Nazdar, Tibor

Nazdar, Tibor,

viem, nikdy sme sa osobne nevideli a vôbec sa nepoznáme, navyše ty si teraz veľký papaláš, tak by som ti asi nemal tykať. Ale pred pár dňami som sa dočítal, že si bol tak trochu na tajnáša aj s Glückom vo Volgograde, kde si vraj v roku 1985 pol roka študoval. To som nevedel. Doposiaľ sa o tebe písalo, že si bývalý telocvikár, ale – ak som to dobre pochopil –, ty si okrem telocviku študoval aj ruštinu. Aj ja. Plus k tomu aj ja som vo Volgograde strávil pol roka, akurát šesť rokov pred tebou. Takže mi to tykanie, kolega, vari odpustíš…

Aj vy ste tam kšeftovali s rifľami a s dámskymi pančuchami? Aj ty si sa tam cítil ako západniar a aj tebe bolo súčasne ľúto tvojich sovietskych/ruských spolužiakov, s akým pocitom poníženia asi kupovali od teba/mňa/nás tuzexové gate z lacnej džínsoviny za niekoľkonásobok mesačnej mzdy? Lebo ja som sa tam ako (trápny) západniar cítil a tých spolužiakov (a hlavne spolužiačky) mi bolo naozaj ľúto. Neverím, že s tvojím turnusom to bolo inak. Gorbačovova perestrojka a glasnosť sa naplno rozbehli až rok po tvojom študijnom pobyte.

​Ale o inom som chcel. Neviem ako tebe, ale mne ten pobyt vo Volgograde prospel. Veľa som sa tam naučil a pochopil viac, ako som si myslel a očakával – a to hlavne, čo sa týkalo môjho vzťahu k ZSSR/Rusku. Lebo dovtedy vo mne prevažovala taká zmes naivity a idealizovania, vychádzajúca z rodinnej výchovy, dovtedajšieho vzdelania, vplyvu dobovej propagandy a kultúrnych stereotypov. Po Volgograde bolo všetko inak.