Európa nie je pripravená, a Putin to vie

Autor je britský novinár a spisovateľ

Európa každým dňom obnovuje svoju obranyschopnosť i odstrašovanie. Dáva do toho viac peňazí, viac ľudí, viac zbraní. Do veci sa zapája viac krajín. Je tu nové myslenie, nové balíčky sankcií i lepšie rozhodovanie.

Veľa z toho bolo vidieť minulý týždeň na výročnej konferencii Lennarta Meriho v estónskom hlavnom meste Tallinn. Poľský minister zahraničných vecí Radek Sikorski prirovnal geopolitický vzostup Európy k dôsledkom japonského útoku na Pearl Harbor v roku 1941, po ktorom jeden admirál varoval: „Prebudili sme obra.“ Ruská ekonomika je menšia ako talianska. Európske krajiny – väčšinou stále v mierovom režime – už dnes dávajú na obranu dva a pol krát viac ako Rusko vo vojnovom režime. Ako poznamenal Sikorski: „Putin nemá ani potuchy, aké nákladné to bude.“

Toto posolstvo sa opakovalo v oficiálnych paneloch i v súkromných diskusiách. Európa sa síce s oneskorením, ale predsa len dáva dokopy. Vedúcimi silami sú Británia, Francúzsko a Nemecko (E-3), ktoré úzko spolupracujú s Poľskom. Na palube je aj Taliansko a k úsiliu prispievajú aj severské a pobaltské krajiny. Európska komisia a NATO sa zapoja tiež. Nepríjemná skupina – Maďarsko a ďalší – na južnej a východnej strane EÚ bezmocne zúri.

Napriek všetkej biede na Ukrajine by sa to mohlo skončiť dobre. Rusko môže zostať darebáckym štátom ešte celú generáciu, ale len čo vojenské prezbrojenie a politická súdržnosť Európy naberú na obrátkach, bude to skôr nepríjemnosť ako hrozba. Dokonca aj kolísanie transatlantických vzťahov je zvládnuteľné. Administratíva Donalda Trumpa môže Európu občas považovať za rušivú, náročnú alebo ideologicky odsúdeniahodnú (Európania si myslia to isté o Spojených štátoch), ale obrysy nového, transakčného transatlantického vzťahu sú už viditeľné.

Ako však varoval poľský generál Stanisław Sosabowski svojich britských spojencov pred katastrofálnou ofenzívou v Arnheme v roku 1944, plány bývajú oveľa lepšie, ak zohľadňujú aj nepriateľa. Najznepokojujúcejšia na diskusiách v Tallinne a všeobecne v debatách o európskej bezpečnosti je otázka krátkodobých nebezpečenstiev, nie upokojujúca strednodobá perspektíva. Zjednodušene povedané, prečo by Vladimir Putin čakal, kým bude Európa pripravená? Ak má Rusko nejakú šancu zvrátiť rastúci vplyv a dôveryhodnosť Európy, čas na to je vtedy, keď sú zmeny najväčšie.

Prvou fázou môže byť využitie nejednotnosti spojencov, čo je vďaka transatlantickému sporu o prímerie na Ukrajine až alarmujúco pravdepodobné. Cieľom Ruska môže byť prinútiť Ukrajinu podporovanú Európou, aby odmietla prímerie navrhnuté americkým prezidentom. Veľmi pravdepodobnou reakciou Donalda Trumpa by bolo ukončenie, možno aj náhle, toho, čo považuje za vojenské dotácie USA pre bezpečnosť Európy. Lenže čo potom?

Hodnotenia spravodajských služieb, ktoré hovoria, že Rusko potrebuje dva či viac rokov na rekonštrukciu svojich síl, aby mohlo viesť vojnu s krajinami NATO, netriafajú pointu. Dôležitá nie je absolútna, ale relatívna sila. Európa, ktorej by zrazu chýbali americké vojenské prostriedky, ako sú elektronické oči a uši, a kde (opäť, bez Američanov) viac ako polovica z 25 skutočne bojaschopných brigád pochádza len z dvoch krajín (Fínsko 12 a Estónsko 3) a je z veľkej časti bezbranná pred leteckými a raketovými útokmi, je alarmujúco slabým cieľom. Pamätajte na to, že Putin nepotrebuje dobyť Európu. Potrebuje ju len ponížiť úspešným územným záborom či hrozbami eskalácie (a možno aj niekoľkými takmer neúspešnými pokusmi).

Tento manéver by bol ešte účinnejší, ak by sa časovo zhodoval s krízou na druhej strane sveta. Si Ťin-pchingov pokus o zabratie Taiwanu, možno zahŕňajúci nejakú dohodu niečo za niečo s Washingtonom, by ešte viac znížil šance na americkú záchranu Európy.

Tento strašidelný scenár nie je ani zďaleka istý. Ale veľmi znepokojujúce by malo byť už to, že triezvo zmýšľajúci a dobre informovaní ľudia si vôbec myslia, že to stojí za diskusiu.