Denník N

Prezident neuznanej krajiny?

Kandidát na rakúskeho prezidenta je členom revanšistického spolku, ktorý považuje rakúsky národ za fikciu a hlási sa k nemeckej vlasti bez ohľadu na platné hranice.

Populisti a nacionalisti, ktorí sa po Európe rozťahujú čoraz sebavedomejšie, nikdy nedisponovali vyspelým, často dokonca ani základným logickým myslením. Jeden z vrcholov v tomto smere však dosiahol Rakúšan Norbert Hofer. Kandiduje za prezidenta štátu, ktorého existenciu popiera. Ako je to možné? Spýtajte sa voličov. V nedeľu sa môže potvrdiť, čo vie rakúska literatúra už roky: Rakúsko je ako punčová torta, zvonka krásne ružové, vnútri hnedé, pričom vnútro sa väčšinou robí zo zvyškov a spojí alkoholom, aby sa prebila pachuť.

Vďaka Hoferovi preniklo aj na Slovensko slovo buršenšaft. Tak sa volajú tradičné konzervatívno-nacionalistické študentské spolky, ktoré na nemecky hovoriacich územiach vznikali od začiatku devätnásteho storočia. Ich pôvodne umiernené vlastenectvo zväčša prerástlo do šovinizmu, antisemitizmu a neskôr do podpory nacizmu. Po prehratej vojne v nich prevládol revanšizmus.

Kandidát Hofer je členom buršenšaftu Marko-Germania, ktorý sa hlási k „nemeckej vlasti bez ohľadu na platné štátne hranice“ a „odmieta fikciu rakúskeho národa, ktorá nezodpovedá dejinám, no bola po roku 1945 Rakúšanom vtĺkaná do hláv“. To je, akoby slovenskí náckovia volali po obnovení Veľkonemeckej ríše, čiže po Slovensku bez Petržalky a ďalších území stratených po Viedenskej arbitráži a Malej vojne.

Raz som v buršenšafte nocoval. Kolínska univerzita sa ma slušne opýtala, či by mi neprekážalo prespať pred prednáškou na internáte. Rád som súhlasil, lebo nemecký intrák rovná sa lepší slovenský hotel. Na prvý pohľad bežná budova. No pri vchode ma privítal Siegfried Winnifred von Himmelhausen, ktorý vyzeral ako z katalógu árijcov z roku 1941. Na chodbe visela vlajka Česť, sloboda, vlasť a po stenách obrázky nemeckých hradov, veduty a portréty bratov. Jeden pozdrav zaslal z Mníchova aj Adolf. Začínalo mi byť nevoľno.

Potom som zišiel do podzemia. Vyzeralo to tam ako v bavorskej krčme v roku 1934. Ženy tam vôbec nesmú – „raz sme dve vpustili, a bolo to strašné!“ priznal Siegfried. V rohu ležala šermiarska výstroj pre odvekú vášeň členov. Zo Siegfrieda sa, našťastie, po krátkom rozhovore vykľul mierumilovný muž, ktorý dokonca v buršenšafte poskytol prístrešok utečencom v núdzi. Zaspal som nepokojným spánkom, plný myšlienok na podzemné prúdy sveta.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie