Som otravná, závislá od uznania mužov a nedokázala som napísať knihu. Psychologička Vlachynská zdieľa to, za čo sa iní hanbia

ADHD, zlyhávanie, precitlivenosť na odmietnutie, závislosť od uznaní. Psychologička Olga Vlachynská hovorí o témach, ktoré rezonujú s generáciou vyčerpaných ľudí. Rozpráva o tom, ako ADHD mení fungovanie mozgu, prečo neverí terapii bez výhrad a čo jej pomáha spracovávať zlyhania, o ktorých iní radšej veľmi nehovoria.

V podcaste Hlas Heroine hovorila otvorene a s nadhľadom. Prinášame prepis celého rozhovoru.

Olga, aké veľké sebavedomie má priemerne sebavedomý chlap?

Zhruba také veľké ako ja.

To je aké?

Celkom veľké.

Aké sebavedomie má potom priemerná žena?

Ťažko povedať. Neviem, či vyššie alebo nižšie než muž, ale pokiaľ ide o prácu alebo o žiadosť o odmenu, tak minimálne v českom kontexte je to pre nás stále zložitejšie. Žena si ťažšie požiada o adekvátnu mzdu alebo odmenu.

Ako je možné, že vy to dokážete?

Neviem, či to vždy dokážem. Možno to tak len pôsobí, pretože na sieťach rada provokujem, ako sama píšem, a som celkom drzá. Takže tam občas nahlas poviem niečo, čo sa mi pri vyjednávaní potom nie vždy podarí správne zarámcovať. No na tých sieťach si vlastne prešľapávam cestičku – keď tam verejne napíšem: Táto suma je moje minimum, tak je pre mňa potom ťažšie si o ňu nepožiadať. Verejne si tým nastavím hranice, aby som si ich sama obhájila.

Neviem, či som sebavedomejšia. Možno v niečom áno. Možno som len pochopila, že veľa ľudí, ktorí sa navonok tvária ako veľkí mudrci, vás v skutočnosti až tak neoslní, keď ich bližšie spoznáte. A v tom porovnávaní – aj keď to nie je zdravé – si človek vybuduje nejaké sebavedomie.

Moje sebavedomie je možno veľké, ale krehké. A, bohužiaľ, stojí na ramenách mnohých mužov. Sú to práve muži v mojom okolí, ktorí ma oceňujú. Vďaka nim som schopná ísť do sveta a postaviť sa za isté veci. Tá spätná väzba ma potom až tak neskopne.