Denník N

Na psychiatriu ju odviezli, lebo sa chcela zabiť. Na oddelení sa podpálila

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dve sestry dohliadajú na 30 psychiatrických pacientok v najťažších stavoch. Nemocnica hovorí, že nemôže prebrať zodpovednosť, ak sa niekto so samovražednými sklonmi podpáli. Fajčenie majú pacienti povolené, takže dostať sa k zápalkám nie je problém. Nešťastný prípad z nemocnice v Pezinku poukazuje na to, že na psychiatrickú liečbu u nás ide málo peňazí.

Jana trpí schizofréniou. Alica, ktorá žije v jej hlave, sa jej snaží ublížiť, zabiť ju. Naposledy sa jej to skoro podarilo. Jana vtedy bola v psychiatrickej nemocnici v Pezinku, kde ju priviezli pre samovražedné sklony. Priamo v nemocnici sa Jana zapálila. S popáleninami sa už druhý mesiac lieči v bratislavskej nemocnici.

Jana a Alica nie sú pravé mená, jej matka, ktorá mi o dcére rozpráva, si želala, aby mená zostali v anonymite. Redakcia ich má k dispozícii, rovnako ako aj lekárske správy. Jana má vyše 30 rokov a žije s matkou. Od detstva má zdravotné problémy – trpí pľúcnou fibrózou, s ktorou je na invalidnom dôchodku. Aj napriek tomu, že veľkú časť detstva prežila v nemocnici, dokončila základnú školu. Jej otec tlak neuniesol, keď bola Jana v puberte, opustil rodinu a našiel si inú. O Janu sa už nezaujímal.

Aj keď bola Jana fyzicky ťažko chorá, psychické problémy nemala. Ani nikto v jej rodine. Všetko sa zmenilo pred desiatimi rokmi. Dvaja muži ju vtedy znásilnili a okradli. Vtedy sa jej v hlave začala prihovárať  Alica.

Alica príde bez pozvania

Alica ju navštevuje, keď sa jej zachce. Neexistuje jasný spúšťač, vec, ktorej ak sa vyhnete, Alica ostane ticho alebo zmizne.

„Rozpráva normálne, prejde 15 minút a je niekto iný,“ opisuje to mama, ktorá je aj jej opatrovateľka. Kvôli Jane sa vzdala práce. Súdila sa s manželom, neplatil výživné. Jana sa Alici nevie vzoprieť.  Keď príde, je silnejšia ako Jana.

Minulý rok bol ťažký. Jana ho takmer celý strávila na psychiatrii v Pezinku. Veľmi zlé to bolo 17. marca tohto roku. Jana počula hlasy. Alica chcela, aby sa zabila. Keď jej mama volala záchranku, Jana držala v ruke nôž. „Mala v sebe veľkú silu, Alicu v hlave, tie oči,“ opisuje mama štvrtkový večer.

Záchranári ju odviezli do Pezinka, kde ju prijali v posledných mesiacoch veľakrát. Nenávidí to tam, hovorí jej mama. Ale záchranka ju inam nevezme, žijú v okrese, ktorý spadá pod nemocnicu v Pezinku. Pacienti, ktorí sú v nemocnici so schizofréniou, tam len málokedy chodia na vlastnú žiadosť – z takmer 8-tisíc hospitalizovaných v roku 2014 na vlastnú žiadosť prišlo len zhruba 500 z nich.

„Na druhý deň som ju bola pozrieť. Bola nadopovaná liekmi, odpovedala len áno alebo nie,“ hovorí mama. Jana v Pezinku strávila len štyri dni. V pondelok podvečer sa podpálila, museli ju previezť do Bratislavy. Tam leží už druhý mesiac. „Má popáleniny 1., 2. a 3. stupňa,“ vypovedala Janina mama na polícii, keď podávala trestné oznámenie. Popáleniny sa tiahnu od krku cez brucho, do spodnej časti trupu až po nohy. Čakajú ju ešte operácie a plastika. Dnes sa nemôže ani zohnúť.

„Bola moje slniečko, chodila so mnou k lekárovi. A teraz to mám nechať tak?“ hovorí Janina mama, prečo sa obrátila na políciu.

Jana nevie, či sa zapálila sama, či jej to poradila Alica, ani čo konkrétne sa stalo. Len vie, že horela. „A teraz sa jej to opakuje, keď počuje hlasy. Kričí: Oheň, oheň, oheň, zahaste to, horí tu,“ hovorí Janina mama.

Polícia by teraz mala posúdiť, či došlo k ublíženiu na zdraví. Pezinská psychiatria si nemyslí, že by za to, že sa Jana podpálila, niesla zodpovednosť.

Reprefoto - video o Psychiatrickej nemocnici
Reprefoto  video o Psychiatrickej nemocnici

Dve sestry, 30 najťažších pacientok

Prechádzame s fotografom bránou psychiatrie v Pezinku, nik sa nás nepýta, kam ideme. Areál je veľký a zelený. Je tu park, veľa stromov, pokosená tráva.

Psychiatrická nemocnica v Pezinku má šesť kliník a 480 lôžok. Na porovnanie – napríklad v Anglicku takú veľkú psychiatriu už dnes nenájdete, väčšina pacientov sa lieči doma a zariadenia majú bežne 20 až 40 lôžok. U nás máme na psychiatrických oddeleniach dovedna na celom Slovensku takmer 4500 postelí a v priemere sa využívajú na 80 percent.

Čím ďalej od brány prechádzame, tým viac je mreží na oknách. Hľadáme riaditeľa Pavla Černáka, v tento deň však nie je v nemocnici. Na mužskom oddelení nás prijíma námestník pre zdravotnú starostlivosť Dalibor Janoška.  Kým čakáme na chodbe, vracajú sa z vychádzky pacienti, ktorí sú na najviac stráženom oddelení. Na oknách sú mreže.

Janoška je po riaditeľovi najvyššie postaveným človekom v nemocnici, zodpovedá za starostlivosť o pacientov. Prípad pozná, ale nechce o ňom hovoriť. Posiela nás za primárom ženského oddelenia, kde Jana ležala. Nehovorí s nami ani námestníčka pre ošetrovateľstvo Andrea Uhláriková, ktorá má na starosti napríklad sestry.

Ženský pavilón je priateľskejší – aspoň zvonku tak nažlto omietnutá budova pôsobí. Nevyzerá zanedbane ako niektoré staršie budovy v areáli.  Mreže na oknách sú aj tu, ale len na prízemí, kde je oddelenie, na ktorom ležala aj Jana. Cez sklené dvere na oddeleniach vidieť obrázky, niektoré dvere sú pomaľované farebnými kresbami, trochu to vyzerá ako v detskej nemocnici.

Sedíme pred oddelením už pol hodiny, sestry si nás nevšímajú, nik sa nepýta, na koho čakáme.

Bývalý primár ženského oddelenia, kde sa Jana podpálila Dárius Chochol. Foto denník N - Vladimír Šimíček
Bývalý primár ženského oddelenia, kde sa Jana podpálila, Dárius Chochol. Foto Denník N – Vladimír Šimíček

Primár Dárius Chochol je vysoký muž, pozve nás do kancelárie s červenou sedačkou, na ktorej sa už muselo vystriedať veľa hostí. Chochol viedol oddelenie, keď sa Jana podpálila. Dnes je už na dôchodku.

„Našli sme ju v kúpeľni. Už aj v minulosti mala tendencie poškodzovať sa, a tak keď sme ju prijímali, ako aj počas hospitalizácie sme jej odobrali všetko, čím by si mohla ublížiť,“ hovorí primár a žiada, aby sme nenapísali meno pacientky.

