšok sveta než naopak. V prípade problémov teda nehrozí panický útek zahraničného „horúceho“ kapitálu, a vzhľadom na nízky dlh centrálnej vlády a obrovské devízové rezervy politické vedenie krajiny má veľký manévrovací priestor.

Keď pyramídová hra, tak hneď najväčšia

Zároveň však platí, že tempo zadlžovania sa zrýchľuje, kým na druhej strane ekonomický rast klesá. To je príznak toho, že nové úvery sú investované čoraz menej efektívne, rovnaký nárast zadlženosti vytvára čoraz menší hospodársky rast. Podľa dát čínskej centrálnej banky a výpočtov Financial Times rast nových úverov v prvom kvartáli tohto roku predstavoval vyše 50 percent v porovnaní s rovnakým obdobím predošlého roku.

Takýto nerovnovážny a neudržateľný rast všade na svete vyústil do finančnej krízy a Čína by nemala byť výnimkou. Dokonca môžeme povedať, že mnohé znaky krízy sa už objavili: v minulom roku sme boli svedkami obrovskej bubliny a následného kolapsu čínskych búrz, v tomto roku zase vypuklo viacero finančných škandálov a skolabovalo pár pyramídových hier. A keďže sme v Číne, tak „sa podarilo“ vyprodukovať hneď najväčšiu pyramídovú hru všetkých čias, čo sa týka počtu poškodených. Tých v prípade firmy Ezubao bolo vyše 900-tisíc, a ich straty dosiahli 7,6 miliardy dolárov, keď polícia koncom januára pozatýkala vedenie firmy.

Ezubao mala byť alternatívou k bankám, keď v rámci takzvanej peer to peer (P2P) schémy dochádza cez internetovú platformu k priamym pôžičkám od sporiteľov k dlžníkom bez finančného sprostredkovateľa (teda banky). Takéto a rôzne ďalšie alternatívne riešenia sú v Číne v posledných rokoch veľmi populárne, lebo klasické banky sa sústreďujú skôr na úverovanie väčších a štátnych firiem. Rozmohli sa rôzne formy tieňového bankovníctva, P2P bolo populárne najmä medzi malými a strednými podnikmi, ktoré nemali prístup k štandardným bankám.

Aspoň tri trhy s nehnuteľnosťami

Najväčšie problémy sú však na trhu s nehnuteľnosťami. Správnejšie je hovoriť o viacerých trhoch, môžeme rozlíšiť minimálne tri:

1. Trh najväčších miest (nad desaťmiliónov obyvateľov) – tie poznáme väčšinou aj my: Šanghaj, Peking, Šen-čen alebo Kanton. Charakterizuje ho prevaha dopytu nad ponukou, veľmi vysoké ceny (aj v porovnaní s ostatnými svetovými metropolami), a šialená realitná bublina. V južnom Šen-čene (blízko Kantonu a Hongkongu) napríklad ceny nových bytov v období Marec 2015 – Marec 2016 narástli o 62,5 percenta, v Šanghaji o 30,5 percenta. Úrady sa tu snažia čo najviac obmedziť najmä investičné (špekulatívne) nákupy druhých a ďalších nehnuteľností. Ukazuje sa, že po vlaňajšom burzovom kolapse sa veľa hráčov preorientovalo na „bezpečnejšie“ investovanie do realít.

2. Trh v mestách, o ktorých drvivá väčšina z nás nikdy nepočula: ide o stredne veľké (päť až desať miliónov) a menšie, no väčšinou stále miliónové mestá. Tu prevažne dominuje ponuka nad dopytom – legendárne videá na internete o celých mestských častiach s kompletnou infraštruktúrou, ktoré zívajú prázdnotou („mestá duchov v Číne“) pochádzajú práve z týchto oblastí.

Opačná je aj stratégia úradov: uvoľňovaním pravidiel nákupov na hypotéky, alebo investičných nákupov druhých bytov sa snažia zvýšiť dopyt. A znížiť rastúci počet nepredaných bytov. Zatiaľ sa to veľmi nedarí, za rok 2015 rozloha nových nepredaných rezidenčných nehnuteľností narástla o 11,2 percenta na astronomických 452,5 milióna štvorcových metrov. To je približne desať miliónov bytov, a keď pridáme aj ďalšie neobývané nehnuteľnosti, tak miesto pre pár desiatok miliónov Číňanov. Žiadny problém, povedali by optimisti, aj tak čakáme ďalšiu urbanizáciu, v nasledujúcich rokoch majú mestá pritiahnuť 200 miliónov ľudí.

3. Také jednoduché to však nebude, a to vysvetľuje tretí trh, ktorý vlastne neexistuje. Za normálnych okolností by vidiecki ľudia predali svoj dom (a pozemok) a nasťahovali by sa do mesta, kde by za tieto peniaze (plus hypotéku) kúpili byt. V Číne však ani jedno ani druhé až na nejaké výnimky (pilotný projekt v meste a regióne Čchung-čching) nie je možné. Trh s pôdou neexistuje, lebo ju nevlastnia poľnohospodári, ale de iure štát (ktorý im ju často svojvoľne zoberie), a v meste nedostanete len tak povolenie na pobyt, takzvané hukou (chu-kchou). Bez toho však nemáte nárok na verejné služby ako sú škola, zdravotnícka starostlivosť, dôchodkové poistenie. Bez vyriešenia týchto problémov vnútorná migrácia zostáva v dočasnej rovine (takzvaní migrujúci pracovníci), a nezmení sa na stálu.

Štátne podniky, banky a miestne vlády sú rizikom

Podľa McKinsey skoro polovica (40 – 45 percent) dlhov v Číne bola naviazaná na realitný trh. Väčšinou však nejde o klasické hypotéky ako na Západe. Sú to skôr dlhy developerov, stavebných firiem, výrobcov stavebných materiálov (často štátne firmy) a miestnych vlád. Tie v posledných rokov vo veľkom zakladali mimorozpočtové finančné inštrumenty, ktoré z úverov stavali prakticky celé nové mestá. V prípade problémov je veľmi pravdepodobná intervencia centrálnej vlády s cieľom zachrániť miestne vlády/banky/firmy. To by však viedlo k nárastu verejného dlhu, ale aj k zabrzdeniu rastu.

Otázkou je, dokedy ešte môže narastať úverovanie, realitná bublina, objem zlých úverov (ktoré sú často prekrývané novými úvermi len, aby sa splácali), a kedy to celé buchne. Investície do realít aj do rezidenčných nehnuteľností (ako percento HDP) už prekonali všetky predkrízové úrovne krajín, ktoré sa v posledných desaťročiach následne ocitli vo finančnej kríze (až na Španielsko v roku 2006)…

Komentáre

Teraz najčítanejšie