Iveta Tanoczká
Viac ako dvadsať rokov zabáva deti z koncertných pódií a z obrazoviek, no sama bola smutným dieťaťom. „Pamätám si, ako som na dvore pchala hlavu medzi tyčky na zábradlí. Ak by sa mi cez ne prepchala, zo škôlky by som ušla,“ hovorí speváčka a autorka tvorby pre deti Mária Podhradská.
Napriek úspechu projektu Spievankovo, šťastnému manželstvu a trom deťom nedokázala ani v dospelosti uniknúť ťažobe z detstva. „Bola som strašne prepracovaná, mala som úzkosti a nebolo mi dobre. Emočne som to už nemala pod kontrolou,“ hovorí o období spred štyroch rokov, keď začala chodiť na psychoterapiu. O pár mesiacov neskôr sa dozvedela, že jej manžel má akútnu leukémiu. „Terapia mi pomohla cítiť sa dobre, aj keď kráčam v diskomforte,“ opisuje náročné obdobie manželovej liečby a rekonvalescencie.
V rozhovore s Máriou Podhradskou hovoríme aj o tom:
- že sa v detstve cítila, akoby mala dlhodobú depresiu;
- ako sa cítila po bitke trstenicou pred tabuľou;
- prečo spočiatku nechcela byť speváčkou ani herečkou;
- ako dokázala so svojimi deťmi hovoriť o manželovej leukémii;
- prečo sa v tvorbe aktuálne sústreďuje na podporu duševného zdravia detí.
Pred rozhovorom ste mi povedali, že najhoršie v živote ste sa cítili, keď ste boli škôlkarkou a školáčkou. Prečo?
Pretože ma nikto nepočúval. Nikto ma nevnímal a nepýtal sa ma, ako sa cítim. V detstve som si myslela, že je normálne byť smutná. Bolo to niečo ako dlhodobá depresia. Bol to ťahavý stav, ktorý pretrvával až do strednej školy. Moje pocity sa menili len cez víkendy. Myslím si, že iba vďaka nim moje ťažkosti neprerástli do vážnych stavov.
Čo sa dialo cez týždeň?
Cez týždeň som bývala veľmi smutná. Robila som aktivity, ktoré ma vôbec nebavili. Vyrastala som v 80. rokoch minulého storočia. Detí sa vtedy nikto nepýtal, ako sa cítia, čo chcú, čo ich baví a kde sa cítia dobre. Výchova bola uniformná. Všetci sme boli hodení do jedného vreca. Mali sme pochodovať tak, ako nám povedali, a cítiť sa tak, ako nám povedali. Ako deti sme vôbec nevedeli, že by to mohlo byť aj inak.
V škôlke som sa necítila dobre, lebo som sa tam necítila prijatá. Diali sa tam veci, ktoré by dnes neprešli. Napríklad nás nútili jesť. Pani učiteľka sa zozadu postavila za každého z nás a kŕmila nás polievkou. Ani nečakala, kým ju prehltneme. Jedlo sa nám vracalo z úst späť do taniera. Kým kŕmila jedného, ostatní čakali, kým prídu na rad. Bol to nepríjemný pocit.
Museli sme piť bielu kávu, teda karo, ktoré mi strašne smrdelo. Dodnes pre to nepijem kávu, celý život ma z nej napína. Nepamätám si, že by nás v škôlke bili, no učiteľky na nás kričali a boli veľmi prísne.
Speváčka Mária Podhradská: Po bitke v škole som sa cítila ponížená a neschopná (Video: Iveta Tanoczká, Michaela Barcíková)
Cítili ste sa rovnako zle aj doma?
Doma som mala láskavé prostredie. Myslím, že vďaka tomu som to v škôlke a v škole prežila a neupadla do depresie. No mali sme tvrdšiu výchovu. Rodičia neriešili, ako sme sa s bratom cítili v škôlke či v škole. Pred odchodom do škôlky som každé ráno plakávala. Rukami som sa pevne držala auta a otec ma musel odtrhávať
V redakcii
