Denník N

Štvrťstoročie populizmu na Slovensku: vo vláde a v opozícii

Foto - TASR
Foto – TASR

Ako je možné, že tí, ktorí tak urputne bojujú proti establišmentu, zároveň tak dlho prežívajú ako jeho najintegrovanejšia a často aj najmocnejšia časť?

Pri každých parlamentných voľbách sa na Slovensku vo verejnej debate objavuje téma populizmu. Najčastejšie ide o vzájomné obviňovanie predstaviteľov súperiacich politických strán z používania „populistických“ metód, ktoré sa dávajú najmä do súvislosti s premrštenými predvolebnými sľubmi. Problém je však oveľa vážnejší než iba posúdenie miery realistickosti predvolebných sľubov.

Dôležitejší je fakt, že od zavedenia demokracie na Slovensku to boli populistické strany, ktoré vládli v tejto krajine najdlhšie, hoci pod zmeny, výsledkom ktorých je vcelku úspešný príbeh transformácie krajiny, sa tieto strany podpísali najmenej a ich uskutočnenie skôr sťažovali.

„Populizmus“ vs. „populistická politika“

Pre politických vedcov je akýmsi evergreenom vypracovávať rozmanité definície populizmu. Je ich tak veľa, že na obyčajné zhrnutie by novinový článok nestačil. Skúsme sa preto dotknúť iba základného definičného rámca.

Keďže populizmus, na rozdiel od etablovaných ideologických smerov (konzervativizmus, liberalizmus, libertariánstvo, socializmus, komunizmus, fašizmus), nie je ucelenou ideológiou, ale má svojich autentických nositeľov, je potrebné rozlišovať medzi „populizmom“ ako politickým prúdom, reprezentovaným týmito nositeľmi (stranami, politikmi) a „populistickou politikou“, čo je pojem používaný na označenie rôznych aspektov činnosti politických strán s rôznym profilom, teda nielen populistických, ale aj programových strán.

Aby to bolo jasnejšie – na zaradenie strany do kategórie populistických nestačí, aby jej predstavitelia príležitostne hrali populistickou kartou. Musí to byť niečo podstatnejšie, súvisiace s celkovým profilom strany.

Ktoré strany sa teda dajú označiť za populistické? Sú to predovšetkým strany s ťažko definovateľným ideologickým profilom, respektíve s profilom v duchu ideologického mimikri, a nejasnou programovou orientáciou, ktoré apelujú na ľudí sľubmi chrániť ich záujmy pred tými vodcami, ktorí sa o nich nestarajú. Je pre nich príznačná tvrdá kritika politického establišmentu, úradujúcej administratívy a „mainstreamových“ strán za ich skorumpovanosť.

Populistické strany deklarujú „ľudový“ charakter svojho kréda. Snahy osloviť čo najširšie voličské masy kombinujú s označovaním niektorých sociálnych skupín za odlúčených od ľudu (politická trieda, boháči, kapitalisti, intelektuáli). Používajú rovnostárske motívy, anti-elitársku rétoriku a nacionalistické heslá, vyzdvihujú vlastné „know-how“ na riešenie problémov, sľubujú rýchle zmeny k lepšiemu. Ich typickou črtou je prispôsobovanie navrhovaných riešení prevažujúcim trendom vo verejnej mienke, dokonca formovanie verejnej mienky smerom k očakávaniam rýchlych a jednoduchých riešení, ktoré vzápätí predkladajú.

Dvojitá hra populistov

Po obnovení demokracie so všetkými jej procedurálnymi atribútmi vrátane súťaživých volieb sa populistické subjekty stali významnou súčasťou slovenského systému politických strán. Od roku 1990 tieto sily pravidelne získavali vysokú podporu obyvateľstva vo voľbách, pričom v prípade vzniku priaznivej – z ich pohľadu – povolebnej konfigurácie, vytvárali koaličné vlády, opierajúce sa o parlamentné väčšiny. Stalo sa tak v roku 1992, keď HZDS vytvorilo kryptokoaličnú (a o rok neskôr otvorene koaličnú) vládu s SNS, v roku 1994, keď po voľbách vznikla koalícia HZDS-SNS-ZRS, v roku 2006, keď vládu vytvorili Smer, HZDS a SNS, i v roku 2012, keď Smer vytvoril jednofarebnú vládu.

Je paradoxné, že si populistické sily, ktoré sa v súlade s jednou z hlavných charakteristík populizmu vyznačujú anti-establišmentovými a anti-elitárskymi stanoviskami, zároveň dlhodobo zabezpečujú pokračovanie vlastnej existencie ako súčasť politického establišmentu, vrátane jeho personálnej zložky – politickej a vládnej elity. Natíska sa otázka, ako je možné, že tí, ktorí tak urputne bojujú proti establišmentu, zároveň tak dlho prežívajú ako jeho najintegrovanejšia a často aj najmocnejšia časť?

Tento paradox sa dá vysvetliť v širších spoločenských súvislostiach. Ide o špecifikum, príznačné pre obdobie systémových zmien, keď sa populistickí aktéri snažia vymedzovať voči niektorým základným prvkom nového systému a využívať (či dokonca aj podnecovať) odpor časti obyvateľstva proti nim.

Aby populisti mohli profitovať zo svojej integrácie do demokratického systému a zároveň získavať podporu prostredníctvom typickej populistickej mobilizácie, založenej na kritike dôležitých aspektov súčasného modelu demokracie a trhovej ekonomiky, musia opatrne balansovať na hrane, ktorá im umožňuje zachovávať spomínanú integrovanú pozíciu a často aj solídne mocenské postavenie.

