Denník N

Nehovorí príbehy, vymyslite si ich sami

Patrícia Koyšová: Phthaloblau #2, 90 × 105 cm, akryl na plátne, 2015. Foto Viktor Szemzö
Patrícia Koyšová: Phthaloblau #2, 90 × 105 cm, akryl na plátne, 2015. Foto Viktor Szemzö

Pôsobia ako satelitné zábery vesmírnych telies, mikroskopické zväčšeniny, mimozemské živočíchy, podmorské svety, neobývateľné planéty alebo sny. Svoje príbehy v nich môžete hľadať aj vy – stredajšie vydanie novín ilustrujú abstraktné maľby Patrície Koyšovej.

Na stole sú kvety. Celý byt má vraj plný kvetov. Jej mama mala dvadsať rokov kvetinárstvo. Spomenie to len tak medzi rečou, takmer vo dverách pri odchode z ateliéru, ako jednu z mála osobných vecí netýkajúcich sa priamo maľovania.

„Samozrejme, že za každým obrazom je nejaký príbeh, niečo celkom konkrétne, čo práve prežívam, ale divák tie príbehy nemusí vedieť. O to mi nejde. Ide mi o jeho zážitok, o jeho fantáziu, imagináciu, ponúkam mu niečo iné ako množstvo informácií, ktoré má neustále poruke,“ hovorí Patrícia Koyšová.

Nič z toho, čo vzniká na jej plátnach už dávno nie je náhoda, hoci by to tak na prvý pohľad mohlo vyzerať. Dokonca by sa dnes dalo bez pochýb povedať, že ani to, keď pred pár rokmi kúpila v zľave vzduchový kompresor, nemohla byť náhoda. Dodnes s ním pracuje a skúma možnosti maľovania vzduchom. Ale nie sú to len nejaké pokusy. Je to cieľavedomá, sústredená práca.

Pre mnohých je to málo. Málo, alebo zas priveľa. Málo príbehov, málo konceptu, málo životného postoja. Priveľa hry s farbou, s formou, a najmä – priveľa hry s krásou. To sa v súčasnom umení často neodpúšťa. Ona napriek tomu, či práve preto pokračuje. Robí abstraktné, nezobrazujúce maľby. Dáva im názvy, ktorých sa dá aspoň trochu chytiť, ale my sme ich z tlačených novín dali preč. Robte si s jej maľbami, čo chcete.

Napokon, vraví to aj ona. „Je to vlastne veľmi jednoduché – buď sa pred nejaký obraz postavíte a chcete s ním stráviť nejaký čas, alebo nie. Vtedy sa ukáže, či to ustojí.“

Patrícia Koyšová: Embryo, 105 × 90 cm, akryl na plátne, 2012, Foto Viktor Szemzö
Patrícia Koyšová: Embryo, 105 × 90 cm, akryl na plátne, 2012, Foto Viktor Szemzö

Patrícia Koyšová: Asteroid #3, 90 × 105 cm, akryl na plátne, 2013. Foto Viktor Szemzö
Patrícia Koyšová: Asteroid #3, 90 × 105 cm, akryl na plátne, 2013. Foto Viktor Szemzö

Dones si miešačku

Tá kytica na jej stole v ateliéri nie je z kategórie bežných. Je to kytica z posledného piatka. Dostala ju spolu s množstvom ďalších po obhajobe dizertačnej práce. Bolo to na áčko. „Som rada, že je to za mnou, mám z toho dobrý pocit,“ hovorí s úľavou.

Priznáva, že o tom, načo je umelcom dobrý doktorandský titul sa vedú dlhé debaty a neobišli ani ju. Zdá sa jej však, že tých nadstavených päť rokov na vysokej škole malo zmysel. „Myslím, že ma to v mnohých veciach utvrdilo. Okrem iného aj v tom, že keď niečomu venujete úplnú koncentráciu a čas, nemôže sa to len tak stratiť.“

Patrícia Koyšová vyšla z ateliéru profesora Ivana Csudaia. Keď tam stála ako druháčka, uvedomila si, že je tam správne, hoci nikdy veľmi nezapadala do stereotypu spájaného s týmto ateliérom. Predlohy si nerobí v počítači a ani ich nepredkresľuje na plátno pomocou projektora. Ale to sú detaily. To, čo bolo pre ňu na začiatku dôležité, bolo ešte čosi iné.

