Denník N

Majster otázok čoraz jemnejšieho strihu

Zajac si kladie otázky vo vzťahu k umeniu a zároveň vo vzťahu k politike, a tak splieta šmak estetický s monotónnosťou etiky.

Keď napriahnete či – ako vo svojom čase uvažoval a napísal Viktor Šklovskij – napnete tetivu luku a zacielite, naisto myslíte na „trefu“ ako hrom. Bez okolkov môžem napísať, že vzhľadom na pohyblivý terč sedemdesiateho jubilea trefa Petra Zajaca je chvályhodná, ba excelentná.

Širšiu verziu pomenovania terč v súvislosti s knižkou Petra Zajaca Slovenské kargo (Kalligram, 2016) ozrejmuje podtitulok Prítomnosť minulosti, minulosť prítomnosti. Na tomto mieste sa patrí uviesť aj údaje o rozvrhnutí knižky na 7 častí (Idea akadémie, Dlhé slovenské devätnáste storočie, Dlhé devätnáste storočie v dvadsiatom storočí, Prítomnosť v minulosti, minulosť v prítomnosti, Prítomnosť literatúry, Vízie a revízie, Ľudský údel), ktoré sú skomponované z 22 textov štúdií. Ďalej sa patrí uviesť aj odborného recenzenta Reného Bílika.

Dosť nebezpečné kargo

Keby to kargo nebolo slovenské, asi by sme si z ponúk Slovníka súčasného slovenského jazyka nevedeli vybrať, či je prepravovaná zásielka suchá, tekutá, kusová, sypaná alebo nebezpečná. Zajacovo kargo, pravda, je slovenské. A je aj kompozične premyslene previazané, čo zasa až také slovenské nie je, skôr dosť nebezpečné.

V texte záložky aj v texte Reného Bílika sa pripomína jedna z charakteristík vedeckej práce Petra Zajaca a tou je práca kultúrneho historika. Nepochybne práve k takej práci Zajac tenduje vo všetkých oblastiach a žánroch svojho písania.

Ponúka sa tu kostrbatý bonmot, že pre prácu kultúrneho historika má čuvy dokorán otvorené. Platí teda, že v Zajacovej historickej reflexii sa darí príbehom. Prerozprávanie príbehu o prevádzkovaní jedného z pacifických kargo kultov je príkladné, pravda, vari v každom z – použitých či vložených – príbehov sa čitateľovi ponúka niektorá z faziet Zajacovej erbovej úvahy o špecifikách previazanosti moci a umenia.

Veď on vlastne ani nemôže pochybovať o tom, či by na rétoricky najpôsobivejšie zvládnuté príbehy minulosti nečakala dychtivo otvorená náruč politickej dominancie. Nazdávam sa, že práve v tomto foucaultovskom nasvietení vníma Peter Zajac aj zmeny – razantné zmeny – (s)poznávania nových či iných úloh umenia.

O kvalite otázok

Na jeseň roku 2011 som sa účelovo prehŕňal knižkami a rukopismi Petra Zajaca. Pretože niektoré z rukopisov sa stali súčasťou Slovenského karga, trúfam si pripomenúť a dovolať sa jednej-dvoch formulácií z krátkej úvahy, ktorú som nazval O zodpovednosti za (svoj) sen. (Fragment, 1/2012).

Napísal som v nej aj to, že „keby sa dnes nosilo majstrovstvo, označil by som Petra Zajaca ako majstra otázok čoraz jemnejšieho strihu“. Aj preto, lebo si kladie otázky vo vzťahu k umeniu a zároveň vo vzťahu k politike, a tak akosi splieta šmak estetický s monotónnosťou etiky. Napokon som z dotieravých otázok všakovakého rázu zdôraznil tri: „Možno ešte dúfať, že sa v nás ozve odkaz (nášho) osvietenstva? Akú konštrukciu má mať kultúra a aké hodnoty kultúry má garantovať občianska spoločnosť? Aký európsky odkaz nás zaväzuje, aby sme ho chránili ako duševné vlastníctvo nášho druhu?“

Odpoveď je cesta

Odpoveď je cesta zo skrytosti do odokrytosti. Peter Zajac v Slovenskom kargu hovorí nemálo o prítomnej minulosti a hovorí to konzistentným jazykom. Súslovie prítomná minulosť nám nie bezdôvodne asociuje Zajacovu metódu skúmania takzvaného pulzovania literatúry.

V jeho podaní však ide určite o skúmania pulzovania každého umeleckého gesta, rovnako aj pulzovania jeho prijatia.

Dobre čitateľné sú Zajacove argumenty, napríklad pri odkrývaní tak či onak motivovaného pulzovania/kolísania pri nastolení a obhajobe mýtu prežitia. Tu prevládla skepsa Petra Zajaca, pretože sa čoraz častejšie stáva svedkom zaplavovania verejného priestoru príznačnými faulmi, ktorými harcovníci starí aj noví – k obrazu svojmu – statočne falšujú cestu z minulosti do prítomnosti.

