Jaskynný lev aj medvedí brloh. Máme múzeum, kde sa nebudú deti nudiť

Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši je svetlým bodom slovenského múzejníctva, aj podivuhodnej architektúry centra mesta. Bývalý jezuitský kláštor je národná kultúrna pamiatka a, čo je v našich zemepisných šírkach nie také časté, aj tak vyzerá. Žiadna odpadávajúca omietka, deravá strecha, plesnivé steny.

Svet je zložený zo zdanlivo nepodstatných detailov a presne tie návštevníkov nenechajú na pochybách už od začiatku, že vchádzajú do európskeho prírodovedného múzea.

Detail prvý: hniezdo a dva bociany pred budovou nie sú atrapy z vosku. Detail druhý: ľudí privádzajú do múzea odtlačky stôp zvierat a listov v betóne. Tretí, významný detail je bezbariérový prístup pre vozič­károv, časť exponátov s popisom v Brailovom písme a pravidelné aktivity múzea pre nevidiacich a slabozrakých.

Riaditeľka jedného z najmodernejších múzeí na Slovensku, genetička Danka Šubová, dokazuje hneď na začiatku, že sme nielen v múzeu prírody, ale aj ochrany. V túto chvíľu sprievodkyňa jednoznačne upozorňuje, že nemôžeme ísť do novej panoramatickej rozhľadne, z ktorej vidno celý Mikuláš a okolie. „Práve hniezdia bociany pred budovou, mohli by sme ich rušiť,“ dodáva.

Divadlo, súdy, múzeum

Pozemky darovala jezuitom Mária Terézia v roku 1750, ale kláštor postavili až o štrnásť rokov neskôr. Po zrušení Spoločnosti Ježišovej dostali budovu františkáni, ale aj tých rozpustili a kláštor zrušili.

Kláštor slúžil takmer sto rokov na rôzne účely. Boli v ňom stoličné kancelárie, v kaplnke slovenské Divadlo Gašpara Féjerpataky-Belopotockého a uvažovalo sa aj o gymnáziu. Nakoniec presťahovali do budovy sudcov.

Múzejníci začali písať svoju históriu v kláštore od roku 1949, keď štát do časti objektu presťahoval zbierky Múzea slovenského krasu, terajšieho Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva. O šesť rokov neskôr už budova patrila múzeu celá.

Vedenie múzea získalo takmer desať miliónov eur z eurofondov na rekonštrukciu a o približne päť rokov otvorili pre návštevníkov nové múzeum, väčšie o tretinu (1 400 štvorcových metrov).

Kostra jaskynného leva

Stovky exponátov v múzeu majú prívlastok naj, mnohé aj unikátny alebo svetový. Niektoré si návštevníci ani nevšimnú, ak ich sprievodcovia neupozornia. Kostru jaskynného leva, najúplnejšiu v Európe a z najvyššej nadmorskej výšky, určite neprehliadnu.

Jaskyniari našli v Medvedej jaskyni v Suchej doline v Západných Tatrách tri lebky, o ktorých si dlhé roky mysleli, že sú medvedie. Najprv ich len odfotili, pretože sa obávali straty, ako sa to už údajne stalo s objavenými obrovskými lebkami z päťdesiatych rokov. Pravdepodobne skončili niekde v súkromných zbierkach.

Jaskyniar a kurátor múzea Peter Holúbek tvrdí, že najlepšie chránené nálezy sú tie, ktoré zostanú v jaskyniach.
„Boli tam desaťtisíce rokov, je tam ideálna klíma a nestratia sa,“ dodal.

Nálezcov unikátnych lebiek pozná a hovoril s nimi. Údajne si dali podmienku, že lebky vytiahnu, ale len ak ich vystavia v Mikuláši. Nakoniec, keď jednu z nich vytiahli, paleontológovia zistili, že patrí jaskynnému levovi.

Holúbek bol priamo pri vyťahovaní lebky z extrémne náročných priestorov. Veľká sieň, úžina, ďalšia sieň, úzka úžina, cez ktorú sa dalo prejsť len bokom a dolu hlavou, a za ňou ležali lebky. Dve medvedie a jedna levia. „Jedna teória hovorí, že jaskynné levy lovili hibernované medvede,“ konštatoval skúsený jaskyniar. Je tento objav veľmi vzácny? Holúbek hovorí, že dinosauria stopa, ktorú objavili v Tatrách, je určite staršia, ale slovenský jaskynný lev je najväčší samec v Európe a najkompletnejšia zachovaná kostra.

Holúbeka sa oplatí počúvať. Zaoberá sa jaskyniarstvom vyše tridsať rokov, a aj keď spočítal zatiaľ iba desať percent výkonov, vyšlo mu, že za 3 200 dní prešiel a preplazil sa 550 kilometrov v podzemí.

„Jaskyne sú pamäť sveta. Všetko, čo príde do jaskyne, sa zachová. Je to časová konzerva,“ opisuje význam jaskýň a jaskyniarstva popri ozvene z kvapkania podzemnej vody.

Speleológ stojí pred 3D modelom Krakovej hole medzi Jánskou a Demänovskou dolinou. Hovorí, že niečo podobné neuvidíte v žiadnom múzeu. V modeli kopca sú diery, kde vidno prepojené jaskynné systémy. Najhlbšie pol kilometra a dlhé štyridsať kilometrov.