„Keď ma nevzali prvý rok na textil, strávila som veľa času na akadémii umení v Banskej Bystrici. O rok neskôr, keď ma prijali na bratislavskú VŠVU, končili s diplomovkami Erik Šille a Dávid Baffi. A tam som zrazu videla ten rozdiel. Predo mnou stáli dvaja normálni chalani v rifliach a teniskách. Žiaden typ umelca utrpiteľa, s akým som sa dovtedy stretávala. Maliarka vo vysokých podpätkoch? To bolo nemysliteľné,“ hovorí.

Je fakt, že ju si všimnete, aj keď často neklopká podpätkami. Od obrazu sužovanej umelkyne má ďaleko. Naopak, pôsobí, že všetko jej to ide tak ľahko, ako keby sa stále držala rady svojho profesora, ktorý jej raz povedal: „Paťa, dones si na dvor miešačku a vylej to na plátno. Bude to dobré“.

„Vtedy mi to došlo. Takto nad tým musím rozmýšľať – veľkoryso. On ma k tomu priviedol. A veľkorysosť je to, o čo by som sa so svojou maľbou chcela ďalej pokúšať. Chcem, aby boli veľkorysé. Aj preto musím mať v ateliéri stále veľa materiálu. Nemôžem mať pred bielym plátnom ostych, že sa nepodarí. Buď to vyjde, alebo nie. Žiaden obraz by nevznikol bez toho predošlého.“

Patrícia Koyšová: Catch Me If You Can #2, Ø 90 cm, akryl na plátne, 2014. Foto Viktor Szemzö
Patrícia Koyšová: Catch Me If You Can #2, Ø 90 cm, akryl na plátne, 2014. Foto – Viktor Szemzö

Patrícia Koyšová: Back To The Ice Age #3, Ø 150 cm, akryl na plátne, 2014, Foto Peter Čintalan
Patrícia Koyšová: Back To The Ice Age #3, Ø 150 cm, akryl na plátne, 2014, Foto – Peter Čintalan

Na abstrakciu asi nie sme zvyknutí

K abstrakcii, pochopiteľne, neprišla hneď. Pamätá si, ako v treťom ročníku prekresľovala na plátno televízny obraz a šum z obrazovky. „Bol tam konkrétny motív, hoci trochu nejasný. Ale už tie obrazy nemám, predali sa ešte na školskom prieskume na konci semestra,“ hovorí.

Áno, ani to sa neodpúšťa, predávať umenie v takom mladom veku. To predsa človeka zabrzdí, neskúša, neexperimentuje, už chce len predávať. „Mala som peniaze na materiál na ďalšie dva roky a nemusela som si s tým robiť starosti. Krátko na to som štetce skúšala nahradiť mopom na umývanie podláh a potom som kúpila kompresor s rôznym náradím, v ktorom som videla ohromný potenciál, hoci som nevedela presne, ako na to. Takže nie – nemyslím, že by ma nejaký predaj odradil od experimentovania,“ hovorí a nezdá sa, že by na to odpovedala po prvý raz.

Väčším problémom než otázka predaja je však otázka abstrakcie. Ako ju vnímajú diváci, teoretici. Aké tu má miesto, či je to už dnes naozaj primálo alebo priveľa.

Aj na doktorandské štúdium vraj čiastočne išla preto, lebo mala pocit, že si tú svoju nezobrazujúcu maľbu musí neustále obhajovať. „Možno to súvisí s našou skúsenosťou. Nemáme asi v sebe veľa priamej konfrontácie s abstraktnou maľbou, tak, ako napríklad na českej scéne. Sme zvyknutí skôr na obrazy, ktoré niečo ilustrujú, ktoré majú príbeh, tému, hoci tému majú aj moje maľby,“ hovorí.

Do niektorých, akoby sa dalo vojsť alebo ponoriť. Pôsobia ako satelitné zábery vesmírnych telies, mikroskopické zväčšeniny, mimozemské živočíchy, podmorské svety, neobývateľné planéty, vnútornosti, podivné organizmy alebo sny. Ale pomenujte si ich sami.

Patrícia Koyšová: History of Love, 80 × 100 cm, akryl na plátne, 2013, Foto Viktor Szemzö
Patrícia Koyšová: History of Love, 80 × 100 cm, akryl na plátne, 2013, Foto – Viktor Szemzö

Iný typ zážitku

„Som rada, že som išla týmto smerom a neuhla som. Baví ma technologický výskum, laborovanie maľby, skúmanie toho, ako sa farba správa a čo všetko ešte môžem týmto spôsobom vytvoriť. Baví ma téma maľby a obrazu v digitálnej dobe. Baví ma, že svojich malieb sa v procese takmer nedotýkam, mám od nich istý odstup, no napriek tomu do nich vždy prenikne niečo veľmi osobné,“ hovorí Patrícia Koyšová.

