Denník N

Grammar Nazi? Oprav radšej novinára

Ak sa budeme druhým vyškierať pre chyby, môže sa nám to škaredo vypomstiť. Škaredo, ale spravodlivo.

Autorka je knižná editorka

Keď sa vyjadrím o holohlavých milovníkoch slovenčiny a ich pravopise, nenapádam samotný fakt, že dotyční robia chyby, ale ich pokrytectvo. Neviem lepšie pomenovať búchanie sa do pŕs za tú našu slovenčinu kombinované s jej bezuzdným hanobením.

Prečo by sme mali k chybám v písomnom prejave pristupovať so sklopenými ušami? Nie je žiadne tajomstvo, že chyby vznikajú všade, kde sa čokoľvek robí, a texty nie sú výnimkou. Vydavateľstvá akéhokoľvek druhu by mali urobiť všetko pre to, aby chýb v knihách, časopisoch, novinách či na webe bolo čo najmenej, a zväčša to aj robia. Napriek tomu možno chyby nájsť prakticky všade.

Ešte nikdy som nenapísala do žiadneho vydavateľstva, že čo je veľa, nie je málo, ale občas mám chuť – vtedy, keď nedočítam knihu, lebo množstvo chýb ma vyrušuje. Ak to však niekedy v budúcnosti urobím, urobím to zdvorilo. Presne totiž viem, ako chyby vznikajú. Podobne ako pri leteckých nešťastiach sa nám zvyčajne stretnú najmenej dve príčiny.

To my máme psiu povinnosť strážiť si gramatiku a pravopis, lebo sme profesionálni používatelia slovenčiny. Diskutéri túto povinnosť nemajú. Ich slobodu prejavu obmedzuje do istej miery zákon, nie však jazyková norma. Pokiaľ nám fašista neprednáša o najkrajšom jazyku, ktorý spolu s naším národom trpí už tisíc rokov, nie je ani zaujímavé, ani škandalózne, ak spraví hoci dve chyby v jednom slove.

Áno, to, čo často vidíme, ani nešlo okolo výchovy a vzdelávania. Môžeme sa len domnievať, že hádam povinnú školskú dochádzku ten-ktorý jedinec ukončil, keďže tak káže zákon. O iných však s istotou vieme, že majú dokonca vysokoškolské vzdelanie. Patrí medzi nich aj s prepáčením vodca. V parlamente sedí za fašistickú stranu doktorka medicíny. Chýba vari vzdelanie tým mojim kolegom z vysokej školy, ktorí dávno-pradávno uverili docentovi prednášajúcemu dejiny 20. storočia jeho nízkotučnú a bezlepkovú verziu slovenského štátu?

Čo by sa zmenilo, keby sa náckovia predsa len naučili korektne písať? Príde deň, keď ich stránky – stále nepovšimnuté orgánmi inokedy činnými v trestnom konaní – budú obsahovať menej chýb ako noviny (a sú vydania, pri ktorých by si to nevyžadovalo nijakú mimoriadnu námahu). Budeme vari spokojnejší, keď verbálne pošlú *** (doplňte si, koho chcete, na tom totiž vôbec nezáleží, aká skupina ľudí tak prichádza o základné práva a slobody) „do plynu“ namiesto „do plinu“?

Nápad, aby sme opravili náckom chyby, prezrádza okrem bohorovnosti aj našu veľkú bezmocnosť. Volajme ich pravým menom, vysmievajme sa, skúmajme, definujme, ale jazyk by sme mali vynechať. Nie je ani príčinou, ani spoľahlivým rozpoznávacím znakom a možno nám nezvýši čas na hľadanie vlastných chýb.

Komentáre

Teraz najčítanejšie