Pozrime sa na aktivity populistických strán optikou systémových kontextov, súvisiacich s režimom liberálnej demokracie, trhovou ekonomikou, členstvom v EÚ a euroatlantickou zahraničnou a bezpečnostnou politikou. Ide o faktické piliere súčasného spoločenského zriadenia SR, vzťah ku ktorým (aj v rovine získavania podpory verejnosti, aj v rovine reálneho výkonu moci) má kriteriálny význam z hľadiska zaradenia existujúcich politických strán na Slovensku do kategórií „programových“ a „populistických“.

Politické strany, ktoré sa v podmienkach Slovenska dali označiť za strany programové (teda ideologicky a hodnotovo jasnejšie vyprofilované strany, ktoré zväčša patria do európskych straníckych zoskupení rôznej ideovej orientácie), sa vyznačovali vysokou mierou súladu so spomínanými piliermi – tak vo svojej činnosti, ako aj v rétorike používanej pri získavaní podpory voličov. Išlo o strany, ktoré iniciovali proces spoločenskej transformácie (nastolenie demokratického režimu, zavedenie trhovej ekonomiky, príprava vstupu do EÚ a NATO a adaptácia na členstvo v týchto organizáciách).

Nemuseli riešiť dilemu, pred ktorou stáli populistické strany – ako zostať súčasťou systému a profitovať z neho a zároveň sa voči nemu vymedziť tak, aby mohli získať podporu tej časti elektorátu, ktorá je voči tomuto systému alebo jeho jednotlivým aspektom kritická.

Naopak, populisti vo vláde, či už spočiatku „tvrdí“ (HZDS, SNS, ZRS), alebo neskôr „mäkkí“ (Smer), demonštrovali také nastavenie (aj mocenské, aj mobilizačné), ktoré sa vyznačovalo zvláštnym druhom opozičnosti voči systémovým zmenám ako takým a voči niektorým charakteristikám nového systému, akými bola a je kritika „havlovskej“ ponovembrovej demokratizácie, odpor voči federálnej „šokovej terapii“, t. j. zavedeniu trhovej ekonomiky, rozmanitá kritika kolektívneho Západu, ergo EÚ a NATO, členstvo v ktorých bolo pritom oficiálne deklarovaným cieľom, neústretový postoj voči národnostným menšinám, spochybňovanie domácich intelektuálnych a kultúrnych elít a podobne.

Veľavravným, nie však jediným príkladom spomínanej opozičnosti boli referendá, ktoré na Slovensku iniciovali populistické strany. Symptomatické bolo to, že každé referendum iniciované HZDS, ZRS, SNS a neskôr aj Smerom – o preukazovaní prostriedkov použitých v privatizácii v roku 1994, o členstve v NATO v roku 1997, o neprivatizovaní tzv. strategických podnikov v roku 1998, neuskutočnené (nevyhlásené) referendum o používaní jazykov národnostných menšín a o neprivatizovaní strategických podnikov v roku 1999, dve referendá o predčasných voľbách v roku 2000 a v roku 2004 – malo v pozadí snahu o politickú mobilizáciu s využitím posolstva s niekedy otvoreným, niekedy skrytým protisystémovým prvkom: v oblasti ústavného systému (spochybňovanie princípu stability fungovania zákonodarného zboru), ochrany ľudských a menšinových práv (spochybňovanie práva príslušníkov menšín na používanie materinského jazyka), ekonomiky (spochybňovanie procesu deetatizácie štátneho vlastníctva) a zahraničnej politiky (spochybňovanie prozápadnej bezpečnostnej a obrannej orientácie). Podobné antisystémové zameranie mala aj petičná akcia iniciovaná SNS za vypísanie referenda o zavedení trestu smrti v roku 1998.

Vplyv globálnej agendy

Proces globalizácie dnes vytvára pre činnosť populistov špecifický kontext. Je to kontext neistoty, strachu pred budúcnosťou, pocitom zbezvýznamnenia a podriadenosti „silným tohto sveta“, snahy izolovať sa od vonkajšieho sveta.

V roku 2016 bol tento kontext na Slovensku veľmi viditeľný. Témy ako ekonomická situácia v EÚ, migrácia, terorizmus či rusko-ukrajinská vojna poslúžili populistom ako dodatočný impulz pri oslovovaní obyvateľstva.

A tak sa dal tradičný antiestablišmentový apel obrátiť proti EÚ a jej inštitúciám, takisto ako sa dal práve na EÚ vybiť izolacionistický syndróm v otázke migrácie. EÚ v podaní populistov figurovala ako vonkajší diktátor, ktorý neberie ohľad na Slovensko ani na záujmy malých stredoeurópskych štátov. Domáca xenofóbia sa kamuflovala do niekedy primitívneho, niekedy sofistikovaného odmietnutia moslimov.

V kauze rusko-ukrajinského konfliktu sa sympatie k tvrdej autoritárskej moci, odpor voči liberálnej demokracii a antizápadný a antiamerický sentiment kamuflovali do podpory „spravodlivých požiadaviek“ ruského a rusko-jazyčného obyvateľstva Krymu a východnej Ukrajiny a potreby „slovanskej solidarity“.

Nech žije populizmus?

Výsledky volieb 2016 znamenali výrazný zásah do konfigurácie slovenského straníckeho systému. Dve programové strany, ktoré v predchádzajúcich volebných obdobiach významne ovplyvňovali praktickú politiku (KDH a SDKÚ), sa do parlamentu nedostali. Dve ďalšie programové strany (Most a Sieť) sa rozhodli prelomiť bariéru, ktorá ich dovtedy oddeľovala od populistických strán a vstúpili s nimi do vládnej koalície, čím napomohli pokračovanie vládnutia populistov. A v opozícii dnes prevažujú antiestablišmentové subjekty. Zdá sa, že populizmus bude mať na Slovensku dlhý život.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie