Kto sú možní kandidáti na pápeža a aký bol ich vzťah k Františkovi

Je zrejmé, že voľba nového pápeža je súbojom o to, či to bude proreformný pápež alebo konzervatívny. Poprípade či to bude kompromisný pápež, teda niekto, kto je považovaný za umierneného a upokojí rozbúrené vody a urovná vzťahy medzi dvomi krídlami v cirkvi.

Z prvej skupiny by mohol byť horúcim kandidátom kardinál Mario Grech, jeden z kľúčových spojencov pápeža Františka. Pochádza z Malty a dnes patrí medzi najvplyvnejších mužov Vatikánu. V minulosti ho považovali skôr za konzervatívneho, no po nástupe pápeža Františka sa stal jedným z jeho hlavných podporovateľov v reformnom úsilí.

V roku 2018 sa pre noviny Malta Today vyjadril, že cirkev nebude pre moderný svet relevantná, ak nezanechá nostalgiu za minulosťou. Podobnými vyjadreniami si však získal mnohých kritikov a nepriateľov. Pred tromi rokmi na neho zaútočil napríklad kardinál Gerhard Müller, ktorý ho dokonca obvinil, že ide proti katolíckej doktríne.

V čase pandémie covidu-19 kritikom zatvorenia kostolov Grech odkázal, že ak túto novú situáciu „vezmeme ako príležitosť, môže sa stať okamihom obnovy“. Nespokojným veriacim zároveň pripomenul, že zabudli na rozmanitosť duchovných skúseností a spôsobov, ako prežívať vzťah s Bohom. Hovoril dokonca o náboženskej nevedomosti a duchovnej negramotnosti. Naznačil však, že toto všetko je aj výsledok nedostatočnej pastoračnej praxe, čo opäť podráždilo jeho kritikov.

V roku 2023 sa vyjadril, že jednota cirkvi neznamená uniformitu myslenia. Opakovane hovoril aj o väčšom priestore pre ženy v cirkvi a dokonca aj o diakonáte žien.

Grech je medzi kardinálmi dobre známy a má priateľov aj medzi konzervatívnymi kardinálmi. Vie sa o ňom, že je schopný upokojovať napätie medzi názorovými prúdmi. Toto všetko môže byť teraz jeho výhodou.

V rovnakej názorovej línii je aj filipínsky kardinál Luis Antonio Tagle, prezývaný „ázijský František“. V Ázii je mimoriadne obľúbený najmä pre svoj dôraz na sociálne otázky. Jeho nevýhodou môžu byť menšie skúsenosti v riadiacich funkciách, čo budú jeho kritici určite pripomínať. Ako nedávno poznamenal britský denník The Independent, otázka je, či má medzi kardinálmi dostatočnú podporu a či ho medzi favoritov neposúva viac-menej len mediálny svet.

Podobne sa na otázky sociálnej spravodlivosti zameriava aj kardinál Peter Turkson z Ghany, ktorý je takisto proreformný. Je obľúbený aj pre dôraz na ekologické otázky.

Spomedzi Františkových spojencov by mohol byť v hre aj kardinál Óscar Rodríguez Maradiaga z Hondurasu. Je však málo pravdepodobné, že by po pápežovi z Južnej Ameriky kardináli zvolili kandidáta zo Strednej Ameriky.

Medzi kandidátmi sa často spomína aj maďarský kardinál Péter Erdő. Tento rešpektovaný cirkevný právnik je považovaný za konzervatívneho a v niektorých otázkach (napríklad vo Františkovej ústretovej praxi k rozvedeným a znovu zosobášeným) s Františkovými postojmi nesúhlasil. Mohol by byť voľbou pre tých, ktorí by radi ukončili reformy a vrátili sa k „tradičným hodnotám“.

Ak by sa voľba blížila ku kompromisu medzi dvomi prúdmi, teda k umiernenému kandidátovi, takýmto kandidátom môže byť taliansky kardinál Matteo Zuppi z Bologne. Môže byť zároveň voľbou tých, ktorí by opäť radi videli európskeho pápeža. Je považovaný za umierneného a možno predpokladať, že by mohol byť mostom medzi progresívnym a konzervatívnym prúdom.

Podobnou úvahou by sa horúcim favoritom mohol stať aj ďalší Talian Angelo Scola. Otázne je, či v debatách o nástupcovi nebude prekážkou jeho vek 83 rokov.

Spomedzi umiernených môže byť v hre aj francúzsky kardinál Jean-Marc Aveline z Marseille. Patril medzi Františkových obľúbených, a keďže podporoval jeho reformné úsilie, niektorí ho považujú za liberálneho. Údajne práve jeho si ako svojho nástupcu želal sám František.

Azda najčastejšie skloňovaným menom je kardinál Pietro Parolin. V jeho prospech hrá fakt, že je väčšine kardinálov dobre známy, všetci ho považujú za umierneného a viac ako desať rokov bol štátnym sekretárom Vatikánu.

Tak trochu prekvapujúca by mohla byť voľba jeruzalemského patriarchu Pierbattistu Pizzaballu. Pred časom zaujal napríklad ponukou svojej výmeny za izraelské deti, ktoré zajali Palestínčania. František mal k tomuto talianskemu kardinálovi veľký rešpekt. Aj keď ho niektorí považujú za jedného z favoritov, otázka je, či vzhľadom na súčasnú situáciu na Blízkom východe budú chcieť tohto skvelého diplomata presunúť z Jeruzalema do Ríma.

Ťažko si predstaviť, že by bol zvolený niekto zo silných tradicionalistov a najostrejších kritikov pápeža Františka (napríklad Raymond Leo Burke, Gerhard Müller alebo Wim Eijk). Znamenalo by to návrat do minulosti a bola by to priam facka pápežovi Františkovi a všetkým s ním sympatizujúcim veriacim.

Ako to neraz býva, výsledok voľby dokáže prekvapiť. Tak to bolo v prípade Karola Wojtylu (Ján Pavol II.) a aj Jorgeho Maria Bergoglia (František). Voľba Josepha Ratzingera (Benedikt XVI.) sa viac-menej očakávala.

Keď bol v roku 1958 voľbou na istotu (žiadne reformy, ale status quo) zvolený Angelo Giuseppe Roncalli ako pápež Ján XXIII., prekvapil celý svet a stal sa jedným z najvýznamnejších pápežov v moderných dejinách. Zorganizoval Druhý vatikánsky koncil, ktorý priniesol zásadné zmeny v cirkvi smerom dovnútra i smerom von. No a keď pred rokmi prekvapujúco zvolili Jorgeho Maria Bergoglia, vieme, s akým reformným úsilím realizoval svoj pontifikát.