A ako sa dostala k zápalkám alebo zapaľovaču, ktorým si podpálila oblečenie? Psychiatria je jediné oddelenie, kde pacienti môžu fajčiť, v Pezinku nechávajú pacientom na oddelení zápalky aj cigarety. Tvrdia, že len pacientom, ktorí si nechcú ublížiť. „Nevieme, ako sa dostala k zápalkám, či ich ukradla, alebo jej to dali iní pacienti,“ odpovedá dnes už bývalý primár. „Bola sama, bola uvoľnená z obmedzujúcich prostriedkov, nič nenasvedčovalo, že by takáto situácia hrozila, nemyslím, že to plánovala. Žiaľ,  v súčasnosti pacientka nie je u nás hospitalizovaná, lebo si to rodina nepraje, je v inom psychiatrickom zariadení. Tak to ani nemôžeme zistiť.“

Na oddelení, kde bola Jana, je 30 pacientok v najťažšom stave, zhruba polovica z nich si chcela alebo chce podľa Chochola ublížiť. Nemocnica podľa neho urobila všetko, čo mohla. „Je to pre personál veľmi smutné. Vždy takúto situáciu analyzujeme, ako by  sme tomu mohli zabrániť a prečo sa to stalo a čo by sme mohli zmeniť, aby k sebapoškodzovaniu nedochádzalo. Sebapoškodzovanie je však súčasťou psychopatologického procesu pacientov, sú chorí, preto sa tak správajú.“

„Pochybila nemocnica?“ pýtam sa primára.

Chochol nevie, v čom by v prípade, keď si popáleniny spôsobila pacientka, pochybili. „Je nemocnica zodpovedná, keď niekto príde s infarktom a dostane ďalší? Ako zabránite pacientom, ktorí sa hádžu o zem, o radiátor, zo schodov. Rozbijú okno, režú sa, vyskočia cez zavreté okno, búchajú si hlavu alebo končatiny o stenu. Máme tu pacientov, ktorí majú tendenciu ubližovať sebe alebo niekomu inému. Máme všetky humánne spôsoby, ako tomu zabrániť. Ale ak si niekto chce ublížiť, keď tak robí pod vplyvom bludov, halucinácií, depresie, zbabraného života, straty milovanej osoby, tak ho ťažko ustrážite,“ hovorí a dodáva, že na to stačí okamih a spôsob si nájde.

Verí, že urobili všetko, čo mohli a vylúčiť niečo také úplne nemôžu. „To by sme ich museli držať ako vo väzení, ale pacienti nie sú u nás za trest, ale sa liečia.“

Na to, aby ste dohliadli na 30 pacientov, potrebujete personál. Keď sa Jana podpálila vo večerných hodinách, na oddelení boli dve sestry a jeden pracovník SBS. Dve sestry a 30 pacientok v najťažšom stave. „Aj keby bolo personálu viac, neviem si predstaviť, že by s ňou išli na záchod, keď sa situácia nejavila nebezpečná.“ Prípad, že by sa pacientka podpálila, je extrémne zriedkavý, na klinike si za 29 rokov, čo tam Chochol pracoval, podobnú situáciu nepamätá. „Ide aj o to, aby sme vytvárali terapeutickú atmosféru a nepôsobili príliš reštriktívne, čo nie je v prospech pacientov, “ hovorí dnes už bývalý primár.

„Dve sestry, to je úplne absurdné,“ reaguje psychiater Peter Breier, ktorý pracoval aj v Pezinku a viedol Psychiatrickú kliniku v Ružinove. Posledných desať rokov pôsobil v Anglicku. Dve sestry na 30 pacientok na ostrovoch nie sú ani na najľahších oddeleniach. „V noci tam na 20 pacientov dohliadajú štyri sestry.“

V Anglicku na psychiatrii sestry zohrávajú významnejšiu rolu ako u nás. Ak je pacient v ťažkom stave – chce si napríklad ublížiť – vyčlení nemocnica sestru, ktorá sedí pred jeho dverami a dáva pozor aj 24 hodín. Ak je sestier práve málo, zavolajú do agentúry, aby im poslali ďalšiu. „Neobviňoval by som personál, keď tam boli dve sestry na 30 pacientov. To je strašné,“ hovorí Breier. „

Má nemocnica za tento prípad prebrať zodpovednosť?“ Breier si myslí, že preberá, ale limitovane. „Preberte zodpovednosť za 30 ľudí. To sa nedá, keď sú tam dve sestry. Je otázne, či má zodpovednosť sestra, lekár, primár, alebo je zodpovednosť na tých, ktorí takto nezmyselne financujú zdravotníctvo.“

Problém vidí v tom, že psychiatria je u nás veľmi finančne poddimenzovaná, nie v tom, že sestrička nestihne na niečo dohliadnuť. „To by pacienti museli byť zavretí na samotkách a boli by v bezpečí. Ak sa nezmení financovanie psychiatrie, tak sa nič nezmení,“ hovorí Breier.

