Dalibor Roháč
Autor je výskumník American Enterprise Institute vo Washingtone.
Máloktorý literárny žáner je v americkej pravici obľúbenejší než mediálna kritika. Zvlášť, keď je nemožné priamo obhajovať výčiny Donalda Trumpa, nachádzajú sofistikovaní konzervatívni komentátori útočisko na meta úrovni: v diskusii o diskusii. Iste, Trump je neokrôchaný, ale videli ste, ako neférovo o ňom píše Washington Post – alebo iné stredoľavé médium? Pri každom škandále súčasnej vlády existuje vo svete pravicovej mediálnej kritiky škandál Bidenovej či Obamovej éry, ktorý nebol pokrývaný mediálnym mainstreamom s rovnakým entuziazmom.
Na každú esemesku ministra obrany Peta Hegsetha existuje e-mail Hillary Clintonovej. Na každý Trumpov psychotický štek na sociálnych sieťach existuje Bidenov brbt. Povedú clá k zvyšovaniu cien? Rovnako ich zvýšil masívnymi federálnymi výdavkami Biden. A tak ďalej.
Sťažnosť, samozrejme, nie je úplne neopodstatnená. Osadenstvo redakcií tradičných amerických medií je naľavo od stredu a trpí predvídateľnými slepými škvrnami. Od Projektu 1619, na ktorý New York Times minuli milióny s nie úplne žurnalistickým cieľom vykresliť Spojené štáty ako spoločnosť inherentne zviazanú s otroctvom, cez absenciu zvedavosti o skutočnom zdravotnom stave prezidenta Bidena, po kolektívne mávnutie rukou nad vlnou antisemitizmu na elitných univerzitných kampusoch po udalostiach 7. októbra 2023, zoznam ozajstných (alebo minimálne diskutovateľných) mediálnych zlyhaní je dlhý.
Trvalá zmena pravidiel hry
Údajná neférovosťou liberálnych redakcií by nás však nemala rozptýliť od hlbšieho zlyhania: kolektívnej neschopnosti amerických médií postaviť sa informačnej smršti prvých mesiacov druhej Trumpovej vlády.
