Inzercia
Nový film S láskou, Vaša Hilde prináša u nás málo známy príbeh Hilde Coppi, členky protinacistického odboja, ktorú v ôsmom mesiaci tehotenstva zatkne a uväzní gestapo.
Spracovania tohto výnimočného príbehu sa ujal nemecký režisér Andreas Dresen, ktorý sa vo svojom silnom filme zameriava predovšetkým na osobné životy a emócie postáv. „Chceli sme ukázať, čo sa skrýva pod povrchom – ako u odbojárov, tak aj u nacistov,“ hovorí Dresen.
Film do kín uvádza spoločnosť Film Europe už 24. apríla.
Bola adaptácia života Hilde Coppi vaším dlhoročným snom?
Vôbec nie, tento námet si našiel mňa. Scenár Laily Stieler a príbeh Hilde mnou hlboko otriasli a dojali ma. Hneď som vedel, že o nej nechcem rozprávať len historizujúcim spôsobom. Zároveň sme nechceli príbeh vytrhnúť z dobového kontextu, len sme ho nezdôrazňovali. Naším cieľom bolo vyrozprávať príbeh skupiny mladých ľudí súčasným a poetickým štýlom.
Chceli ste sa vyhnúť istým stereotypom a dobovým symbolom?
Pozrite, vo filme nie je jediná vlajka s hákovým krížom. Chceli sme ukázať, čo sa skrýva pod povrchom – a to ako u odbojárov, tak aj u nacistov. Vyrastal som vo východnom Nemecku, kde boli členovia odboja glorifikovaní. Boli to polobohovia, vedľa ktorých sa človek cítil malý, úbohý a zbabelý. „Nikdy by som nemohol byť takým hrdinom,“ vraveli ste si – tento naratív, samozrejme, výborne slúžil na udržiavanie režimu. Vláda podporovala tento druh oslavovania, aby odradila obyvateľov od emigrácie. Samozrejme, že aj tak utekali.
Takže áno, snažili sme sa vyhnúť klišé o odboji. Preto postavy vo filme vedú zásadné politické debaty veľmi stroho. Sústreďoval som sa predovšetkým na ich osobné životy. Poézia nad informáciami – tak by som tento prístup nazval. Milostný príbeh Hilde a Hansa Coppiho sa napokon stal ústredným motívom celého filmu, rovnako ako ich vnútorná sila a sila ich priateľov. Napokon, neboli to odbojári na plný úväzok. Boli to mladí ľudia okolo dvadsiatky, tridsiatky, ktorí sa chodili kúpať, milovali sa, zakladali rodiny. Každý mal svoje sny a nádeje.
Nevedie tento prístup k odklonu od historickej presnosti?
Vždy ide o vyvažovanie. V príbehoch založených na skutočných udalostiach ide o balans medzi historickou presnosťou – ak ju vôbec možno dosiahnuť – a snahou vyrozprávať pútavý príbeh za dve hodiny. Scenáristka Laila Stieler kládla dôraz na naratívnu výstavbu, ktorú som s radosťou preniesol na plátno. Napríklad sme sa odklonili od jednoduchých faktov a nie vždy použili historické kostýmy. Nerobili sme razie v rekvizitárňach po Európe, nehľadali sme oblečenie zo 40. rokov. Išli sme nakupovať do módneho reťazca. Aj niektoré účesy či výrazy používame dodnes. Nechcel som, aby výsledok pôsobil príliš súčasne. Ale rozhodne nemal vyzerať ani zastaralo. Chcel som, aby pôsobil nadčasovo.
Mnohé scény vo filme zasiahnu diváka veľmi priamo, až fyzicky – ako keby ste nechceli nikoho šetriť.
Naozaj som nechcel nikoho šetriť. Keď sa pustíte do oživovania takéhoto príbehu, ide o to nájsť akúsi vnútornú pravdu. Aby som ukázal, čo je pre mňa dôležité, musím niekedy použiť radikálnejšie prostriedky. Napríklad pôrod syna bol pre Hilde nesmierne ťažký. Bojovala o svoje dieťa – a to som nemohol vyrozprávať bežným spôsobom. O to viac, že práve dieťa jej v priebehu príbehu dodáva čoraz viac sily. Malý Hans je pre Hilde symbolom budúcnosti a jediným spojivom s manželom, ktorého možno už nikdy neuvidí. Alebo scéna, kde ženy stoja na väzenskom dvore v rade, z ktorého každé tri minúty jednu odvedú na popravu. Pre mňa ako filmára to nemôže byť len vsuvka. Musím pre rozprávanie nájsť presný jazyk a estetickú formu. Preto sú tam niektoré scény, v ktorých som zámerne spomalil tempo – niekedy až mučivo. Odpor je heroický čin, rovnako ako opustenie ideálov, keď už niet inej možnosti. Chcel som to ukázať úprimne, bez zbytočného pátosu.
Natočiť takýto film musela byť veľká výzva…
To áno! Nikdy predtým som nemal na pľaci taký krehký a zároveň energický tím. Počas natáčania nastali momenty, keď sme niektorí z nás nedokázali zadržať slzy – aj za kamerou. Tento film nás všetkých priviedol na hranicu našich možností – a niekedy až za ňu. Bolo to náročné obdobie.
Zdá sa, že postavy okolo Hilde preberajú jej auru. Ľudia sa dokážu objať aj v putách, bacharka porušuje pravidlá, sudca nie je žiaden druhý Roland Freisler…
Pretože všetko bolo a je veľmi zložité, rozporuplné a nie vždy zjavné. Násilie si niekedy razí cestu potichu. Systém sa na svoje prežitie nespolieha iba na krikľúňov z radov svojich prisluhovačov, ale aj na tichších, priateľskejších stúpencov. V našom filme nie sú žiadne revúce nacistické davy. Všetci sú vlastne „celkom milí“ – a predsa sú vynášané rozsudky smrti. A napokon nezomrie len Hilde, ale aj mnohí ďalší. Diváci sa tak môžu pýtať: Na ktorej strane by som vtedy bol ja?
Hans Coppi junior videl film na predpremiére. Aké to bolo sedieť s ním v kine?
Bol to zvláštny a výnimočný pocit – vedieť, že je v tej istej miestnosti. Istým spôsobom hrá vo filme hlavnú rolu. Hans je živým prepojením medzi minulosťou a súčasnosťou. Keď mi po premietaní povedal, že teraz svojich rodičov spoznal úplne novým spôsobom, hlboko ma to dojalo. Vždy, keď sa vidíme, mám pocit, že vnímam jeho rodičov. A najmä Hilde – a to je pre mňa veľmi silné.
Film S láskou, Vaša Hilde mal svetovú premiéru v hlavnej súťaži prestížneho festivalu Berlinale v roku 2024. Do slovenskej distribúcie ho teraz prináša spoločnosť Film Europe – s podporou programu Európskej únie Kreatívna Európa – MEDIA.
