Juraj Buzalka
Autor je kultúrny antropológ.
Deň Európy, ktorý sa každoročne oslavuje 9. mája, pripomína výročie návrhu francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana z roku 1950, ktorý na troskách povojnovej Európy položil základy európskej spolupráce. Aj vďaka tomuto návrhu zatiaľ u nás ešte žijeme najprosperujúcejšie a najdemokratickejšie obdobie v dejinách.
Staršie generácie si pamätajú 9. máj aj ako oslavu „víťazstva“. Fakticky to bol „Deň víťazstva sovietskeho národa vo Veľkej vlasteneckej vojne“, ktorý ignoroval účasť Sovietov na rozpútaní vojny dva roky predtým, keď Hitler so Stalinom napadli Poľsko. Na útoku sa popri nich ako jediné hanebne zúčastnili vojská tisovského štátu. Časť Európy, v ktorej porazila nacistov Červená armáda, bola po vojne vyše štyri desaťročia nútená zabudnúť na výročie kapitulácie Nemecka 8. mája.
Účasť na prepisovaní dejín vojny, zmiešavajúceho boľševické a ľudácke interpretácie minulosti do koktailu červeného novoľudáctva, ktorého sa dlhodobo zúčastňuje slovenský premiér, je z tohto pohľadu aktom poníženia vlastného národa proti záujmom vlastnej krajiny. Je popretím európskej jednoty a demokracie. Je prihlásením sa k tradíciám, ktoré sme vstupom do Európskej únie odmietli.
Na toto odmietnutie sme využili hrdinský boj malej menšiny v Slovenskom národnom povstaní. To prekrylo útok armády Tisovho štátu po boku Hitlera a Stalina (zabral Pobaltie a útočil na Fínsko) na bratské Poľsko či jej účasť na vražednom ťažení na Ukrajine po boku Hitlera. Ani kvôli vyvraždeniu vlastných židovských obyvateľov sa Slovensko nestalo porazenou krajinou, ale prostredníctvom obnovenia Československa sme sme sa stali víťazmi.
Kolaboráciu z čias komunizmu, najmä biľakovsko-husákovský deal so sovietskymi okupantmi, ku ktorým sa hlási dnešný putinizmus, sme prekryli Nežnou revolúciou. Podarilo sa nám – očividne len dočasne – poraziť aj mečiarovský režim, ktorého hlavným zmyslom bolo, aby „sme si štát rozkradli sami“. Napriek odporu pohrobkov boľševikov a ľudákov sa nám podarilo vrátiť republiku do Európy. Dnes je naše členstvo v jej budúcej podobe ohrozené najviac.
Ficova oslava sovietskeho víťazstva v Moskve teda nie je len súhlasom s činmi putinovského režimu. Nevzdal tam iba hold konkrétnym vojnovým zločincom, ktorí vraždili civilistov na Ukrajine a unášali odtiaľ obyvateľov vrátane detí. Účasť je súhlasom s prepisovaním histórie v čase, keď sa z ruských štátnych propagandistických kanálov ozýva: „Zhorí Berlín, zhorí Varšava, zhorí Brusel!“ Ruské rakety sú namierené aj na nás!
Hlavný problém pritom nie je otvorené klamstvo. Veria mu aj tak iba zmanipulované obete hybridnej vojny, ktorých je podobné množstvo všade v Európe (hoci nikde nie sú zastúpené vo vláde ako na Slovensku a v Maďarsku). Väčším problémom je, že ficovci nerešpektujú citlivosť pri zraňujúcich témach, ktoré stavajú ľudí proti sebe.
Tanec nad hrobmi je pravdepodobne najväčšia neslušnosť, akú naša kultúra pozná. Prekonáva aj klamstvo. Dá sa byť napríklad ticho, hoci niektorí cítia sympatie k putinskému násiliu, najvýznamnejšiemu fašizmu našich čias. Tu nejde o právo na „iný“, hoci nesúhlasný názor. Toto je neúcta k obetiam vlastného národa.
Navyše, fašisti a boľševici sa nielenže spojili v roku 1939 a začali svetovú vojnu, ale oni dodnes spoločne aj nenávidia slobodnú spoločnosť!
Ruská ruleta
