Edward Lucas
Autor je britský novinár a spisovateľ
Vojenský vrchol ruského oficiálneho kalendára – 9. máj – je falošný. Nielen preto, že „kult víťazstva“ je pomerne nedávnym vynálezom (až do 60. rokov minulého storočia boli vrcholom sovietskeho roka oslavy revolúcie v roku 1917), ale aj preto, že sovietska verzia histórie predstavuje chatrnú propagandistickú stavbu, ktorá spočíva na niekoľkých tvrdeniach: sovietsko-nemecké vzťahy pred rokom 1941 sú irelevantné; Sovietsky zväz bol bezúhonnou obeťou nacistickej agresie; pomoc spojencov nestojí za zmienku; sovietske sily oslobodili polovicu Európy; Rusko a Rusi počas vojny neúmerne trpeli; Rusko je preto morálnym dedičom sovietskeho víťazstva; preto je každý, kto teraz kladie Rusku odpor, nacista; a každý, kto spochybňuje ktorýkoľvek z vyššie uvedených bodov, je sympatizantom nacistov.
A medzi témy, ktoré musel Vladimir Putin vo svojom prejave vynechať, patria: Sovietsky zväz bol pred vojnou Hitlerovým spolupáchateľom; Stalin sabotoval svoje vlastné ozbrojené sily besnými predvojnovými čistkami, čo výrazne prispelo k úspechu nacistickej invázie; západná pomoc bola pre prežitie Sovietskeho zväzu kľúčová; väčšina bojov sa odohrávala mimo územia dnešného Ruska; „oslobodenie“ východnej Európy sa rýchlo zmenilo na okupáciu.
Toxické dedičstvo druhej svetovej vojny je stále dusivé a nebezpečné, a to preto, že história, a najmä história druhej svetovej vojny, je jadrom argumentácie o bezpečnosti a slobode v modernej Európe.
Nikdy to nebolo naliehavejšie
Kedy sa to skutočne začalo a prečo? V skutočnosti určite nie Hitlerovou inváziou do Sovietskeho zväzu. Ani japonským útokom na Pearl Harbour. Dokonca ani útokom na Poľsko v septembri 1939. Korene siahajú oveľa hlbšie. A nebolo to len tým, že sa Nemecko zbláznilo a dostalo Hitlera k moci, on sa zbláznil a začal vojnu. To by stačilo pre Hollywood, ale nie pre nás ostatných, čo stále žijeme v tieni paktu Molotov-Ribbentrop a jeho tajných protokolov.
Kým nepochopíme pôvod vojny, nebudeme vedieť, ako sa vyhnúť jej opakovaniu. Ako malé štáty prežijú, keď veľké krajiny uzatvárajú vzájomné dohody? Od zmluvy z Rapalla cez pakt Molotov-Ribbentrop až po plán Barbarossa, Ostpolitik a „schröderizáciu“ plynovodu Nord Stream sme svedkami striedania príťažlivosti a odporu medzi Nemeckom a Ruskom, čo malo často katastrofálne následky pre krajiny ležiace medzi nimi. Mysleli sme si, že sme na tento problém odpovedali rozšírením NATO a Európskou úniou. Lenže po rozpade transatlantického spojenectva, odchode Spojeného kráľovstva z Únie, počas rastu populistických strán a otázky, ako riadiť Európu, sa ukazuje, že tieto otázky nikdy neboli naliehavejšie.
V súvislosti s tým, čo sa skutočne stalo po roku 1945, pokračuje historická diskusia. Pre koho a v akom zmysle bolo sovietske dobytie východnej časti Európy oslobodením a v akom zmysle bolo okupáciou? A čo sa skutočne stalo v roku 1991 a potom? Vyhral studenú vojnu vďaka Reaganovým hviezdnym vojnám a ekonomickej prevahe Západ? Prehral ju po vláde gerontokracie a ekonomickom kolapse Sovietsky zväz? Boli to Rusi, čo pri hľadaní niečoho lepšieho zvrhli komunizmus? Alebo to boli zotročené národy inšpirované pápežom Jánom Pavlom II. a spomienkami na svoju niekdajšiu suverenitu a slobodu, ktoré zvrhli ríšu zla?
Odpovede na tieto otázky majú stále naliehavý význam aj pre dnešok. Rusi, ktorí v 90. rokoch oslavovali svoju slobodu, dnes s trpkosťou spomínajú na toto desaťročie ako na chaotické, ponižujúce a traumatické roky, ako na trest uvalený Západom, ako na sklamanie a zradu, za ktorú sa treba pomstiť. Tvrdiť možno aj to, že rok 1991 podnietil nebezpečný západný triumfalizmus, v ktorom sme prehliadali inherentné slabosti a nespravodlivosť ekonomického a politického modelu. Teraz sa nám vrátili, aby nás uhryzli.
