Denník N

Ako sa historik stane učiteľom života

XV. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti v Skalici. Foto – Peter Morvay
XV. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti v Skalici. Foto – Peter Morvay

Historici nás učia, ako funguje spoločnosť, ale sami často nechápu, ako napríklad fungujú médiá.

Druhý deň zjazdu Slovenskej historickej spoločnosti (SHS) minulý týždeň v Skalici mal na programe konferenciu o vzťahu histórie, historiografie a etiky. Zaznelo na nej niekoľko veľmi užitočných prednášok, ďalší plánovaný osud týchto vystúpení však o problémoch slovenskej historiografie hovorí takmer toľko ako všetko, čo zaznelo za rečníckym pultom.

Mali by vyjsť písomne v poslednom tohtoročnom čísle Historického časopisu. To však, žiaľ, ešte neznamená, že sa s nimi bude môcť zoznámiť aj verejnosť. Prestížny časopis má veľmi malý náklad a kúpite ho v podstate na jedinom mieste – priamo v redakcii. Na webe sú síce dostupné staršie vydania, ale len s odstupom niekoľkých rokov (najčerstvejšie boli v čase dokončenia článku z roku 2010).

Ak by to teda išlo podľa súčasnej praxe, široká verejnosť by sa mohla s prednáškami zjazdu zoznámiť niekedy okolo roku 2020. Je však nádej, že aspoň na webovej stránke SHS budú prednášky zverejnené skôr – ak ich autori odovzdajú.

To je trochu v rozpore s naliehavosťou, s akou historici na zjazde hovorili o problémoch súčasnej spoločnosti a svojho vlastného odboru. Tie si totiž podľa nich vyžadujú rýchle riešenia.

Ak sa neskončí diskriminácia spoločenskovedných odborov vo vede a v školstve, ak nepôjde viac peňazí na výskum a výuku histórie, bude tu čoraz viac ľudí, najmä mladých, ktorí nebudú mať ani základné vedomosti o tom, ako funguje spoločnosť, a ľahko naletia rôznym populistom a extrémistom s ich pseudoriešeniami. To je aj podstata spoločnej výzvy historikov adresovanej verejnosti a politickej elite, prijatej na zjazde.

Manipulácia histórie

Škoda. Zaujímavé boli aj prednášky o často nízkej kvalite univerzitného štúdia histórie (máme zbytočne veľa malých a slabých katedier histórie) a nefunkčnom systéme hodnotenia vedy a rozdeľovania dotácií. Niektoré prednášky by však určite oslovili aj neodborníkov, hoci je ťažké zhrnúť ich v jednom článku.

Predseda SHS Dušan Kováč hovoril o škodách, ktoré historickej vede páchajú falšovanie a manipulácia, ktoré majú často politické a ideologické motívy. V spoločenských vedách pôsobia omyly i vedomé falšovania transgeneračne, ďalší historici ich preberajú. Falšovatelia sami sú potom zhovievavejší k podvodom iných. Snaha manipulovať s históriou sa neskončila pádom totalitných systémov, varoval Kováč.

Roman Holec pripomínal, že dnes je pre odborníka prameňom historického poznania všetko, čo má vzťah k ľudskej činnosti, historici však majú tendenciu venovať sa len písomným prameňom, čo je chyba. Na dvoch konkrétnych zborníkoch analyzoval viac-menej poctivý a prínosný i úplne nepoctivý prístup k publikovaniu historických prameňov. Kritizoval vydávanie nekvalitných zborníkov, ktorých jediným účelom je autorom rozmnožiť štatistiku publikovaných „štúdií“.

Pripomenul spory v Maďarsku, kde súčasná vláda zakladá „vedecké“ ústavy, ktoré v skutočnosti slúžia na manipuláciu histórie a na likvidáciu serióznej akademickej historiografie. Podobne to na Slovensku bolo s Historickým ústavom Matice slovenskej. Eva Kowalská dodala, že poctivé publikovanie prameňov nejde dohromady s tým, že sa ľubovolne prepisujú mená historických postáv.

László Szarka z Budapešti na jednej strane konštatoval, že spolupráca medzi slovenskými a maďarskými historikmi nikdy nebola taká dobrá ako dnes. Zároveň však pripomenul peripetie roky pripravovanej spoločnej učebnice dejín, ktorá je v podstate hotová, jej vydanie však naposledy zablokoval nacionalisticky motivovaný lektorský posudok na maďarskej strane (predtým, naopak, jej vydaniu dlho bránila slovenská strana – pozn. autora).

Potvrdil, že akademická historiografia v Maďarsku sa môže dostať do defenzívy a že s kolegami rieši dilemu, či a ako spolupracovať s „historickými ústavmi“ pochybnej kvality, ktoré zakladajú vládne kruhy. Pripomenul však, že napriek tomu je maďarská historiografia mimoriadne diferencovaná a nemožno ju hodnotiť len podľa takýchto výstrelkov.