Tisícročná včela ako mýtus prežitia

V Slovenskom kargu nájdeme dosť príkladov a jeden výnimočný: Tisícročná včela ako mýtus prežitia. Čítal som tú štúdiu v rukopisnej podobe a v už spomenutej krátkej úvahe som ocenil Zajacovo pobúrenie nad zápachom tichej dohody, ktorou sa potvrdzuje „víťazstvo konštrukcie historickej kontinuity“.

Peter Zajac sa jednoducho kriticky pozrel na „víťaznú“ perspektívu literárnej i filmovej Tisícročnej včely a iných pilierových príbehov socialistickej literatúry, rovnako aj na koncepcie výtvarných prehliadok potvrdzujúcich „víťazstvo historicky sa opakujúcej konštrukcie dejín slovenskej kultúry 20. storočia ako nezadržateľných dejín kontinuity aj tam, kde išlo o pretržitý proces a zjavné zlomy“. Zopakujme – a zdôraznime – , že nie je pravdivý konštrukt o dejinách kontinuity, ale pravdivý je (aj) pretržitý proces a zjavné zlomy.

Toľko pred časom, dnes si však čitateľ môže vychutnať štúdiu o príkladnom mýtopábení Tisícročná včela ako mýtus prežitia v objatí textov ako Literarizácia slovenských mýtov na konci dvadsiateho storočia, Slovenské kargo či Mináčova novela Na rozhraní ako populárna literatúra, ktoré autor zaradil do tretej časti svojho výberu.

Nazdávam sa, že pri trochu podrobnejšom prelistovaní konkrétnej štúdie máme šancu nahliadnuť takrečeno do kuchyne, v ktorej pulzovala vôľa problém presne a pravdivo pomenovať. Zajac na úvod spomenul viac ako žičlivé prijatie Tisícročnej včely (1979) Petra Jaroša.

Vincent Šabík sa poponáhľal osláviť Jarošov hlboký ponor do „pamäti ľudu“ a Ján Števček zasa vychválil „zorné pole obyčajného človeka“, ktoré však spisovateľova konštrukcia tak umne „doplnila ďalšími prvkami sociálnosti, triednym bytím postáv a jeho reflexiou, politikou“.

Deratizácia rodových a identifikačných symbolov

Zajac, pravda, bez pátrania ukáže prstom na zdroj nadšenia normalizačných hlásnych trúb, čiže na „koncepciu politickej nedejinnosti“ Vladimíra Mináča počas jeho Dúchania do pahreby. Zároveň však pripomenie, že „Mináčov koncept sa takmer zhoduje s úvodom Františka Hrušovského z učebnice Slovenské dejiny, vydanej počas Slovenského štátu“.

Nie však len „zdroj“ nepatrične splieta mýtus a utópiu, ale aj jeho epická podoba a rovnako tak film režiséra Juraja Jakubiska (1983). Preto „v Tisícročnej včele vypustil všetko, v čom by mohol naraziť na rámce vtedajších obmedzení, a nápadne zdôraznil kanonizovaný rámec historického procesu ústiaceho teleologicky do socializmu ako predsiene komunizmu. Toto vypúšťanie na jednej a pridávanie na druhej strane kompenzoval opulentnou obrazotvornosťou.“

V odkrývaní príčin dobového úspechu filmu pokračuje Zajac kritikou splietania „mýtopoetickej utópie s utopickým mýtom“. Robí tak doslova očistnú prácu v zvrstvenej štruktúre najrôznejších adorácií lopotnej práce, plodivej sily Slovákov či osláv žien na samom prahu nového matriarchátu. Nemenej výdatnú deratizáciu si vyžiadali rodové a identifikačné symboly. Predovšetkým emblémy včely a lipy slovanskej.

Zrejme nič z toho neobstálo vo svetle nie plebejskej dejinnosti. Ale taký už je príbeh Zajacovej precíznej práce s intertextuálnymi odkazmi, orientáciou v odbornej literatúre, ktorá mu tak dobre slúži pri odkrývaní falošnej významovej zaťaženosti predovšetkým ideologických motívov a konštruktov.

Sme. Buďme ešte!

Dobrým zvykom je v recenzii detektívky neprezradiť, že vrahom je záhradník. V recenzii Zajacovej knihy však bude vhodné upozorniť na pôsobivú metódu vytvárania akejsi siete z relevantných argumentov, komparácie, hrubých i subtílnych dôkazov a z príbehov. Siete, v ktorej sa aj v Slovenskom kargu nejedna lož dotrepotala.

„Sme. Buďme ešte.“ To je citát zo zásadne inopohľadového príbehu, aký čitateľovi ponúkla Tisícročná včela. Volá sa Večne je zelený… a napísal ho Pavel Vilikovský. Kde v prvom kraľuje pátos, v druhom sa usídlila múdra irónia.

Peter Zajac ju pripomenul na konci svojej štúdie a rád ho napodobním: „Slováci, božie deti, vidia zmysel a náplň svojej existencie v tom, že sú. Kto iný sa vie tak detsky nevinne tešiť: prešlo už sto rokov a my ešte furt sme!, nie sme teda márni! Sme, to veru nebude len tak! A hneď si, plní nadšenia, stanovujú jasný cieľ: Buďme ešte!“

Kultúra

Teraz najčítanejšie