Hovorí to s nadšením, je jasné, že tým žije. Opisuje, ako trávi v ateliéri hodiny a aká je vzácnosť, keď môže celý deň iba maľovať. Hovorí, že hoci svoje maľby dáva do kontrastu s rýchlosťou a množstvom obrazov, ktoré cez deň absorbujeme, v žiadnom prípade nie je odporcom nových technológií a médií. Miluje kino s veľkým plátnom a poznámky si fotí do mobilu. A často uvažuje aj nad tým, či majú jej maľby čo povedať k vážnym aktuálnym témam.

„Nežijem v izolovanom svete. Mesiace sa bavíme o utečencoch a množstve iných vážnych vecí a ja som presvedčená, že umenie je tu aj preto, aby k takýmto témam zaujímalo postoj. O to viac sa v tom niekedy cítim bezradne a premýšľam, aký postoj by k týmto témam mohla zaujať moja maľba. Moja odpoveď sa formuje postupne, tak ako moje obrazy. Viem však, že sú priamou reakciou na každodennosť – rovnako na to všetko, čo sa deje okolo, ako aj na mediálne presýtenie obrazmi. Neponúkam však divákom ďalšie množstvo informácií, ponúkam iný typ zážitku. Možno je táto reakcia pre niekoho príliš tichá v kontraste s tým, čo sa deje, no verím, že citlivý divák ju dokáže vnímať.“

Patrícia Koyšová: No End, 400 × 300 × 40 cm, akryl na plátne, 2012, Foto - Paťo Safko
Patrícia Koyšová: No End, 400 × 300 × 40 cm, akryl na plátne, 2012, Foto – Paťo Safko

Patrícia Koyšová v priestore bývalej galérie Space so svojimi maľbami pred obhajobou dizertačnej práce. Foto - Peter Čintalan
Patrícia Koyšová v priestore bývalej galérie Space so svojimi maľbami pred obhajobou dizertačnej práce. Foto – Peter Čintalan

Kontrolka je ešte nebliká

Pred oknami ateliéru na Továrenskej jej v posledných mesiacoch vyrástli nové budovy Twin City. Strávila tu šesť rokov, vysťahovať sa musí do konca júna. Budova bývalej fabriky sa bude búrať. „Bolo mi tu dobre, ale nesmútim priveľmi, že odchádzam. Načasovanie je presné. Vnímam to ako nový začiatok,“ hovorí.

Trochu ju znervózňuje iba to, že v septembri má v kalendári naplánované tri výstavy a ešte nevie, či jej nový ateliér bude vyhovovať, či sa tam bude dať dostatočne sústrediť. Zatiaľ je možnosť, že sa presťahuje s „cvernovkármi“ do školy na Račianskej ulici. Ak by však mal niekto poruke čosi väčšie, neodmietla by. „Keby som mala päť metrov vysoké stropy, robila by som tam päť metrové obrazy. Ak budem mať trojmetrové stropy, budem musieť ísť tie päťmetrové namaľovať niekam inam,“ hovorí odhodlane.

Netreba sa pritom veľmi obávať, že by boli príliš pekné, či dokonca krajšie ako tie figuratívne s príbehmi od iných autorov.

„Hovorili sme o tom aj v piatok na obhajobách – či viem, ako budem v budúcnosti čeliť estetizácii. Nie je to pre mňa prekvapivá otázka, počúvam o tom už dlho, či sa nebojím, že balansujem na hrane. Nie, nebojím. Udržiava ma to v strehu. Mám v hlave kontrolku, ale nebliká, iba viem, že tam je. Nemám žiaden koncept, ako budem predchádzať tomu, aby moje maľby neboli o estetizácii a forme, ale nebojím sa toho. Verím, že, najdôležitejšia je práca. Keď sa niečomu venujete naozaj do hĺbky, neustále to prehodnocujete, konfrontujete s publikom, tak potom sa to musí niekam prirodzene vyvíjať a je jedno, či robíte abstrakciu alebo figuratívnu maľbu.“

Patrícia Koyšová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Patrícia Koyšová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Patrícia Koyšová (1985)
žije a tvorí v Bratislave, absolvovala štúdium maľby na bratislavskej VŠVU v ateliéri Ivana Csudaia. Mala niekoľko samostatných výstav doma i v zahraničí a bola aj súčasťou viacerých skupinových výstav.

 

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Umelecké noviny

Kultúra

Teraz najčítanejšie