„Systém je prepojený hydrologicky aj vzdušne. Keď sa naleje zafarbená voda v jednej časti, vytečie v inej. Niektoré sú prepojené vzduchom. Merkaptán za niekoľko dní cítite v ďalšej jaskyni.“

Skúsený jaskyniar nechce hovoriť o niektorých vzácnostiach slovenských jaskýň a múzea. So smiechom vyhlásil, že sú také vzácne, že keby sa o nich verejnosť dozvedela, museli by strážiť podzemie so samopalmi.

„Skončili by ako unikátne, tak­zvané vodné cotton balls, ktoré zmizli z jaskyne v Nízkych Tatrách. Spolu s kolegami sme ich našli a opísali. Bolo to jediné miesto na Slovensku, kde sa vyskytovali,“ dodal.

Zaujímavá je aj spievajúca huba, ktorú našli v medveďom brlohu. Keď na ňu zasvietili, vydala syčiaci zvuk.

Radšej raz zažiť

Múzeum stavilo okrem vystavovania unikátnych exponátov aj na zážitkovosť. Na expozíciách pracovalo dvadsaťdva výtvarníkov a traja architekti.

Darmo budete počúvať polhodinovú prednášku o tom, ako sila vetra v horách vplýva na pocit chladu, ak to nezažijete. Zistiť to live prvý raz môže byť osudné. V Mikuláši strčíte ruku do veternej skaly a so stúpajúcou intenzitou vetra jasne cítite postupné ochladzovanie.

Ikskrát ste videli v televízii akciu záchranárov s lavínovými tyčami, ale len v Mikuláši si môžete vyskúšať, ako to naozaj funguje. Pichnete jednou tyčou – nič, pichnete druhou a cítite zmenu. Narazila na mäkkú prekážku, ktorou môže byť ruksak alebo človek.

Neboli ste nikdy v najstaršej tatranskej útulni z roku 1863? Maketu Rainerovej útulne si môžete pozrieť a vojsť do nej priamo v múzeu.

Zoologické expozície sú plné vypchatých zvierat, ale aj zvukov. Šum stromov, spev vtákov, bystrina… Neustále máte pocit, ako keby ste boli práve v lese. Stačí stlačiť gombík a vlk, ktorý je pred vami, zavyje, vták zaspieva.

Pravdepodobne nikomu by nenapadlo v horách skúmať, ako vyzerá medvedí brloh? V múzeu môžete doň vliezť a – aj bezpečne vyliezť, čo by sa vám v prírode podariť nemuselo.

Napadlo vám niekedy, koľko by ste vážili na Marse, Jupiteri alebo na Venuši? V Mikuláši sledujete film o vesmíre a stačí povytiahnuť gravitačné závažie s názvom planéty a cítite fyzicky zmenu váhy.

Techniky vyše hlavy

Riaditeľka múzea prechádza popod priehľadné sklenené stropy aj ponad sklenené podlahy, ktoré nechali vyniknúť klenbám bývalého kláštora. Na niektorých sú fragmenty pôvodných malieb.

„Bola to obrovská zmena. Nespoznali by ste to,“ hovorí o rekonštrukcii. Danka Šubová už niekoľko hodín ukazuje kompletne ozvučené múzeum nadupané technikou, ale vráťme sa kdesi na začiatok. Panel s obrazovkami hneď pri vstupe zorientuje návštevníkov v jednotlivých častiach a informuje o najzaujímavejších exponátoch.

Mimoriadne dôležitý detail, pretože kompletná prehliadka trvá minimálne tri hodiny. Dlho? Nemusíte sa plantať po múzeu tri hodiny, po prvej tretine prestať vnímať a čakať, kedy sa to už skončí.

Kúpite si permanentky na tri alebo päť vstupov. Do dvoch mesiacov sa môžete niekoľko ráz vrátiť do múzea. So „živým“ sprievodcom, alebo s elektronickým.

„Systém elektronických ukazovadiel so slúchadlami umožňuje návštevníkom získať 180 rozšírených informácií o vybraných exponátoch aj v angličtine.“

Riaditeľka ukazuje návod na použitie najprv na monitoroch a potom aj v expozíciách. Namieri ukazovadlo na bod pri exponáte a ozve sa profesionálne načítaný komentár. Na ďalších troch monitoroch idú dookola dokumenty o práci kurátorov v teréne aj o histórii budovy a múzea. Potrebujete si niečo vyhľadať? Počítač s internetom je k dispozícii.

Mnohí ľudia si spomenú na návštevu múzeí s menšími deťmi a možno aj na predčasný odchod. Školákov nebaví všetko a hlavne nie dlho, aj keď v tomto múzeu sa dá o tom zapochybovať. V Mikuláši môžu deti oddychovať v detských kútikoch, hrať sa, kresliť si, alebo zahrať sa na počítači. Aktívne oddychovať môžu aj dospelí v zónach so stoličkami, s obrazovkami a dokumentárnymi filmami, tak ako v najmodernejších múzeách európskych metropol.

Zrekonštruované múzeum navštívilo za prvé štyri mesiace šesťtisíc ľudí. Šubová hovorí, že predtým prišlo na expozície toľko návštevníkov za rok. Spolu s výstavami, prednáškami, knižnicou a archívom videl ich múzeum dvojnásobok.

Možno nie všetko a nie každému bude koncepcia múzea vyhovovať. Konzervatívnejším príliš veľa ruchov a atrakcií, „cirkusovejší“ by možno niečo ešte pridali, ale tak to chodí. V každom prípade stojí za to múzeum vidieť.