Denník N

Martin Huba: Mama neváhala fuknúť mi, keď som ubližoval sestre

Martin Huba. Foto – TASR
Martin Huba. Foto – TASR

Mal prísnu výchovu, ale rodičom je za ňu vďačný. Jeho mama Mária Kišonová-Hubová bola slávna operná speváčka a otec slávny herec činohry národného divadla. Smeje sa, že podľa dnešných zákonov by mama mala asi problém, ale ak by k nim prišla sociálka, odháňal by ju. Rodičia vyžadovali prísnosť nielen od detí, ale aj od seba samých.

Hodnotíte vašu výchovu ako prísnu?

Dnes už hej, ale vtedy som si to možno až tak neuvedomoval, že sa viac ako moji kamaráti bojím prísť domov neskoro. Dieťa si to až tak neuvedomuje, keď je prísnosť vyvážená obetavosťou rodičov. Dieťa musí cítiť, že nejde o samoúčelnú prísnosť, ale že pramení z lásky a zo záujmu o dieťa. Musí byť zjavné, že prísnosť znamená aj to, že rodičia sú prísni aj sami na seba. A moji rodičia boli. Odo mňa vyžadovali len to, čo vyžadovali od seba samých, bolo to prirodzené – že mám byť dochvíľny, že neklamem, že robím po hranicu svojich možností, že sa nevystatujem. Boli sme vychovaní v tom, že upozorniť na svoje kvality je hanba.

Dnes sa práveže človek musí vedieť predať.

U nás u staršej generácie je to dosť problém. V našom hodnotovom systéme bolo upozornenie na naše kvality prejavom úbohosti. Kvalitu si malo všimnúť okolie. Dnešní mladí to nepovažujú za niečo negatívne – dokonca sa to považuje za samozrejmosť alebo povinnosť.

Keď hovoríte, že ste sa možno viac ako vaši rovesníci báli prísť domov neskoro, čo by sa stalo, keby ste prišli?

Ale nič. No mama nemala problém fuknúť mi zaucho – ale toho som sa nebál, bolo to láskyplné.

Občas vám dala zaucho?

No pravdaže. Moja matka by podľa dnešných zákonov mala problém. [smiech]

Možno by aj prišla sociálka.

Ale ja by som ju odháňal. Myslím, že som zvykol schytať v pravú chvíľu a bolo to veľmi funkčné.

Kedy napríklad?

Keď som bol zlý na sestru. Vtedy s tým nemala najmenší problém. Paušálny zákaz týchto trestov z lásky je podľa mňa hlúposť. Potom je skrytého násilia dnes oveľa viac ako kedysi. Dnes sme sa v rámci netrestania dostali až do akéhosi kŕča a úzkosti. Pri všetkej prísnosti si uvedomujem, že moja výchova bola nepredstaviteľne uvoľnená. Prísnosť neznamenala to, že sme museli sedieť s rukami za chrbtom. Áno, k starším ľuďom sme museli byť veľmi slušní; keď som sa pozdravil, musel som sa pozerať do očí, ale na druhej strane, prečo by som to nerobil? Nie je pekné hovoriť „ruky bozkávam“ a pozerať sa inde ako do očí.

Museli ste zdraviť „ruky bozkávam“?

Samozrejme. Dodnes to považujem za prirodzené. Čo iné som mal povedať? „Dobrý deň, súdružka“? Pani susede, ktorá krásne hrala na klavíri, mala klobúk a vysoké podpätky, som vždy povedal „ruky bozkávam“. Obsah slov si neuvedomujete – iba viete, že ide o slušnú formu pozdravu, ktorou chcete vyjadriť úctu.

Mali ste prísny rozvrh dňa?

Boli veci, ktoré som musel dodržať. Napríklad poriadok v izbe, utretý prach na písacom stole, ustlaná posteľ.

Museli ste navštevovať krúžky?

Keď už som sa prihlásil, tak som ich musel absolvovať. Napríklad k nám chodila pani, ktorá nás učila po francúzsky. Keď už prišla, čo som mal iné robiť? Vtedy sa to bralo tak, že to tak má byť. To je výchova, že platia určité zákonitosti – pokiaľ sú prirodzené, dieťaťu neprekážajú.

