Iveta Tanoczká
Mária Billíková mala šestnásť rokov, keď v roku 2008 spolu so sestrou Gizkou postúpili do finále šou Slovensko má talent. V tom čase už mali viac ako 70 medailí za výkony v modernej gymnastike.
Jej sestra bola prvým človekom s intelektuálnym znevýhodnením, ktorý sa u nás zúčastnil populárnej televíznej šou. „Odozvy boli rôzne, aj diskriminačné,“ hovorí.
„Médiá boli schopné volať profesorke Šustrovej, ktorá má ambulanciu zameranú na liečbu ľudí s Downovým syndrómom a sama má syna, úspešného športovca s Downovým syndrómom, a chceli od nej, aby sa vyjadrila, prečo nie je stresové prostredie televíznej šou vhodné pre človeka, ako je Gizka. Odpovedala, že Gizka je športovkyňa, ktorá na súťažiach zažíva všeličo a vyčerpanie je pre ňu úplne bežné.“
Pre šikanu v škole sa Mária Billíková počas dospievania uzavrela do seba. „Moja sebahodnota začala klesať. Hľadala som na sebe chyby. Premýšľala som, či majú spolužiaci pravdu v tom, čo o mne hovoria,“ opisuje.
Dnes pomáha znevýhodneným športovcom a športovkyniam ako gymnastická trénerka, rozhodkyňa a unifikovaná partnerka. V prijímaní inakosti podľa nej na Slovensku konečne robíme prvé kroky vpred. „No je potrebné, aby niekto poukázal na veci, ktoré sú diskriminačné, a vyzval na zmenu. Jednoducho preto, že máme rok 2025 a už by sme mali byť ďalej.“
V rozhovore s Máriou Billíkovou hovoríme aj o tom:
- v čom sa líši spätná väzba verejnosti na účinkovanie Šimona Jakuša v Let’s Dance od reakcií na jej spoločné vystúpenie so sestrou Gizkou v Slovensko má talent;
- či súvisela šikana v škole s inakosťou jej sestry;
- prečo sa ako dieťa často cítila sama;
- či cítila, že je nútená pomáhať sestre;
- prečo si intelektuálne znevýhodnení športovci na rozdiel od ostatných olympionikov podľa politikov nezaslúžia rentu za medaily.
Vašu sestru Gizku a súbor Arabesky som videla nedávno vystupovať na plese v Nových Zámkoch. Prekvapila ma intenzita reakcií a dojatie publika výkonom športovkýň a športovcom s Downovým syndrómom. Bola to bežná reakcia?
Na vystúpeniach sa vždy stretávame s pozitívnou reakciou, no atmosféra v Nových Zámkoch bola výnimočná. V publiku bolo cítiť nielen spolupatričnosť s ľuďmi s hendikepom, ale aj docenenie profesionality ich výkonov. V zákulisí sme všetci od dojatia slzili.
Za každú pozitívnu reakciu sme vďační, no veľakrát sa stretávame s pozitívnou diskrimináciou. Ľútosť ľuďom niekedy zastiera videnie a nedokážu pre ňu vnímať výkon športovcov a športovkýň ako profesionálny. Trénujú dlhé hodiny rovnako ako ľudia bez znevýhodnenia. Keď publikum ocení výkon, lebo sa im páči, a netlieska len z ľútosti, je to pridaná hodnota.
Trénerka Mária Billíková: Po šikane som dlho nevedela prijímať komplimenty (Video: Iveta Tanoczká, Miro Čevela)
V roku 2008 ste súťažili v talentovej šou Slovensko má talent. Boli reakcie verejnosti na vaše vystúpenia iné, než dnes zažíva znevýhodnený športovec a herec Šimon Jakuš v tanečnej šou Let’s Dance?
Gizka bola prvý človek s intelektuálnym znevýhodnením, ktorý sa u nás zúčastnil vysokoformátovej šou. Odozvy boli rôzne, aj diskriminačné. Mám pocit, že mnohé médiá sa snažili hľadať dôvody, prečo nie je účinkovanie v podobnom programe vhodné pre človeka, ako je Gizka. Médiá poukazovali na to, že je na ňu namierená priveľká pozornosť, hodiny v šou sú príliš náročné, a že náš výkon nie je dostačujúci oproti ostatným účinkujúcim. Bolo to pre nás veľmi náročné obdobie.
To, ako účasť Šimona Jakuša zastrešila produkcia Let’s Dance a ako ho vyzdvihovali spoluúčinkujúci a médiá, je podľa mňa ukážkou veľkého kroku vpred v prijímaní ľudí so znevýhodnením. Ukázalo sa, že sme konečne na správnej ceste.
Na internete som však našla aj kruté a negatívne komentáre. Mám pocit, že ľudia stále zabúdajú, že ak niečo napíšu, môže si ich slová prečítať človek, ktorého sa týkajú a zasiahnuť ho. Každý má emócie, citové rozpoloženie a boje, ktoré musí denne zdolávať. Pre niekoho je výzvou vstať z postele, pre niekoho dokončiť tréning, pre iného vôbec prežiť daný deň. To, že sa komusi nejaký problém zdá banálny, neznamená, že pre iného je menej náročné ho zvládnuť. Mám pocit, že v spoločnosti dodnes chýba spolupatričnosť.
Médiá hľadali dôvody, pre ktoré s Gizkou nepatríte do televíznej šou?
Ukázalo sa to napríklad počas reklamnej prestávky pred rozhodnutím vo finále. Všetci sme boli po celom dni a generálkach unavení. Aj ja som mala dosť. Gizka si v jednom momente sadla, potrebovala sa napiť a trochu si oddýchnuť, nabrať energiu a niečo zjesť. Po finále vyšli články, že sa Gizka zrútila.
Médiá boli schopné volať profesorke Šustrovej, ktorá má ambulanciu zameranú na liečbu ľudí s Downovým syndrómom a sama má syna, úspešného športovca s Downovým syndrómom, a chceli od nej, aby sa vyjadrila, prečo nie je stresové prostredie televíznej šou vhodné pre človeka ako je Gizka. Odpovedala, že Gizka je športovkyňa, ktorá na súťažiach zažíva všeličo, a vyčerpanie je pre ňu úplne bežné.
Hľadať dôvody, prečo by intelektuálne znevýhodnenie zabraňovalo tomu, aby sa človek mohol zúčastniť takejto šou alebo čohokoľvek iného, je nezmyselné. Zaskočilo ma to a trochu ma to mrzí dodnes. Mediálne pokrytie nášho pôsobenia v šou mohlo byť pozitívnejšie.
V tom čase ste mali 16 rokov a Gizka o desať viac. Ako na vás ako na dospievajúce dievča doliehali negatívne reakcie verejnosti?
Po finále som rodičom povedala, že
V redakcii
