Denník N

Čo nie je vlastenectvo

Hranica medzi nacionalizmom a vlastenectvom nemusí byť výrazná, ale dá sa rozoznať.

Autor je vysokoškolský pedagóg, archeológ

Po roku 1989 sa najmä v postkomunistických krajinách objavil fenomén nacionalizmu. Asi to nebola náhoda – známy poľský disident a novinár sa vyjadril, že nacionalizmus je najvyššie štádium komunizmu.

Je zaujímavé, že rôzne zoskupenia, politické strany, inštitúcie či jednotlivci sa odmietajú stotožniť s nacionalizmom a považujú sa za vlastencov. Usporadúvajú vedecké či „vedecké“ konferencie na tému vlastenectvo a nacionalizmus, píšu blogy či články do médií a všemožne sa snažia vymedziť voči nacionalizmu.

Hranica medzi týmito pojmami môže byť v niektorých prípadoch, samozrejme, menej výrazná, existujú však príklady, ktoré sú dosť jednoznačné. Uvediem niektoré z nich. Titulok môjho príspevku je parafrázou názvu eseje známeho poľského filozofa Leszka Kołakowského Čo nie je socializmus, ktorá vyšla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Čo teda nie je vlastenectvo?

  • Ak si myslíme, že takzvaný národný štát je najvyššou hodnotou.
  • Ak na potvrdzovanie našej identity potrebujem nejakého, väčšinou domnelého, nepriateľa.
  • Ak si myslíme, že národ je večný, že tu bol takmer odjakživa. Konkrétne, že Slováci sú jedným z najstarších národov v Európe, prípadne aj na svete.
  • Ak si myslíme, že Slovania (teda aj Slováci) sú akýmsi vyvoleným národom, ktorý zachráni Európu pred morálnym úpadkom.
  • Ak si myslíme, že SNP bolo povstaním proti slovenskému štátu, v ktorom sa realizovala odveká túžba Slovákov po samostatnosti.
  • Ak si myslíme, že prezident Tiso bol nevinný a mučeník.
  • Ak si myslíme, že základ slovenskej identity tvorí kresťanstvo (najlepšie katolicizmus).
  • Ak si myslíme, že takzvaná tisícročná poroba je historický fakt.
  • Ak odmietame svojich (uhorských) kráľov, lebo to neboli etnickí Slováci (hoci to často neboli ani etnickí Maďari a nevedeli po maďarsky…).
  • A naopak, ak si myslíme, že Svätopluk bol prvý slovenský kráľ.
  • Ak si myslíme, že územie celého Slovenska patrilo do Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva, alebo sme presvedčení o ďalších nedoložených historických skutočnostiach (Slováci tu sú už od doby kamennej a pod.).
  • Ak si myslíme, že tí, čo dejiny interpretujú inak, sú zradcovia a nepriatelia národa, lebo je len jedna pravda a to je tá naša.
  • Ak cítime potrebu za každú cenu ochraňovať všetko slovenské, aj keď to nie je ohrozené.
  • Ak pod hrozbou imaginárneho nebezpečenstva vytvárame polovojenské jednotky.
  • Ak nenávidíme Maďarov, Židov, Rómov a najnovšie aj všetkých migrantov.
  • Ak nenávidíme USA, NATO, Európsku úniu a proste všetko cudzie (zaujímavé, že nie ruské). „Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“
  • Ak spievame hymnu a mávame slovenskou zástavou pri každej príležitosti, bez ohľadu na to, či je to vhodné a dôstojné.
  • Ak túžime po silnom vodcovi, ktorý konečne nastolí poriadok.
  • Ak takzvané národné záujmy vždy uprednostníme pred princípmi humanizmu, ľudskej spolupatričnosti a lásky k blížnemu.
  • Ak si myslíme, že len slovenčina je takzvaná ľubozvučná (každý národ si to isté myslí o svojom jazyku).
  • Ak len s veľkou nevôľou až odporom sledujeme dvojjazyčné nápisy. „Na Slovensku po slovensky.“
  • Ak slovenský folklór zneužívame na politické ciele.
  • Ak si myslíme, že Slováci sú pohostinní, pracovití, srdeční, talentovaní, úprimní… atď. (Počuli ste už, že by príslušníci nejakého národa či etnika o sebe prehlasovali opak?)
  • Ak si myslíme, že Tatry sú najkrajšie hory na svete.
  • Ak si myslíme, že hráme najlepší hokej na svete, len nie vždy sa nám darí.
  • Skrátka – ak si myslíme, že na Slovensku je všetko naj…

Ak si väčšinu tohto myslíme, sme skrytí či otvorení nacionalisti, prípadne až šovinisti – a nie vlastenci. Ak sa dokážeme od týchto názorov dištancovať, ale pri tom všetkom budeme mať radi svoju vlasť, kultúru, vedu, ľudí, čo niečo dokázali, môžeme sa považovať za vlastencov, lebo VLASTENECTVO JE PEKNÁ VEC.

Teraz najčítanejšie