Psychiatria v Pezinku dnes za deň hospitalizácie dostáva od poisťovne menej ako 60 eur. V tejto sume sú strava, lieky, starostlivosť, platy personálu či prevádzka nemocnice.

Ale nemusíme ísť až do Anglicka. Dve sestry na 30 najťažších pacientov je málo aj podľa Tomáša Němečka, ktorý je vo vedení najväčšej psychiatrickej nemocnice v strednej Európe – v pražských Bohniciach. „Mali sme prípad na oddelení závislostí, kde sa stratili hodinky. Obvinili nás, že sme zanedbali starostlivosť, lebo tam bolo málo sestier. Vtedy boli dve sestry na tridsiatich, ale išlo o oddelenie s bezproblémovými pacientkami, ktoré sa liečili dobrovoľne,“ hovorí Němeček, ktorý je bývalý novinár a právnik. Na oddeleniach, kde sa starajú o akútnych pacientov, sú dve sestry na 15 pacientov.

Ženské oddelenie Psychiatrickej nemocnice v Pezinku. Foto Denník N - Vladimír Šimíček
Ženské oddelenie Psychiatrickej nemocnice v Pezinku. Foto Denník N – Vladimír Šimíček

 

Riaditeľ: Nemôžeme mať pocit zodpovednosti

Riaditeľ nemocnice odpovedal na otázky e-mailom. Nemocnica podľa neho nie je zodpovedná za to, čo sa stalo. „Ako ste reagovali na túto situáciu? Spravili ste nejakú zmenu v pravidlách?“ pýtam sa riaditeľa psychiatrie v Pezinku Pavla Černáka.

„Pacientka bola v deň, keď sa udalosť stala, prezretá, urobili jej osobnú prehliadku, pri ktorej jej odobrali zapaľovač. Pravdepodobne si zobrala zápalky od inej pacientky, ktorá ich mala povolené vzhľadom na jej psychický stav. Nie je však možné, ani žiaduce, aby sme kvôli možným, zdôrazňujem nepredikovateľným situáciám, robili reštrikčné opatrenia, ktoré by ešte viac zvýšili diskomfort z titulu obmedzenia osobnej slobody, čo už obnáša samotné umiestnenie na uzavretej stanici.“

„Ospravedlnila sa nemocnica jej mame?“

„Keď službukonajúca lekárka telefonicky oznamovala matke, čo sa stalo a že je prekladaná na iné pracovisko, vyjadrila ľútosť nad tým, čo sa stalo. Udalosť sa však stala pod vplyvom vážnej duševnej poruchy, a napriek vykonaným preventívnym opatreniam (osobná prehliadka, odobratie zapaľovača). Nemôžeme mať pocit zodpovednosti za to, čo sa stalo, to by sme museli potom zobrať zodpovednosť aj za to, že pacientka trpí na duševnú poruchu.“

„Prebrala za to nemocnica zodpovednosť?“

„Budovať modernú psychiatriu znamená hľadať kompromis medzi otvorenosťou a uzavretosťou, medzi dostatkom osobnej slobody a reštrikciami, obrazne povedané medzi zariadením väzenského typu a nemocnicou. Vždy prihliadame na aktuálny psychický stav a naše kliniky sú dostatočne vybavené a zabezpečené pre liečbu v rôznych štádiách ochorenia. Ale ani na uzavretých staniciach nesmie chýbať pacientom pocit, že sú v nemocnici a nie vo väzení. Pre jednu mimoriadnu udalosť nechceme meniť detailne premyslený a praxou osvedčený systém opatrení, ktoré znižujú na najmenšiu možnú mieru rôzne riziká. Ich absolútna eliminácia je však v podmienkach civilnej psychiatrie sotva možná.“

A prečo bolo na oddelení tak málo sestier? Lebo je ich málo, znie primárova odpoveď. Lebo je málo peňazí, dodáva. „Naša nemocnica napriek impozantnému zvyšovaniu toho, čo nám poisťovne platia za deň na jedno lôžko, nedokáže zaplatiť toľko zdravotného personálu, aby bola práca na psychiatrii bezpečnejšia a komfortnejšia.“ Vie si predstaviť, že by mal dvakrát toľko ľudí ako dnes. Ale zvyšovanie platov spôsobilo, že dnes dávajú na platy tri štvrtiny z toho, čo im poisťovne pošlú.

Nemocnica nízkym počtom sestier neporušuje žiadny zákon či normu. Nariadenie ministerstva počíta s ešte väčším počtom pacientov na jednu sestru. Na takomto oddelení je to v prípade dennej zmeny 10 obsadených lôžok na jednu sestru a v prípade nočnej zmeny je to lôžok 18.

Aj napriek tomu si minister zdravotníctva Tomáš Drucker myslí, že časť zodpovednosti by mala znášať nemocnica. „Určite časť zodpovednosti musí niesť aj nemocnica. Treba sa pozrieť, čo sa tam udialo, vždy má zodpovednosť aj pacient. Ale nepoznám ten prípad.“

Predísť škode

Polícia sa už o to, čo sa stalo v nemocnici, zaujíma. Janina mama sa na ňu obrátila aj preto, že nešlo o prvé zranenia, ktoré si jej dcéra z psychiatrie v Pezinku odniesla. Vlani ju už do bratislavskej nemocnice viezli – mala zlomené zápästie.

„Prehovárala som ich dlho, aby jej na to pozreli, veľmi ju to bolelo,“ spomína Janina mama. Nakoniec ju previezli do Bratislavy, kde na röntgene zistili, že má zlomenú ruku. Janina mama to vtedy nenechala prešetriť. Janu poslali domov a tam ruku liečili.

Psychiatri u nás používajú fixovanie k posteli. Pacienti sú vtedy priviazaní na rukách, cez prsia a na nohách. Znemožňuje to pohyb. „Bola priviazaná, videla som stopy na zápästiach,“ opisuje Janina mama. Chochol si nevie predstaviť, že by si tak zlomila ruku – skôr vykĺbiť, ale aj to ťažko.  Jana mala vtedy tendenciu ubližovať si. Naschvál búchala rukou do steny. Mohla tak urobiť aj v sieťovej ochrannej posteli, kde je voľnejší pohyb v priestore vymedzenom sieťou.  V Pezinku používajú aj „železnú posteľ“. „Sieťové nám  často trhajú,“ vysvetľuje bývalý primár Chochol.

„Také veci sú v Anglicku absolútne zakázané,“ hovorí psychiater Breier. Na oddeleniach majú miestnosti – samotky s mäkkými stenami, kde si pacient nemôže ublížiť. Ani jednu z možností však nepovažuje za dobrú. „Pacienti, ktorí boli v samotkách, to považovali za príšerný stres a jednu z najhorších skúseností v živote,“ hovorí. „Ale uviazať ho o posteľ je horšie ako napríklad použitie sieťovej postele, lebo stres z toho, že sa nemôžete pohnúť je najhorší.“

Janino popálenie má teraz posúdiť polícia. Hlavné bude, či nemocnica urobila všetko, aby „predišla škode“, hovorí právnik Ivan Humeník z h&h PARTNERS, ktorý sa často zaoberá prípadmi zanedbania starostlivosti. Pozná aj iný prípad podpálenia pacienta na inej psychiatrii. „Psychiatria je veľmi komplikovaný odbor. Pri takýchto pacientoch sa zasahuje do jeho práv a vždy je diskusia, kam až môže poskytovateľ ísť,“ hovorí právnik.

Otázkou teda je: Urobila nemocnica všetko, aby sa to nestalo? „Ak poskytujem zdravotnú starostlivosť pacientom, kde evidentne hrozí, že k takýmto rizikovým situáciám môže dôjsť, tak moja povinnosť je sa na to pripraviť,“ hovorí právnik. Nemocnica by tak mala prijať normy, aby to nebolo na lekároch a sestrách, do akej miery môžu zasahovať a ako majú postupovať.

Fajčiť im zakázať nevedia

Preto bude zaujímavé sledovať, či nemocnica nepochybila tým, že na oddelení najťažším pacientom necháva zápalky a zapaľovače. Aj keď je to podľa nich len u pacientov, ktorí nejavia snahu si ublížiť.

Problém, ako pristupovať k fajčeniu psychiatrických pacientov, riešia nemocnice nielen u nás, ale aj v zahraničí. Problém mala pred pár týždňami aj Univerzitná nemocnica v Bratislave. V budove v Starom Meste sa šíril z psychiatrie požiar. Kto ho zapríčinil, vyšetrujú. Museli preto presunúť 50 pacientov psychiatrie s časťou pacientov a personálu neurológie.

Viac ako 80 percent psychiatrických pacientov sú fajčiari. „Zväčša ide o silných fajčiarov, závislých od nikotínu, ktorí si pomáhajú  anxiolytickým a antidepresívnym účinkom tejto látky pri riešení svojich základných problémov,“ napísala Univerzitná nemocnica v Bratislave. Denne podľa Dalibora Janoušku z psychiatrickej nemocnice v Pezinku vyfajčia 40 až 60 cigariet – to sú dve až tri škatuľky.

„Väčšina pacientov s ťažkými duševnými ochoreniami – schizofréniou, fajčí. Často je to produkt toho, že sa s nimi nepracuje na oddelení a aj nefajčiari sa naučia fajčiť. Nezačne to preto, že chcú fajčiť, ale nemajú tam čo robiť, sú v napätí, a tak začnú,“ hovorí psychiater Breier. Fajčenie je závislosť, ak by im nemocnica zakázala fajčiť, bol by to pre pacienta ešte väčší diskomfort. „Znamená to väčší stres a zhoršenie zdravotného stavu,“ hovorí Breier.

Ak nemocnica fajčenie zakáže, pacientov to nie vždy odradí. „Zo začiatku sme to chceli eliminovať, potom mali tendenciu fajčiť na izbách, pod paplónmi, čo je ďaleko horšia situácia, nebezpečnejšia, ako keď im vytvoríme fajčiarne,“ hovorí Chochol z Pezinka. Pre psychiatriu platia aj iné protipožiarne predpisy. „Nemôžeme  mať otvorené únikové cesty aj z dôvodu aby pacienti neutiekli a v konečnom dôsledku si neublížili, nenapadli niekoho, zatúlali  sa, keďže naša nemocnica je pri lese a pod vinohradmi,“ vysvetľuje.

Psychiatrie majú rôzne pravidlá, ako zabezpečiť, aby na oddeleniach neboli nebezpečné predmety ako zápalky a zapaľovače. V Pezinku, ak lekári a sestry uznajú, že to pre pacienta nebude nebezpečné, môže si zápalky či zapaľovač nechať pri sebe. „Ak majú pacienti tendencie sa poškodzovať, tak prístup k predmetom, ktorými by si mohli ublížiť, nemajú. Majú však návštevy, chodia na vychádzky, niektoré pacientky majú na oddelení voľný režim, tak aj napriek kontrolám sa tomu zabrániť nedá,“ hovorí bývalý primár Chochol z Pezinka.

„Sebapoškodzovanie je u našich pacientov veľmi časté, ale aj tak je ťažké sa s takým niečím vyrovnať. Každá takáto udalosť nás zabolí a spomienka pretrváva. Kedykoľvek sme vystavení podobnej situácii, spomenieme si na to. Ide o rizikových pacientov, v stredoveku boli umiestňovaní na celý život do azylových zariadení, tam boli v klietkach a reťaziach. Odvtedy psychiatria pokročila, liečime ich, uvoľnili sme ich z reťazí, vraciame ich k svojim rodinám, hospitalizácia trvá v priemere 6 až 8 týždňov, potom sa liečia ambulantne,“ hovorí psychiater Chochol.

