Bude to naozaj koncert storočia. Ale toho minulého

Všetci sú sedemde­siatnici, žijúce legendy. Obvykle hrávajú štadiónové koncerty na vlastných turné, na festivaloch vystupujú len zriedka a doteraz sa nikdy nestretli na jednej akcii. Nikto to nedokázal zorganizovať ani zaplatiť.

Stane sa to v októbri – prvýkrát, ale pravdepodobne aj naposledy. Padne pár rekordov a celé je to príbeh o tom, ako si jeden človek zrealizoval svoj sen, ktorý postupne narástol do mamutích rozmerov.

Americké Glastonbury

„Coachella je tu už 16 rokov. Chceme vyskúšať nové zábavné veci a AC/DC sú bez debaty jednou z najlepších koncertných kapiel. Takže ak ste festivalovým promotérom, musíte sa pokúsiť dostať top hudobníkov,“ vysvetľoval vlani Paul Tollett, prečo si na svoj festival zavolal austrálskych rockerov.

Jeho slová zároveň ponúkajú odpoveď na otázku, prečo sa tento rok rozhodol urobiť novú, ešte väčšiu akciu s názvom Desert Trip.

Nie je to klasický festival ako Coachella, no veľa s ním má spoločného. V prvom rade miesto konania. Romantické údolie pri mestečku Indio na prahu národného parku Joshua Tree v Kalifornii. Vlani v apríli tam na Coachellu prišlo historicky najviac ľudí (predalo sa 198-tisíc lístkov), čomu zodpovedal druhý rekord v tržbách (84,3 mil. dolárov).

Desert Trip mieri ešte vyššie a s programom The Rolling Stones, Paul McCartney, Bob Dylan, Neil Young, Roger Waters a The Who sa mu to môže podariť. Tolletova spoločnosť Goldenvoice najskôr zverejnila, že šesť legiend tam vystúpi po dvojiciach od 6. do 9. októbra, no pre „ohromujúci záujem“ sa teraz rozhodla pridať ďalší víkend v rovnakej zostave.

V polovici jesene je ešte v Kalifornii stále príjemne. Denné teploty sú okolo 24 stupňov, nočné neklesnú pod 10. Dosť dobré počasie pre open-air festival aj na stanovačku a kempovanie.

Coachella v mnohom pripomína Glastonbury alebo Pohodu. Paul Tollett je vlastne americký Michael Eavis aj americký Michal Kaščák. Tiež založil tradíciu veľkej akcie postavenej viac na umelecky zaujímavejších než komerčne úspešných hudobníkoch takmer z ničoho a priznáva, že práve návšteva legendárneho britského festivalu ho nakopla urobiť niečo také aj v rodnej krajine.

Trávnatý areál Empirio Polo Clubu ho zaujal už začiatkom 90. rokov, keď hľadal miesto mimo Los Angeles pre Pearl Jam. Kapela sa rozhodla bojkotovať tradičné sály pre spor s firmou Ticketmaster a toto bola pre ňu príjemná alternatíva. Páčilo sa tam aj divákom a Tollett si na toto miesto spomenul, keď v roku 1999 hľadal priestor pre nový festival.

„Chceli sme, aby to bolo ďaleko. Takže nemôžete odísť z domu, pozrieť si pár kapiel a vrátiť sa v noci naspäť. Chceme, aby ste prišli, zabavili sa a odchádzali až v nedeľu. Západ slnka a celá atmosféra vás zasiahne,“ vysvetľoval svoju koncepciu pre Billboard.

Ako to už býva, vizionári príliš nemyslia na detaily. Len na prvý deň premiérového ročníka sa síce predalo 17-tisíc lístkov, no rozhodnutie predstaviť celkovo vyše 80 hudobníkov a kapiel prinieslo stratu 850-tisíc dolárov. Mediálnu pozornosť si navyše ukradol iný festival – k 30. výročiu legendárneho Woodstocku.

Hroziaci koniec zahnalo niekoľko vecí. Účinkujúci pristali na to, že honoráre dostanú neskôr, oproti násilnostiam na Woodstocku 99 sa tu nič zlého nestalo, Tollett si dal rok pauzu a predal časť firmy veľkej spoločnosti AEG. Začala sa éra rastu a tento rok si k tradičnému aprílovému termínu ambiciózny šéf rozhodol pridať špeciálnu jesennú akciu.

Kto na tom zarobí a ako

„Keď mi Paul pred deviatimi mesiacmi zavolal a spýtal sa ma, čo si o tomto nápade myslím, povedala som: Neexistuje šanca, že sa to podarí. No on bol už rozhodnutý, bola to jeho vízia a jeho sen,“ vraví šéfka agentúry Artist Group Marsha Vlasic, ktorá dlhoročne zastupuje aj Neila Younga.

Magazín Billboard tvrdí, že všetci „headlineri“ (Rolling Stones, McCartney a Roger Waters) zoberú 7 až 10 miliónov dolárov a každý zo zvyšného tria si príde po viac než milión. To by znamenalo, že iba na honoráre padne takmer tridsať miliónov. Ďalšie náklady spojené s postavením areálu, technikou či poistením sa odhadujú na ďalšie desiatky miliónov.

Jednodňový lístok stojí 199 dolárov, za trojdňovú permanentku treba pridať ďalšie dve stovky. To je menej, než obvykle vyjdú vstupenky na samostatné koncerty spomínaných mien. V sumách je navyše zarátané aj parkovanie a organizátori rátajú s maximálnou dennou kapacitou 70-tisíc divákov.

Základné porovnanie nákladov s príjmami pôsobí ako ekonomická samovražda, no promotér sa tvári optimisticky a bližší pohľad už dáva väčší zmysel.

Diváci môžu stáť rovno pod pódiom za 1599 dolárov, rovnakú sumu si musia pripraviť tí, ktorí chcú mať istotu rovnakého miesta na sedenie najbližšie pod pódiom na bočných tribúnach. Potom je tu prísľub „rozšírených zážitkov“, no tým sa nemyslia drogy, ale najmä špeciálne kulinárske bonusy (od 129 do 159 dolárov za deň), celovíkendový gastro-balík (499) či denné štvorchodové menu od šéfkuchára s uvítacím drinkom (225); podobne odstupňované sú aj možnosti ubytovania.

Desert Trip na rozdiel od Coachelly nechce byť otapetovaný logami sponzorov – peniaze hľadá inde. Takýto silný program nebude problém predať cez rôzne formy merchandisingu (tričká, tašky, odznaky atď.), ale najmä cez vysielacie práva. Kto by si nechcel pozrieť šesť skutočných hudobných legiend naraz?

Hippies v roku 2016

Tollett svoju akciu nazval „koncert storočia“, je to však skôr koncert 20. než 21. storočia. Všetky mená sa preslávili ešte v ére „sixties“ a v médiách sa už namiesto oficiálneho názvu objavilo aj slovo Oldchella. „Všetky vekové skupiny sú vítané,“ je prvá veta, ktorú nájdete na webstránke v sekcii Všeobecné informácie.

Tá sa inak oplatí prečítať celá. Dozviete sa napríklad, že okrem drog a zbraní je zakázané priniesť si aj hudobné nástroje alebo že návštevník môže byť vykázaný z areálu aj pri zapojení sa do verejných sexuálnych aktivít. Toľko k rozdielom medzi symbolom generácie hippies Woodstockom a jeho dnešným pokračovaním.