Znaková reč maliarky Jany Farmanovej

Tradícia výstav šamorínskej synagógy At Home Gallery zásluhou Suzanne a Csabu Kissovcov pokračuje ticho a naplno už okrúhlych dvadsať rokov. Vyváženú dramaturgiu sa im darí udržovať bez stagnácie a so stálym prínosom nových autorských projektov súčasného slovenského i medzinárodného výtvarného umenia.

Práve teraz sa v nej po druhýkrát predstavuje samostatnou výstavou maliarka Jana Farmanová, absolventka štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, žijúca a tvoriaca v Nitre.

Špecifický výstavný priestor synagógy poňala s rešpektom a pokorou, tak ako vyžaduje jeho história a génius loci. Na Farmanovej aktuálnej výstave je zaujímavé, ako s daným priestorom dokáže pracovať práve maliarka, keďže základom dramaturgie sú prezentácie inštalácií, objektov, sôch a vôbec trojdimenzionálnych diel.

Kto očakával od Farmanovej zavesenie veľkých maliarskych plátien na steny galérie, tak sa nedočkal. Nezhostila sa tohto priestoru len ako galérie na vystavenie plošných diel, ale pripravila nový projekt pod japonským haiku názvom Sázím semínka slunečnic a hledám nad mraky slunce (Saito Sanki).

Od ženských tém ku gestám rúk

Farmanovej maliarske témy oscilujú medzi portrétmi, materstvom, dospievaním a premenami dievčaťa na ženu vo viacerých cykloch. Malé príbehy budúcich žien – vlastných dcér sa jej menia pred očami a ona fixuje ich reálne i fantazijné príbehy na maliarske plátno.

Tieto klasické „ženské“ témy dokáže uviesť súčasne a zároveň archetypálne. Nová výstava v synagóge je však možno počiatkom niečoho radikálne iného, i keď prítomného v nebadateľných signáloch už dlhšie.

Tento element naznačujú na zadnej strane synagógy inštalované dve „staršie“ maľby: Sv. František a Ester maľuje látku (obe 2014), ktoré vychádzajú z interpretácií historickej maľby – pompejskej a gotickej fresky. Sú to námety sakrálne, ale preložené do dnešného jazyka. Tieto dve maľby akoby boli chrbtom, kostrou centrálnej maliarskej inštalácie v synagóge.

Tú tvoria drobné akvarely na papieri, ktorých výsostným námetom sú ruky. Dve ruky na každom papieri. Fungujú vo dvojici a vo vzájomnej komunikácii. Ruky spojené dotykom do motívu brány, lode/archy, jaskyne, tesne pred dotykom alebo po ňom (?), do hojdačky ukrývajúc malú ľudskú bytosť tak, že sa nakoniec premenia na krídla.

Spojenie dvoch rúk dotykom nájdeme vo Farmanovej staršom cykle Malých príbehov (2009) z cyklu Soundtrack (2009), Paranormálne dotyky (2009), ich základom bol detail a väčší detail dotyku ženskej ruky mužskou, mužskej ruky ženskou.

Pri uvažovaní nad zobrazením ruky v umení som si aj pod vplyvom poznania tvorby českej sochárky Evy Kmentovej uvedomila šírku možností, ktoré vlastne obyčajná ruka dáva. Reálne i maliarsky, anatomicky i významovo. Ako ich vnímame u druhého a ako veľa vie mimoverbálna komunikácia bez slov povedať, ba takmer silno zakričať.

Daniela Čarná, kurátorka výstavy v Šamoríne, v sprievodnom texte napísala: „Gesto má miesto vo ‚vertikálnej‘ komunikácii, ale aj v každodennosti, rutine a stereotype bežných činností. A práve prelínanie existenciálneho, nadčasového a každodenného gesta sa dostáva do centra pozornosti kresieb a akvarelov Jany Farmanovej, zaznamenávajúcej všednosť v jej výnimočnosti. Archetypálne ruky ako záchranné hniezdo či materské lono na jej obrazoch chránia, ale neobmedzujú, ponechávajú slobodu, no zároveň istia.“

Prečítajte si

Ako dospievajú dievčatá? Tieto maľby vám to ukážu najkrajšie

Akvarel – technika sústredenia a meditácie

Farmanovej najobľúbenejšou maliarskou technikou, ktorá vyžaduje jej plnú koncentráciu, je akvarel. Sú to gestá sústredenia a meditácie v jednom. A zobrazené ruky majú súvis práve s akvarelom ako s technikou jednoduchého maliarskeho gesta.

Jana Farmanová v rozhovore s Ivanou Moncoľovou hovorí: „Maľba a kresba sú úžasne blízko tela, blízko človeka, nezávisia od žiadnej techniky, nepotrebujú kameru, svetlá, počítač. Maľba a kresba sú archaické, archetypálne a pre mňa fascinujúco dôležité. Maľovanie je realita. Nie je to nutkavá potreba vyrábať.“

Farmanovej znaková reč v tlmených hnedých a telových farbách v skromnej mierke je na výstave doplnená kolážami kresieb na transparentnom papieri, ktoré sú spojené do nepravidelných tvarov a pripevnené na stenu, splývajúc tak s jej ošarpanosťou a fragmentmi rôznych farebných a historických vrstiev omietky.

Takmer sa stávajú súčasťou svojbytného „organizmu“ priestoru. Tieto nepravidelné koláže kresieb sú v jej tvorbe novinkou a experimentom, odkazujú na praveké kresby, stopy po našich dávnych predkoch až po súčasné grafity. A uvidíme, na akú cestu to maliarku s citom pre inštalovanie v priestore ešte privedie.

Autorka textu je historička umenia, kurátorka Zbierky moderného a súčasného sochárstva SNG