Venovali vám rodičia dosť času?

To práve nemohli. Obidvaja mali náročné zamestnanie, ktoré ich pohlcovalo. Vychovávali nás svojím príkladom, ale mali sme starú mamu, ktorá u nás permanentne bola. Pri všetkej prísnosti sme boli stále prikrytí jej láskavým krídlom. Vždy bolo navarené, vždy mal ísť kto po nás do školy. Naša výchova spočívala v tom, že sme boli na seba vždy dosť ponechaní, ale vedeli sme, ako sa máme správať, aby sme na seba ponechaní mohli byť.

Dnes psychológovia hovoria, že deti nepotrebujú desať krúžkov, ale potrebujú čas s rodičmi, ktorý im nedávajú. Vám to chýbalo?

Pokiaľ ide o toto láskavé zanedbanie, tak to bolo v tom, že mama nemala každý deň čas navariť nám obed alebo večeru, ale to zabezpečovala práve stará mama. Ale všetok voľný čas, pokiaľ nám nešli príkladom, že sa učili (mama do opery ťažké hudobné party a otec do divadla náročné texty), tak všetok ostatný čas boli s nami. Všetky hrabania v záhrade, strihania stromov, rúbanie dreva, prechádzky so psom – všetko sme absolvovali spolu. Cítili sme, že sme ich kamarátmi, od ktorých, pravda, určité veci dosť striktne vyžadovali.

Raz ste povedali, že počas jedla ste pri stole nesmeli prehovoriť.

To bolo u starého otca. Ale zase to bolo sprevádzané neskutočnou obetavosťou mimo obeda. Nesmeli sme prehovoriť, aby sme si uvedomili vďačnosť osudu, že máme také dobré jedlo; ale pred obedom, po obede, po nociach, v prírode v Tatrách, v Slovenskom raji – tam to všetko môj starý otec so mnou absolvoval. Keď som videl napríklad s kamarátmi na stanovačke, čo všetko nevedia, ale ja som to vďaka starému otcovi vedel, tak mlčanie pri stole bolo zanedbateľné. Ja som mu za to vďačný, že nevstanem od stola bez toho, aby som za jedlo nepoďakoval.

Naozaj vás mama niekedy poslala od stola, aby ste sám zistili, čo ste urobili zle?

Veru áno. Keď som napríklad mľaskal a ona mi predtým vysvetlila, že to sa nemá, alebo mi vysvetlila, že pri polievke nemá ísť hlava k lyžičke, ale lyžička k hlave, a ja som sa pomýlil. Porozmýšľal som a potom, keď som sa vrátil, už som vedel, čo som urobil zle. Dnes sa vďaka tomu nemusím báť „obsluhovať anglického kráľa“.

Mohli ste aj nič nerobiť?

Len čo som chytil do ruky knihu, bol som od všetkého oslobodený. To naši rodičia veľmi ctili a viedli nás k tomu. Čítal som veľmi rád a keď som chcel naozaj nič nerobiť, chytil som knihu a bol pokoj.

Dnešní experti na výchovu hovoria, že keď rodič zlyhá, má sa dieťaťu ospravedlniť. Stalo sa, že sa vám rodičia ospravedlnili?

V živote by mi nenapadlo, že sú ku mne nespravodliví. Ale zasa je to sprevádzané tým, že do akej miery trestáš, do tej musíš byť obetavý. Ak vidíš, že mama nemá čas a aj tak s tebou ide na kúpalisko alebo stojí úmorne v rade na mäso, lebo to sa vtedy muselo, tak jej nemôžeš vyčítať, keď ti jednu fukne.

Boli ste vy iný rodič?

Samozrejme. Svet je iný, tak aj ja som bol iný, ale v tom som iný byť nechcel, aby všetko, čo od detí žiadam, bolo prirodzené.

A vychovávate aj ako starý rodič?

Považujem starých rodičov za veľmi dôležitých. Starí rodičia majú právo a možnosť byť láskavejší, menej úzkostliví, sú v mierne luxusnejšom postavení ako rodičia, ale práve tým je ich zástoj v určitom zmysle ťažko nahraditeľný.

Slovensko

Teraz najčítanejšie