Zo Štiavnice do vesmíru krásy

Keď mal v roku 2004 veľkú retrospektívnu výstavu v pražskom Rudolfine, v časopise Reflex s ním vyšiel rozhovor. Hovorí tam, ako neznáša internet a nemá ani mobil.

„Tá výstava sa nám vtedy veľmi páčila, chodili sme tam, obdivovali všetky tie úžasné diela a hovorili si, aký úžasný človek to musí byť. Rozhovor s Františkom Skálom sme si vystrihli a dlho sme ho so sebou prenášali v krabiciach, aj keď sme sa sťahovali,“ hovorí Zuzana Bodnárová, ktorá spolu so Svätoplukom Mikytom vedie umelecké centrum na stanici v Banskej Štiavnici.

Odvtedy prešlo už viac než desať rokov, František Skála vlastní mobilný telefón a so Zuzanou Bodnárovou a Svätoplukom Mikytom sa bavili už mnohokrát na trase od New Yorku až po Brno a nielen prostredníctvom vystrihnutého rozhovoru. Minulý týždeň bol však výnimočný.

Oslovili ho s ponukou prísť na „ich“ stanicu do Štiavnice namaľovať plátno s rozmermi 6×9 metrov v rámci pravidelnej rezidencie, ktorej sa už zúčastnili Andrej Dúbravský, Erik Šille, The Rodina či Erika Miklóšová. Netušili, či to vyjde. František Skála o sebe rád hovorí, že nie je maliar. Napriek tomu na ich ponuku pristal a ten veľký formát si dokonca ešte o dva metre natiahol. „Bola by škoda z toho krásneho plátna odstrihnúť, bolo skutočne nádherné, smotanové,“ hovorí s radosťou František Skála.

Ako japonský tanec

„Hneď by som si rozložil druhé plátno a pokračoval ďalej,“ hovorí vo štvrtok popoludní, hoci v tom čase nebolo hotové ešte ani to prvé. Do sobotňajšej vernisáže už nezostávalo veľa času. František Skála sa pohyboval po obrovskom plátne naboso a vrstvil jemné práškové pigmenty, ktoré do plátna zapúšťal vodou. „Som zvyknutý pracovať úplne sám, a nikto ma pri tom nemôže sledovať, ale tu to ide, najmä vďaka úžasnej starostlivosti Zuzany a Svätopluka. A dnes ma to naozaj ohromne baví. Momentálne sa dá môj pohyb po plátne prirovnať k nejakému ľahkému japonskému tancu. Pred hodinou som dokonca aj spieval, lebo už som to potreboval. Človek tu totiž nad tým zatajuje dych, aby si to nezničil,“ hovorí.

Keď prišiel na stanicu, nebol si vôbec istý, čo z toho bude, no nejakú predstavu už v hlave mal. Jednu podobne veľkú maľbu už totiž kedysi robil – práve na spomínanú výstavu v Rudolfine. Dostal sa vtedy k starým plátnam z divadla a namaľoval na ne figurálny motív ležiacej ženy. S figúrami pôvodne rátal aj v Štiavnici, no veci sa napokon vyvinuli trochu inak. Nie však v zlom zmysle, naopak. Na otázku, čo je vlastne témou maľby teraz odpovedá celkom jednoducho: „Je to čistá krása.“

Ako mimozemské bytosti

Kým k tej „téme“ František Skála prišiel, chvíľu to trvalo, nevedel sa rozhodnúť. Pripravil si podklady a celý deň robil návrhy rôznych figurálnych kompozícií. Nevedel však, ktorý by bol ten pravý. Ukázal ich všetkým, čo sú na stanici, a nechal ich, nech ich obodujú podľa toho, ako sa im páčia, ako nejaká komisia. Napokon sa aj tak priklonil k tomu, nad čím uvažoval už pred príchodom – že by mohol plátno skladať a vznikli by tak zaujímavé tvary a bytosti, aké vidno aj na Turínskom plátne.

