Ja som so svojimi deťmi stíhala všetko. Kritizovanie a hodnotenie matiek je náplasťou na vlastnú neistotu

Niekedy to vyzerá tak, že právo kritizovať má hádam každý. Rodičia, susedia, lekári, cudzí ľudia v električke, lifestylové magazíny, sociálne médiá… A k tomu sa pridáva neodbytný hlas vo vlastnej hlave.

Kritizujú tí, ktorí niekedy nejaké dieťa mali, aj tí, ktorí ho nemali. Starí, mladí, dokonca aj to malé bábätko reklamuje vašu starostlivosť.

Všetci majú názor a sú presvedčení, že ho potrebujete počuť.

Ako matka sa jednoducho nevyhnete kritike. Jej intenzita pritom môže byť rôzna. Od pozdvihnutého obočia, nevyžiadaných „dobrých rád“ a poučných poznámok staršej generácie aj dnešných mám o tom, ako ich Janko už ako trojmesačný pekne papal sviečkovú a v akomkoľvek veku prespal celú noc aj celý deň, cez dôrazné odporúčanie konzultácie s odborníkom až po ponižovanie či šikanu.

Na sociálnych sieťach je kritika viac krutá

Každá mama pritom denne čelí mnohým rozhodnutiam a voľbám, ktoré potenciálne ovplyvnia deti na celý život.

Robí to prvýkrát (aj keď má viac detí, s každým dieťaťom je veľa vecí prvýkrát) a stvoriteľ jej k dieťaťu nepribalil manuál. A ešte k tomu sa na ňu valia dobre mienené rady, nevyžiadané komentáre a osobné invektívy, ktoré zhoršujú už aj tak ťažkú situáciu.

Prečo to však ľudia robia? A ako sa dá ustáť vlastná neistota, keď mama čelí vonkajšej aj vnútornej kritike?

Mamy boli vždy stredobodom kritiky aj vysokých nárokov, nie je to nič nové.

Nová je anonymita sociálnych sietí, na ktorých vám kdekto napíše veci, ktoré by vám nikdy nepovedal do očí. Nová je miera, v ktorej nám sociálne siete nahrádzajú sociálne kontakty. A nová je aj