O povrchnosti médií

Azda najbúrlivejšia debata sa rozvinula o vzťahu historikov a verejnosti a historikov a médií. Podľa Lászlóa Vörösa historici od 20. storočia píšu najmä pre iných historikov, zároveň však musia riešiť otázku, ako komunikovať s verejnosťou. Biológii ako vedeckej disciplíne nehrozí, že by sa v nej mohol kreacionizmus stať nadradeným evolučnej teórii, no pre historiografiu podobné nebezpečenstvo existuje.

Verejná diskusia má spätný vplyv na historiografiu a jej terminológiu. Časť historikov stále považuje za svoju úlohu napísať konečnú pravdu o dejinách národa a to od nich žiada i veľká časť verejnosti. Národné dejiny sú však vždy zo svojej podstaty ideologické a politické. Alternatívny historiografický prístup má blízko k metódam kritickej sociológie a snaží sa vysvetliť fungovanie spoločnosti.

Tünde Lengyelová sa na základe vlastných skúseností posťažovala na zneužívanie historikov médiami. Historici často nie sú uvedení ako zdroj, alebo sa od nich cituje len jedna veta a zvyšok toho, čo povedali, novinár vydáva za vlastný text. Prekážalo jej, že historici nie sú zaplatení, ak ich médiá používajú ako konzultantov.

Ďalší debatéri, naopak, pripomenuli, že bez spolupráce s médiami historici svoje ciele nedosiahnu a musia sa vedieť tiež do istej miery prispôsobiť potrebám novinárov. Tí podľa Michala Kšiňana žijú v inej časovosti ako historici, nemôžu na svojom diele pracovať týždne, a ak historici nebudú ich odlišný prístup považovať za legitímny, nebude vzájomná spolupráca možná.

Dušan Kováč taktiež z vlastnej skúsenosti kolegom navrhol, ako s novinármi správne komunikovať – rovno sa ich opýtať, koľko viet od neho k svojmu článku potrebujú, a toľko im dodá.

Väčšina príspevkov k médiám a verejnosti sa na konferencii niesla v duchu sťažností na povrchnosť médií, ich neúctivý prístup k historikom, vytrhávanie viet z kontextu, podceňovanie spoločenských vied verejnosťou a politikmi a hrozieb, ktoré to so sebou prináša. Problém je, že hoci tieto sťažnosti mali v mnohom pravdu, väčšinou neprinášali žiadne skutočné riešenie a napriek úctyhodnej spoločnosti sa ich efektivita tak trochu pohybovala na úrovni bedákania pri pive.

Okrem niektorých krátkych príspevkov chýbala kritická sebareflexia zo strany historikov. Nešlo ani tak o to, že obvykle príliš generalizovali a nevnímali, že mediálna scéna je – pokiaľ ide o serióznosť a prístup k vede – rovnako diferencovaná ako historická obec. Úroveň slovenskej historiografie tiež nemožno posudzovať len podľa historikov z Matice slovenskej.

Pochopiť a potom meniť

Horšie bolo, že mnohí vedci vzbudzovali dojem, ako keby mali problém vnímať realitu a očakávali, že ak budú svoju kritiku často opakovať a ukážu im cestu, začnú sa spoločnosť, politická elita a médiá správať podľa ich predstáv. Pôsobili, ako keby svoju predstavu o úlohe historika v spoločnosti zdedili z čias národného obrodenia. Sami by však mali najlepšie vedieť, že to tak ani vtedy nefungovalo.

Neschopnosť či neochota vnímať realitu nevrhá práve najlepšie svetlo na časť/väčšinu historikov, ktorí sami o sebe tvrdia, že práve oni musia a dokážu spoločnosti vysvetliť, ako skutočne funguje. V mnohých ohľadoch by bolo určite lepšie, ak by spoločnosť a médiá fungovali podľa predstáv vedcov – ono sa to však nestane. Určite nie bez toho, aby historici opustili svoje akvárium a naučili sa s verejnosťou i prostredníctvom médií komunikovať spôsobom, ktorému bude rozumieť.

Médiá (spoločnosť atď.) sa historikom jednostranne neprispôsobia, ani keby chceli. Jednoducho fungujú podľa svojich zákonitostí a pravidiel. Tie sú často (najmä na malom slovenskom trhu/smetisku) tristné, médiá však tiež vždy nemajú na výber. Ak historici tieto pravidlá nepochopia, nič nedosiahnu – či už ide o financovanie vedy, alebo o boj s pavedami a extrémizmom.

Aj v porovnaní so susedným Českom a Maďarskom slovenskí historici mimoriadne zaostávajú v schopnosti komunikovať s médiami, vyjadrovať sa jasne, zrozumiteľne a stručne, ak treba, prispievať do médií, písať pre denníky a týždenníky, vystupovať v elektronických médiách. Publicistický článok napríklad pre denník je pritom najjednoduchšia forma, ako vyjadriť, čo chcú povedať, nebyť vytrhnutý z kontextu a ešte dostať honorár.

Zlé skúsenosti však nemajú len novinári s historikmi. Veľa redaktorov vie, aké je snažiť sa vedca presvedčiť, aby niečo napísal, alebo mu vysvetliť, že ak sa dohodli na nejakom rozmere článku a on pošle trojnásobok, tak to tam skutočne nijako nenapchá.

Teraz najčítanejšie