To najlepšie, čo postavili na východe Slovenska za 15 rokov
Nemá lokálne špecifiká, ktoré by jej zbytočne uberali na kvalite, a aj preto sa dá porovnávať s Európou. Tím mladých autorov zmapoval, čo dobré sa postavilo medzi Popradom a Čiernou nad Tisou za posledných pätnásť rokov. Výsledok je viac než dobrý.
Poznáte tie dokonalé fotky zo súťaží a z rôznych časopisov. Všetky línie sú rovné, kompozícia vyvážená, nikde nič nezavadzia ani nevytŕča. Kuchyňa je taká uprataná, že v nej hádam nikdy nikto nevaril, a keby to náhodou aj chcel ktosi urobiť, určite by sa mu stalo niečo škaredé.
O mnohých z tých domov si poviete, že sú nádherné. Nádherné a nedostupné. Stvorené pre niekoho iného. Pre objektív fotografa. Pre lesklé stránky magazínov. Pre tých, čo – na to majú.
Áno, sú to predsudky. Rovnako ako je predsudkom, že na východ od Bratislavy netreba mať priveľké očakávania. Architektúra, ktorá tu vzniká, je rovnako kvalitná ako kdekoľvek inde na Slovensku – a dá sa porovnávať aj s tým, čo sa deje vo svete.
Hovorí o tom aj projekt Eastside Architecture, za ktorým stojí Michal Burák. Do knihy Súčasná architektúra na východe Slovenska vybral spolu s Elenou Alexy a Katarínou Trnovskou to najlepšie, čo na východe vzniklo za posledných pätnásť rokov.
Spolu je to až štyridsať stavieb – od rodinných domov, cez dom smútku, kostol a cintorín až po košický Kulturpark, ktorý u nás vlani získal viacero architektonických cien. Okrem tohto výberu však autori projektu urobili ešte čosi – oslovili fotografa, ktorý architektúru nikdy v živote nefotil.
Nie je to zlé
Bol v tom jasný zámer, hovorí Michal Burák. Mal pocit, že východoslovenská architektonická scéna si zaslúži viac pozornosti. Obzvlášť preto, lebo v posledných desiatich rokoch citeľne zintenzívnela. „A tiež sme mali snahu odtabuizovať predstavu, že architektúra je čosi privilegované a ‚nastajlované‘ – určené len pre úzky okruh ľudí,“ hovorí Burák.
Sám je súčasťou ateliéru Atrium, ktoré patrí k jedným z najčinnejších v tomto regióne, a dobre vie, že kvalitná stavba vznikne iba ťažko vtedy, keď si ju nikto neobjedná. „Čím viac objednávok – tým viac dobrej architektúry môže vzniknúť. Samozrejme, kvalitná architektúra je nanajvýš jedno percento celkovej produkcie, ale to neplatí len u nás. Je však rozdiel, ak sa postavia tisícky stavieb alebo len desiatky.“
Povedomie o tom, aké výhody má pre investora, keď vytočí číslo architektonického ateliéru, vraj rastie, ale stále to nie je ideálne. „Architektúra naberá spoločenský význam pomalšie. Nie je to ‚masovka‘, hoci ovplyvňuje masy,“ dodáva.
Počas piatich rokov zozbieral v rámci projektu Eastside Architecture dokumentáciu k asi sedemdesiatim stavbám, hovorí však, že popritom dobrom, samozrejme, vzniklo aj množstvo zbabraných stavieb a niektoré možno zaradiť aj do kategórie premárnených šancí.
A hoci by sa možno viacerí radi vyžívali v miestnych „východniarskych“ špecifikách, úspechom je, že hľadanie akéhosi regionalizmu, tradicionalizmu či lokálnych atrakcií už aj na východe – opadlo.
Na nič sa nehrá
„Sú skupiny architektov, ktorí vo východoslovenskej architektúre vidia isté špecifiká, ja k nim nepatrím. Pred dvadsiatimi rokmi tu naozaj boli snahy, aby sa tamojšia scéna odlišovala od ostatnej. Vtedy sa to dialo aj v iných krajinách – podčiarkovalo sa hľadanie vlastnej identity. Táto snaha však vyprchala, a to je v tomto prípade dobre,“ hovorí Elena Alexy.
