Denník N

Od Chagalla k Malevičovi. Ruské avantgardy – Albertina Viedeň

Rád sa v Albertine vozím výťahom, je veľký ako byt v Petržalke.

A všetkým sa zdalo, že šťastie príde
Alexander Blok

Šampanské a kaviár! 

A voda by nestačila?

Ale ja mám dnes narodeniny!

Nemám, mám ich až v júni. Žiadne šampanské nebude, ani kaviár. 

Vodku? Teplú? Do plastového pohára? Dvesto gramov? Prečo nie.

Jeden z prvých májových teplých dní sme vo Viedni znovu na výstave Balthusa a celí rozjarení, len tak z roztopaše, sa vyberieme do Albertiny pozrieť toho Chagalla, ako sa v Bratislave hovorí. Máme šťastie, je čas obeda a rad stojí pred Café Central, v Albertine je pokoj. Až na konci výstavy stretneme výpravu moravského žiactva. Našťastie, nie sú v krojoch. Rád sa v Albertine vozím výťahom, je veľký ako byt v Petržalke a šetrí moje boľavé nohy. Vystúpite v strede výstavy a máte pocit, že ste in.

Aj sa stalo, privítali nás mramorové busty ich blahorodí, báťuška cár s cárovnou ako z cukru. Sme v cárskom Rusku, ťažko je a dusno, a všade ďaleko, kurevsky ďaleko. Spýtajte sa Francúzov, ešte doteraz nosia v tvári vydesený výraz čudujúcej sa Napoleonovej armády pochodujúcej vypálenou Moskvou. Ale nie, žiadne Besy, žiadny Zločin a trest. Nové storočie, nové umenie, nový svet! Výstava je to krásna, jednému hneď napadne, že slovo propaganda vymysleli Rusi.

Nádhera, ešte aj ten ospevovaný Chagall tam má plnú miestnosť tých úplne čítankových parád a ešte chodbu s nikdy doteraz nevystavenými zaujímavosťami. Ani nechcem vedieť, koľko vierst by musel slovenský bednij chudožnik prejsť, aby to všetko videl. A či by mu to vôbec tavarišči ukázali. Obraz Promenáda je vskutku nádherný, rozosmiaty Chagall drží Bellu plápolajúcu vo vetre na stráni niekde nad Vitebskom. Napadne mi poznámka zlomyseľného Duchampa pri fotení počas vojny zachránivšej sa avantgardy v New Yorku. ,,Pozrite na Chagalla, ako sa usmieva. Za dvadsať dolárov by natrel svoju matku na modro!“ Také jednoduché to, samozrejme, nie je, kto by vám dal dvadsať dolárov za vašu modrú matku? Aj keď Chagallovi…? 

Obraz, ktorý milujem, je hneď na začiatku výstavy. Portrét Anny Achmatovovej od Natana Altmana z roku 1914. Krásna mladá žena s črtami starovekých národov, poetka Anna Achmatovová. 

Akhmatova_1914

„Jantárovo ťažký deň tiahne sa bez konca.

Čakanie márne sa s clivotou snúbi.“

Vidím Achmatovovej prvého manžela, básnika a dôstojníka Gumylova, ako sa usmieva, fajčiac cigaretu, predtým, ako ho popravná čata Čeky zastrelí. Jeho priateľ Gorkij prichádza orodovať priamo u Lenina neskoro. Rusko je veľké, cesta ďaleká. Tišina, ni chuja.

„Zvučala hudba v záhrade

tak nevysloviteľným žiaľom.

Ostro a sviežo voňal morom

podnos s ustricami na ľade.“

Po výstave som pookrial v Schmetterlinghause, dýchajúc s motýľmi, ešte si tú výstavu pôjdem párkrát pozrieť, aj motýle hovorili.

Jarný máj rýchlo prechádza do leta. O chvíľu je tu jún a ja mám narodeniny. Načim oslavovať.

„Champagne for my real friends, real pain for my sham friends,“ ako hovorieval Francis Bacon.

Alebo môj drahý priateľ Stefan Milkov v Slávii. „Pane vrchní, přineste nám láhev šampanského a zavolejte policii, platit nebudeme!“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie