Niekde robíme chybu, naše deti sú rozmaznané
Nevedia pozdraviť, poďakovať a jediný trest, ktorého sa boja, je, že prídu o iPad. Aj keď sa im určia hranice, ak ich prekročia, nič sa nestane. Takto hovoria o deťoch psychologička, lekárka aj učiteľka, ktorých sme sa pýtali na najčastejšie chyby, aké robia rodičia pri výchove.
„Prvý deň sa mi všetky deti v triede predstavili. Na druhý deň hovorím: Sofi, mohla by si, prosím ťa… a ona na mňa pozerá neskutočným pohľadom. Zľakla som sa, že som si pomýlila meno, ale ukázalo sa, že som jej len nepovedala Sofinka,“ rozpráva učiteľka prvého stupňa na základnej škole Jana Filipková. Učiteľkami sú jej mama aj sestra.
„Vikinho brata zase všetci volali Kubíček. Dlho som si myslela, že je to priezvisko,“ smeje sa. Hovorí, že také rozmaznané deti ešte nikdy nemala. Deti sú podľa nej už takí miláčikovia, že ani nevedia, ako sa volajú.
„Výchova bez hraníc,“ spomenie ako prvú chybu lekárka z bratislavského Starého Mesta Anna Popracová. „Rodičia povedia, že deti sú zlé, ale deti, ktoré nemajú hranice, majú v hlavičke chaos a sú nešťastné.“
Rodičia sú podľa lekárky pri dodržiavaní pravidiel nedôslední. Stáva sa jej, že dieťa rozhádže hračky po ambulancii, a keď ho upozorní, aby si upratalo, matka povie, že zasahuje do jeho osobnosti.
Zároveň sa jej zdá, že matky nemajú trpezlivosť vychovávať viac detí. „Len čo príde druhé dieťa, najfrekventovanejšia veta, akú počujem, je – to sa nedá, ja to nezvládnem. Matky majú pocit, že musia byť perfektné, a v tej svojej perfektnosti nevidia, že dieťa potrebuje matku, že nepotrebuje desať krúžkov a chodiť plávať a na angličtinu do jedného roka. Príliš sa angažujú a zabúdajú na normálne vlastnosti.“
Veľa krúžkov je problém aj podľa psychologičky Dagmar Kopčanovej z Ústavu detskej psychológie.
„Chúdence deti, nemajú kedy byť samy sebou, potrebujú byť len tak doma a nič nerobiť, hlavne chlapci.“ Túžba rodičov, aby deti boli dobré „najlepšie vo všetkom“, je pri mnohých zrejmá.
Za rozmaznaných označuje Popracová aj rodičov, ktorí si ťažko odriekajú. Najmä matky. Majú deti v čase, keď už niečo dosiahli v práci, chýba im spoločenské vyžitie aj samotná práca. Často sa stretáva s tým, že si nechcú nechať doma staršie dieťa, hoci sú na materskej s tým mladším.
Žasne, čo všetko je dovolené
„Bojím sa, že ku koncu vyučovania už nebudem mať koho učiť,“ hovorí Filipková, ako jej školáci na hodinách zaspávajú. Keď sa jej potom spýtajú, komu drží palce v Zámene manželiek, len žasne. Nielen preto, že večerné seriály podľa nej nie sú vhodné pre deti z prvého stupňa, ale aj preto, že ich rodičia nechajú tak dlho hore. „Samozrejme, že potom cez deň nevládzu.“
Veľký problém je nejednotná výchova. Ak si žiak robil úlohy s otcom, učiteľka to hneď vidí, lebo sú tam chyby, ktoré jeden rodič na rozdiel od druhého ignoruje. Aj psychologička hovorí, že rodičia by sa mali vždy dohodnúť. Nie, že jeden povie – ide sa spať a druhý začne – ešte mu dovoľ jednu rozprávku.
„Radšej treba dieťaťu povedať – počkaj, my dvaja sa ešte dohodneme, a potom prezentovať jednotný názor,“ radí odborníčka. Odporúča to aj rodičom, ktorí sú rozvedení.
[poll id=“41″]
Učiteľku udivuje, koľko detí nepozdraví, nevie si slušne vypýtať, čo chce. Častejšie sa podľa nej stáva, že rodičia sú pred deťmi vulgárni.
„Naozaj sa mi zdá, že výchova ide dolu vodou.“ Prejavuje sa to na rodičovských združeniach, kde učitelia strácajú autoritu a rodičia ich prestávajú rešpektovať. „Za všetko deti ospravedlňujú, nenesú za nič dôsledky.“
Chýba im čas a láska
Čo deťom najviac chýba? „Jednoznačne čas rodičov a láska,“ hovoria zhodne učiteľka, psychologička aj pediatrička. Práve výčitky, že nemajú čas, spôsobujú rozmaznanosť. „Kompenzujú im to, ale je to tak zle,“ hovorí učiteľka.
Podľa Dagmar Kopčanovej dieťa veľmi ocení, ak sa s ním rodič porozpráva nielen tak, že ho počuje, ale že mu aj „načúva“, teda komentuje jeho informácie. Alebo sa s ním trochu pojaší a správa sa k nemu ako kamarát.
„Najmä otcovia majú tendencie k prísnosti.“ Kopčanová hovorí, že už dávnejšie s kolegyňami uvažovali o výskume, čo deti naozaj chcú.