„Je to riziko nechať zápalky a zapaľovače u pacientov. Niektorí dobre spolupracujú so sestrami – povedali by im, že si niekto pýta zápalky, dajte na neho pozor, niektorí sa nezamýšľajú nad tým, čo so zápalkami chce tá osoba robiť,“ reaguje psychiater Breier.

V Bratislave aj v Košiciach zápalky vezmú

Na psychiatrických oddeleniach v našich najväčších nemocniciach v Bratislave a v Košiciach zápalky pri sebe mať pacienti nemôžu. V Univerzitnej nemocnici v Bratislave majú zápalky a zapaľovače v úschovni. Dostávajú ich na požiadanie. V Univerzitnej nemocnici v Košiciach ich má personál, keď pacienti fajčia, tak ich sledujú sestry cez presklené dvere.

„Fajčiareň je na uzavretých psychiatrických oddeleniach nevyhnutnosťou, neviem si predstaviť, ako by pacienti bez nej fungovali,“ napísal v stanovisku Dalibor Janoška, primár z psychiatrie v Pezinku.

V Anglicku už fajčiarne zrušili. Zakázali fajčiť úplne, a to aj najťažším psychiatrickým pacientom. Ešte pred dvomi rokmi mali fajčiarne v záhradách, mimo budovy oddelenia, opisuje psychiater Peter Breier. „Keď pacienti prídu, tak im poviete, že nesmú fajčiť a ak chcú, dostanú nikotínové náplasti alebo nejakú inú náhradu, aby netrpeli abstinenčnými príznakmi. Je to zadarmo v rámci liečby,“ opisuje Breier. „Ale musí sa to kontrolovať. A dve sestry to nemôžu zvládnuť.“

Najskôr boli podľa neho problémy, pacienti to nechceli akceptovať, protestovali, ale postupne sa to upokojilo, a teraz vedia, že ak by fajčili, prišli by o možnosť dostať aspoň náplasti a aj o cigarety, ktoré nejakým spôsobom získali. Fajčiť totiž môžu pacienti v ľahších stavoch, ktorí ale musia fajčiť mimo areálu nemocnice. To dodržiavajú aj lekári a sestry. Zákaz podľa neho pomohol.

„Plošné pokrytie potrieb fajčiarov nikotínovými náhradami zo zdrojov nemocnice nie je v súčasnosti možné,“ reaguje na to riaditeľ nemocnice v Pezinku.

Tak, ako sa nemocnice nezhodujú v tom, ako pristupovať k psychiatrickým pacientom a k fajčeniu, nezhodujú sa ani v tom, či im to škodí v kombinácii s ich liekmi, alebo nie. „Je dokázané, že nikotín znižuje nežiaduce účinky niektorých liekov, napríklad neuroleptík,“ hovorí primár Janoška z psychiatrickej nemocnice v Pezinku.

Na druhej strane nikotín znižuje účinnosť liekov, ktoré pacienti užívajú. „Fajčiari potrebujú spravidla vyššie dávky psychofarmák,“ hovorí v odbornom stanovisku Univerzitná nemocnica v Bratislave. Potvrdzuje to aj psychiater Breier: „Fajčenie má negatívny vplyv napríklad na metabolizmus liekov, znižuje hladinu liekov a pacienti, ktorí fajčia sú poddávkovaní a majú viac nežiaducich účinkov.“

Jana nefajčí, keď ju priviezla záchranka, prehľadali ju. Predtým, ako sa podpálila, jej zabavili pri prehliadke zapaľovač, ktorý nemala mať. K zápalkám či k zapaľovaču sa tak musela dostať priamo na oddelení. Teraz je druhý mesiac na psychiatrii v Bratislave, o to, aby sa vyliečila aj fyzicky, sa snažia na popáleninovom oddelení. „Má strašné bolesti, najmä pri preväzoch. A pri tých bolestiach jej silnejú hlasy,“ hovorí Janina mama.

Nikdy ju nezbavila svojprávnosti. Ani o tom zatiaľ neuvažuje. Verí, že raz sa vráti jej dcéra a Alica bude len minulosťou.

Psychiatria – ste tam dlho, peňazí dajú málo

Ak sa pacient dostane na psychiatriu, je tam štyrikrát dlhšie ako pri iných hospitalizáciách. V priemere sú pacienti v nemocniciach týždeň. Pri hospitalizácii na psychiatrii je to však od 16 do 30 dní.

Vlani preplatili poisťovne liečbu v psychiatrickej liečebni alebo na oddelení v nemocnici 32-tisícom ľudí. Do psychiatrických ambulancií vlani prišlo takmer 305-tisíc ľudí.

Je to stále tabu

Poisťovne za hospitalizácie zaplatili takmer 60 miliónov eur, liečba v ambulanciách stála 15 miliónov. Práve nedostatok peňazí na psychiatriách je podľa psychiatra Breiera problém. „Psychiatria je u nás stále tabu, najlacnejšie je, keď je pacient zavretý a nemá žiadnu starostlivosť. To, že tam pacienti trpia, nikoho nezaujíma, lebo tam pacienti neumierajú,“ hovorí psychiater. Nie je to totiž tak na očiach ako napríklad kardiológia či onkológia.

Dnes poisťovne za deň liečby v psychiatrickej liečebni, konkrétne v Pezinku, zaplatia menej ako 60 eur. „Je to málo,“ hovorí riaditeľ psychiatrickej nemocnice v Pezinku. Oddelenia v nemocniciach sú platené inak – za ukončenú hospitalizáciu. Za ňu zaplatí napríklad najväčšia štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa viac ako 1200 eur – konkrétne v Univerzitnej nemocnici v Bratislave 1266 a v košickej 1215 eur. V priemere to tak vychádza na zhruba 76 eur za deň.

Riešime to neskoro

„Psychiatrickí pacienti nie sú takí silní, aby si niečo vybojovali,“ hovorí psychiater Breier. Okrem toho sa ľudia boja hovoriť o svojich duševných problémoch, a preto nehovoria ani o zlej starostlivosti. „V Anglicku je to možno ešte väčšie tabu ako u nás, ľudia sa tam boja chodiť k psychiatrovi, lebo sa boja, že budú diskriminovaní tak ako u nás,“ hovorí Breier, ktorý založil aj Ligu za duševné zdravie. „Chcel som veľa vecí zmeniť. „Za prvé roky od 1989 sme dosiahli dosť významné zmeny, ale potom sa to začalo horšiť, bolo menej peňazí. Mal som pocit, že bojujem s veternými mlynmi.“

To, že sa ľudia hanbia hovoriť o svojich psychických problémoch, vedie k tomu, že sa často neliečia, kým nie je problém veľmi veľký. „Hlavne v menších mestách a na vidieku je to tabu a ľudia o tom nehovoria. A toto mlčanie spôsobuje, že sa človek nelieči, ostáva s problémom sám a ak sa vôbec dostane k lekárovi, je už neskoro. Duševné poruchy sa dajú liečiť a dá sa s nimi aj normálne žiť. Len to treba riešiť včas a efektívne,“ hovorí  Oľga Valentová z Ligy za duševné zdravie.

A keďže sa o tom nehovorí, často ľudia – príbuzní, priatelia – nevedia rozoznať počiatočné problémy. „Druhý vážny problém je dostať človeka k odborníkovi – psychológovi alebo k psychiatrovi. Špeciálne pri schizofrénii je to súrne, pretože tá sa zvykne rozvinúť vo veku 20 rokov, ale keď sa lieči, dá sa aj s touto poruchou žiť a pracovať. Ale ak sa nelieči, môžete ostať celý život bez schopnosti vzdelávať sa a normálne žiť, ostanete na invalidnom dôchodku,“ hovorí.

Teraz najčítanejšie