Kvalitné stavby podľa nej na východe robí síce iba zopár, ale zato silných ateliérov, ktoré tu pôsobia. „Ale nie je to iba východniarske víťazstvo, dobré body pridali aj ateliéry z Bratislavy či Liptova, no pravda je, že to stojí a padá najmä na niekoľkých veľmi šikovných ľuďoch, ktorí mali odvahu a ostali tu – patria medzi nich napríklad ateliéry Atrium či Zerozero. Zároveň tu však začína účinkovať aj dosť mladých autorov a s nimi prichádza aj nová nádej.“
Ani podľa Kataríny Trnovskej nemá východná scéna špecifiká, a ak, tak jedine v tom, že v nej prevláda pravdivosť. „Miestni architekti sú zžití s terénom regiónu aj s jeho podmienkami. Vedia, čo si môžu dovoliť, a to ich v dobrom slova zmysle drží pri zemi. V praxi majú stanovené striktné limity, a preto nerojčia o veľkých formálnych gestách, ale sústredia sa na podstatu. Výsledkom je dom, ktorý sa ani na nič nehrá, ani nezápasí so svojím užívateľom a pritom svojimi formálnymi kvalitami drží krok so súčasným architektonickým kontextom vo svete.“
Trochu inak to predsa len vidí Michal Burák. „Vtipnou charakteristikou takmer každej stavby je akási ‚folklórna nedokončenosť‘. Na úplné dokončenie už väčšinou nikdy nie sú peniaze a potom nám ostávajú zo stropov visieť holé žiarovky, ktoré sú dnes vlastne celkom moderné,“ hovorí so smiechom.
A možno budú časom v architektúre moderné aj fotky, aké sa autori rozhodli zaradiť do spomínanej knihy. Samozrejme, sú tu aj tie krásne, meravé, nedostupné zábery, pri ktorých má vaša túžba po zobrazenom objekte prerásť minimálne do stavu platonickej lásky. A aj často prerastie, o tom niet pochýb. No sú tu aj fotografie, ktoré ukazujú, ako dobre sa v tých domoch dá variť, zabávať, oddychovať, spať, jesť a azda aj naozaj ľúbiť.
[info]O Eastside Architecture. Projekt Eastside Architecture mapuje východoslovenskú architektonickú scénu formou výstavy a knihy, v ktorej je štyridsať stavieb. Jej editori – Elena Alexy (architektka a publicistka), Michal Burák (architekt) a Katarína Trnovská (historička umenia a kurátorka) vybrali pre Denník N najlepších šesť z nich. Ostatné, ktoré sa dostali do knihy, môžete vidieť aj na výstave v Design Factory v Bratislave, ktorá sa začína v piatok 13. februára. [/info]
Šesť najlepších stavieb na východe
Rodinný dom H, Košice, 2008
architekti: Ksa. – David Kopecký, Ján Studený, spolupráca: Norbert Gáfrik, Kateřina Horáková
Ateliér Ksa. nemá portfólio natrieskané desiatkami stavieb, no čo objekt, to udalosť. Rodinný dom H obracia naruby konvenčnú predstavu bývania, keď je v centre architektových myšlienok samotný dom. Tu je to skôr záhrada, medzipriestor medzi dvoma domami, ktoré tvoria iba zľahka definovaný rámec na život. Ostatné je v réžii obyvateľov. Býva sa v objekte umiestnenom dole, na úpätí svahovitej záhrady. Komunikáciu s prostredím zabezpečuje kompletne presklená fasáda. Zvonka, z ulice je však súkromie domu dôkladne utajené. Druhý objekt, ktorý celú kompozíciu uzatvára zhora, tvorí pavilón s bazénom.