Facku už nie
„Varím v kuchyni večeru, keď sa náhodou obzriem do obývačky a vidím, ako štvorročný syn z celej sily udiera svoju rok a polročnú sestru. Neváham ani minútu. Ruka mi vystrelí a už dostáva zaucho. Bytom sa ozýva plač oboch detí. „Ešte raz!“ kričím naňho takmer z plného hrdla. Keď sa všetci trochu upokojíme, snažím sa mu vysvetliť, že jeho sestra je malé dievčatko, nemá toľko sily ako on a nemôže jej ubližovať. Samozrejme, mám výčitky a dúfam, že sa to nikto nedozvie,“ priznáva sa 32-ročná Veronika.
Herec Martin Huba síce hovorí, že jeho mama mu tiež „fukla“, keď ubližoval sestre, ale to bol rok 1950.
„Určite nebiť,“ hovorí psychologička Dagmar Kopčanová. „Mnohé krajiny to už majú aj v zákone. Facka je nebezpečná, už aj preto, že mieri na hlavu. Nikdy nemôžete predvídať, ako sa dieťa otočí a dostane napríklad do ucha.“
Facka je pre dieťa ponižujúca aj psychologicky. „Je to prejav neschopnosti rodiča. Má iné prostriedky, aby dieťaťu dal najavo, že nesúhlasí s tým, čo spravilo.“
Keď sa pýtame pediatričky Anny Popracovej, či sa už stretla s tým, že k nej prišiel rodič s takto „zraneným“ dieťaťom, odpovedá, že našťastie nie. „Za celú svoju prax som mala len jeden prípad týraného dieťaťa, ktorý som musela riešiť s úradmi.“
Ľahké capnutie po zadku trojročnému, ktorý vystrája v zdorovitom „rauši“, Kopčanová pripúšťa. „Nesmie to byť veľmi často.“ Pri takto rozčúlených deťoch odporúča aj „time out“, teda nechať ich chvíľu osamote, aby sa upokojili a uvedomili si, že sa správali zle. No nie žiadne dlhé samotky.
Veľa rodičov tiež na deti kričí, ani to nie je dobre. Ak dieťa nereaguje na štandardnú hlasitosť, odporúča psychologička radšej začať počítať. Má vyskúšané, že to funguje.
Ako teda správne trestať? „Je to individuálne. Čo platí na jedno dieťa, neplatí na druhé,“ hovorí Kopčanová. Trest by mal nastať okamžite. Možností nie je až tak veľa, ale fungujú zákazy.
„Trest je základný výchovný prostriedok, ale s ním musí prichádzať aj pochvala. A to je dnes veľký problém, že rodičia deti nepochvália.“ Chváliť treba až do neskorého veku, „teda aj keď už budete babička“. Sama dodnes nechváli len vnúčatá, ale aj svoje deti. Dieťaťu treba povedať, že ste naň pyšní a že vás potešilo.
Ak trest prebehne, nemá sa už dieťaťu jeho zlyhanie ďalej pripomínať. Treba sa uzmieriť a zabudnúť na to. Potom by sa totiž mohlo stať, že sa dieťa začne hanbiť, a preto aj klamať.
„Je to strašné, ale deti sa neboja ničoho viac ako toho, že budú bez počítača,“ hovorí učiteľka Filipková.
„Minule sa jeden žiak tešil na polročné vysvedčenie, lebo mu mama dovolila, že ak bude mať jednotky, môže byť celý deň pri počítači. Keď som sa opýtala, koľkí z nich postavili snehuliaka, nikto sa neprihlásil. To isté platí, keď žiak dostane trojku. Lamentuje, že mu mama zakáže počítač.“
Ani jesť ich nevieme naučiť
Závislosť od tabletu či počítača začína byť vážny problém aj podľa Kopčanovej. Deťom by to dávkovala opatrne. No čo robiť, keď niektoré sa bez toho nedokážu najesť?
„Je to zlý návyk, vôbec by som to neodporúčala, úplne sa vytráca kultúra stravovania. Dieťa sa potom nesústredí na jedlo a nechtiac sa mu ubližuje.“ Rodič by mal dieťaťu veľa rozprávať, snažiť sa ho zabaviť. „Samozrejme, je to náročnejšie, pretože tablet to urobí za vás. Stretávam sa s tým v poradenskej praxi veľmi často.“
Rozmaznanosť v stravovacích návykoch si všimla aj Popracová. „Vraj má dieťa fázu jedenia iba banánu alebo iba jogurtu či iba mäsa. To kde sme?“ Rodičia sa podľa nej snažia urobiť všetko, čo vidia deťom na očiach, a to je problém.
„Len čo dieťa zbadá, že mame na tom veľmi záleží, už má zbraň v rámci manipulácie a robí to intuitívne. Skúša svoju osobnosť, svoje ego. Ak nechce jesť, povedala by som dobre, nechaj tak, ale po istom čase by som znovu ponúkla to isté. Určite by som nevymýšľala desať chodov za deň,“ hovorí lekárka a opakuje vlastne len to, čo vidíte v jednom z dielov Bambuľky, ktorú púšťate deťom pri jedle na tablete. Keď nechcela na obed zeleninu, dedo Jozef ju nenútil, no potom do večera dosť kruto hladovala. A večer zjedla všetko.
Desať najzákladnejších chýb, ktoré robia rodičia pri výchove:
- Rozmaznávanie a nestanovenie hraníc.
- Neschopnosť trestať.
- Neschopnosť pochváliť.
- Každý z rodičov hovorí niečo iné.
- Prísne nároky.
- Nedostatok času, nerozprávanie sa s deťmi.
- Neospravedlnia sa, keď rodičia zlyhajú.
- Neuvedomujú si, že sú pre svoje deti modelom, či už dobrým, alebo zlým.
- Chýba trpezlivosť na viac detí.
- Nevedia ich naučiť základom slušného správania.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