„Práve oni ma na ňom zaujímajú najviac, nie Kristus, to sa mi zdá trochu trápne, myslím, že je to blbosť, ale nečítal som o tom žiadne knihy. Páčia sa mi tie zvláštne bytosti, akísi podivní mimozemšťania, ktorí vznikli v miestach poskladanej látky. Zdá sa, že tam na toho Krista dávajú pozor,“ hovorí Skála.

Druhým princípom, ktorý v jeho maľbe možno odčítať, je vzťah k farbám, k materiálu, k prírode. „Prírodu mám najradšej,“ hovorí jasne. A podobne rád má prírodné tóny, jaskynné maľby. Pracuje s pigmentmi, dostal ich od kamaráta, ktorý ich zdedil po slávnom reštaurátorovi. „Je to poklad, sú tam farby, ktoré už dávno neexistujú.“

Maľuje na zemi a pigmenty „roztápa“ v množstve vody. „Snažím sa, aby tam nebol vidieť môj zásah ruky, aby to pôsobilo veľmi prirodzene – ako keď na niečom vyrastajú plesne, ako keď na stene rozkvitne čas. To je pre mňa absolútne nedostihnuteľná farebnosť a štruktúra – celkom jemná. A takú sa snažím dosiahnuť, hoci v tejto poslednej fáze sa tam už dostávajú aj rôzne iné zákroky a podivné čiary,“ hovorí.

A to si najprv myslel, že už prvá podmaľba by tomu peknému plátnu mohla stačiť. „Vždy je to náročné – otázka, kedy skončiť, kedy je to hotové. Je dobré, keď má človek pri sebe niekoho, kto mu dokáže na rovinu povedať, keď začne robiť blbosti. Ale moja žena, s ktorou sa často radím, je už na ceste,“ hovorí a pozerá spokojne na monitor mobilu.

Čarodejník

„My máme pocit, že mentálne sme veľmi blízko k hlavnému mestu, no z opačnej strany sa nám často zdá, že sme na konci sveta,“ hovorí Zuzana Bodnárová. Zdá sa jej, že maľba Františka Skálu by pre mnohých mohla byť dobrým dôvodom sadnúť do auta a prísť sa pozrieť na stanicu naživo, nielen cez fotografie na Facebooku.

„Pre nás aj pre autora je dôležitá spätná väzba. Dávame veľa energie do toho, aby tu toto veľkoformátové dielo, ale aj mnohé iné, mohli každý rok vzniknúť. Rovnako veľa energie do toho dávajú autori, teraz je rad na divákoch.“

Na rezidenciu veľkého formátu nerobia žiadnu verejnú výzvu, pozorne sledujú scénu a starostlivo autorov vyberajú. „Vždy sme veľmi zvedaví, ako si kto s týmto formátom poradí, pre koho by to mohla byť zaujímavá výzva. A vždy to musí baviť aj nás, musíme byť zvedaví. Nerobíme to z povinnosti. Od začiatku to tu s každým autorom prežívame a sme napätí do posledného momentu, ako to dopadne,“ hovorí Zuzana Bodnárová.

Svätopluk Mikyta vidí vo štvrtok popoludní v tom veľkom plátne na zemi staničnej haly „skálovský vesmír – všetko to, čo z jeho autora prirodzene srší.“

„František Skála je pre mňa celkom špecifický autor – najmä v tom, že sa v ňom dokonale prepájajú rôznorodé schopnosti presahujúce rámec vizuálneho umenia, performancie, hudby aj divadla. Nevnímam ho iba ako vizuálneho umelca, je to skôr akýsi čarodejník, černokňažník, nič z toho, čo robí, sa od neho nedá oddeliť alebo zdôrazniť, všetko to funguje pohromade,“ hovorí Mikyta.

Funguje to aj na stanici v Banskej Štiavnici. Chodia stadiaľ štyri vlaky denne. Lístok do skálovského vesmíru čistej krásy nepotrebujete, stačí sa dívať.