Rodinný dom N, Petrovany, 2009
architekti: Zerozero – Pavol Šilla, Irakli Eristavi, Martin Jančok, Silvia Miklušová
Skromný a predsa výnimočný. Rodinný dom N nie je príkladom luxusného bývania, ktoré chytí za srdce každého. No ponúka zaujímavú alternatívu k večnej otázke, ako uchovať, či zveľadiť tradičný koncept vidieckeho domu. Hoci to na prvý pohľad zámerne nevidno, tento dom rozvíja priestorový program dedinskej chalupy – orientovaný je kolmo na prístupovú cestu a vo vnútri nájdeme miestnosti na celú šírku traktu, radené pekne za sebou. A život v dome funguje hladko aj napriek poučkám, ktoré vylučujú harmonickú súhru súčasného bývania a prechodných izieb. Foto – Jaroslav Valko
SPOT Važecká, Košice, 2013
architekti: Dušan Burák, Michal Burák, Marek Ganz
Súčasťou každého sídliska bývali aj dnes už nefunkčné výmenníky, drobné technické stavbičky slúžiace na transformáciu a dodávku tepla. Košice sa v rámci EHMK 2013 podujali pretransformovať osem takýchto objektov na komunitné centrá. Premenu absolvoval aj výmenník na Važeckej, v centre sídliska Nad jazerom. Jeho pôvodná figúra úplne zmizla za expresívnou fasádou, ktorá pripomína vesmírny úkaz či, ešte lepšie, skalnaté bralo. Forma sleduje funkciu, architekti totiž tento výmenník poňali ako lezeckú stenu.
Dom smútku, Sady nad Torysou-Byster, 2003
Architekt: Štefan Pacák
Smútok, odchod na večnosť, prechodový rituál. Navrhnúť dom smútku je pre architekta vždy veľká téma. Najmä ak má vzniknúť architektúra s jasným posolstvom, no bez zbytočného formálneho pátosu. Dom smútku v Sadoch nad Torysou sa vyhýba očakávanej štylizácii, no nechýba mu dôstojnosť a najmä pokojná ukotvenosť. Tá sa opiera o súčasnú interpretáciu tradície drevenej architektúry a vnímavosť voči naturelu miesta. Doznievajúca textúra obce, neveľký cintorín, krajina otvorených polí s komornou, jemne prehnutou figúrou Domu smútku spoločne koexistujú v príkladnej symbióze.
Prestavba Chaty pod Rysmi, Vysoké Tatry, 2012
Architekt: Rudolf Kruliac
Chata pod Rysmi v nadmorskej výške 2 250 m je najvyššie položenou chatou vo Vysokých Tatrách. Jej pôvodná substancia z roku 1933 neskôr prešla viacerými nesúrodými úpravami. Ako-tak prežívala do roku 2000, keď ju z prevádzky vyradila zničujúca lavína. Nová stavebná výzva otvorila možnosť opustiť konvenčnú dogmu vizáže vysokohorskej architektúry a siahnuť po súčasných materiáloch a výrazových prostriedkoch. Chata má dnes odolnejší konštrukčný systém i zastrešenie, zlepšilo sa vnútorné vybavenie a k slovu sa dostali viaceré moderné technológie. Najväčšia zmena prebehla na fasádach, ktoré spolu so strechou odvážne obopol jednoliaty plechový plášť.
Centrum sociálnych služieb, Poprad, 2010
Architekti: OSA – Miloslav Dulík, Branislav Rzyman
Návraty k zlatým časom klasickej moderny sú vždy pokojnou chvíľkou v predstavení, kde sa stále menia scény, obrazy i postavy. Architekti pri premene budovy materskej škôlky na Centrum sociálnych služieb stavili na obľúbené prvky funkcionalistickej éry, keď jedinou „výzdobou“ plochých, vzorne omietnutých priečelí sú okná, subtílne balkóniky a ramená oceľového schodiska. Rovnakým jazykom hovorí aj nová presklená figúra schodiskovej veže. Žiadne opulentné gestá, skôr poriadok a pokora. Moderna neumiera a aj naďalej zostáva prísľubom kvality a poctivého profesionálneho prístupu.
Texty k stavbám pre denník N napísala Elena Alexy
