Napunk
Márk Finta
„Pochodujeme. Za vlasť, za rodinu, za slobodu,” zaznejú mi v hlave slová imaginárneho rozprávača kdesi uprostred ničoho, keď prechádzame popri poli s pšenicou.
Veta je z filmu 300, v ktorom sa kráľ Leonidas a jeho 300 svalnatých bojovníkov vydáva zo Sparty k priesmyku Termopyly.
Aj my pochodujeme, v strede Maďarska. Napravo sa rozprestiera krajina ťahajúca sa donekonečna, oblaky akoby niekto namaľoval na oblohu. Zľava je malý riedky lesík, pod nohami sa nám dvíha prach poľnej cesty, v ušiach zuní príroda a naše kroky. Pochodujeme.
Rozmýšľam, či Péter Magyar a jeho spoločníci vo mne vzbudili túto asociáciu schválne.
Poďme však pekne od začiatku. Teda ako sa v skoré piatkové popoludnie ocitol na poľnej ceste, kam by som sa inak pravdepodobne nikdy v živote nedostal.
Celé sa to začalo tým, že maďarský premiér Viktor Orbán mal príhovor na odovzdaní zrekonštruovaného opátstva v obci Tihany pri Balatone. Jemne v ňom naznačoval spoluprácu Georgeovi Simionovi, víťazovi prvého kola prezidentských volieb v Rumunsku.
Simion je inak protimaďarsky ladený politik a v tele má ducha železnej gardy, fašistického hnutia v medzivojnovom Rumunsku. V druhom kole však nakoniec neuspel.
Na jeho slová však reagoval predseda najsilnejšej opozičnej strany Tisza Péter Magyar. Viktor Orbán podľa neho napľul do tváre a zradil zahraničných Maďarov a tým aj maďarský národ. A oznámil, že sa vydá pešo z Budapešti do Oradey s maďarskou zástavou.
Akcia dostala názov Milión krokov. Podľa
