V jeho hlase je všetko – smrť, Boh aj vesmír

Po celú, viac ako päťdesiatročnú umeleckú dráhu charakterizuje Boba Dylana najmä nepredvídateľnosť. Shakespeare amerického folkrocku, nositeľ Pulitzerovej ceny a opakovaný nominant na Nobelovu cenu za literatúru urobil v ostatnom čase síce viac vecí, ktoré mnoho fanúšikov považovalo za takmer nemysliteľné, ale aktuálna novinka, venovaná k vlastným 75. narodeninám, opäť solídne vyráža dych aj najoddanejším znalcom.

V poradí 37. štúdiový album Fallen Angels, ktorý práve dnes vychádza, ponúka totiž – podobne ako nepredpokladane megaúspešný minuloročný Shadows in the Night – skladby z „fiktívneho“ Great American Songbook. Teda štandardy, ktoré preslávil predovšetkým legendárny Frank Sinatra. Dylan ich má hltavo napočúvané už z raného detstva.

Precítiť každé slovo

„Dlho som chcel niečo také urobiť, ale nikdy som nebol dostatočne odvážny na to, aby som sa ponoril do zložitých aranžmánov pre tri desiatky nástrojov a upravil ich pre komornú kapelu,“ povedal k predchádzajúcej kolekcii, a platí to aj pre tú novú.

Na margo aktuálneho CD zasa poznamenáva prezident spoločnosti Columbia Records Rob Stringer: „Podobne ako v Shadows in the Night, nie sú tam sláčiky, exponované lesné rohy, nahustené sprievodné vokály alebo iné aranžérske fígle, ktoré sa často nachádzajú na albumoch so štandardnými baladami. Bob namiesto toho dokázal nájsť elegantnejší spôsob, ako dať týmto piesňam nový život a súčasnosť.“

Očakávaná nahrávka je smerovaná nielen ako permanentná pocta doyenovi „salónnej hudby“, ktorý by sa asi podľa Dylanových slov „divil, čo sme s týmito skladbami spolu s kapelou postvárali“, ale súvisí s rúhačským konštatovaním, že mu vybrané pesničky v súčasnej životnej situácii hovoria z duše viac ako jeho vlastné texty.

„Ja tie piesne dôverne poznám – a preto ich môžem spievať. Každé slovo textov dokážem precítiť, je to tak, akoby som ich sám napísal. Je pre mňa jednoduchšie spievať tieto pesničky ako vlastné, čo by som predtým nepovedal. Má to niečo do činenia s ľudskými emóciami. Myslím si, že neobsahujú falošné slová a sú svojím spôsobom večné,“ dodáva. Napriek neuveriteľnej fyzickej a duševnej energii si totiž aj Dylan začína pripúšťať, že sa nachádza v kategórii seniora a má spomienkové ambície.

Na aktuálnej platni je sprevádzaný svojou koncertnou kapelou a oproti predchádzajúcej nahrávke pôsobí menej živelne. Je tam viac pokoja, priezračnosti a citlivejších aranžmánov. Kvílivo medová pedal steel gitara ustúpila do nenápadného pozadia až vymiznutia a tá klasicky elektrická má viac džezových intarzií, pričom bicie častejšie akceptujú metličky. Namiesto občasného pátosu znie v hlase melancholicky senzačná nostalgia, láskavosť a empatia.

Porovnania s nezabudnuteľným Frankom Sinatrom Dylan, samozrejme, odmieta ako nepochopiteľné. „Frank bol ako hora, na ktorú musíte vyliezť, hoci sa nedostanete až na vrchol,“ podotýka a pokúša sa vysvetliť, čím ho Sinatra konkrétne inšpiroval. „Spieval pre vás a nielen k vám. Sám som si vždy prial spievať pre niekoho,“ dodáva.

Umelecký chameleón Dylan, ktorého významovú dynamiku môžeme chápať len v najširších kultúrnych súvislostiach, vo svojich brilantne napísaných pamätiach (zatiaľ však vyšiel len prvý diel a ostatné sú v nedohľadne) napokon svoj obdiv k Frankovi Sinatrovi už vyjadril slovami: „V jeho hlase je všetko – smrť, Boh, vesmír, skrátka úplne všetko.“

Zrod speváka

Pre zberateľov a obdivovateľov je nahrávka opäť istým druhom klenotu. Okrem pekných až nadštandardných inštrumentálnych výkonov a zaujímavo adjustovaného produktu môžeme obdivovať aj nebývalo jemne sýty a solídne intonujúci hlas, ktorý sa prelieva až do cohenovských kadencií, pričom „netradične“ rozumieme každé slovo (!). Je to zrejme výsledkom Dylanovho obdobia pokoja bez cigariet s výučbou nových techník dýchania, a tak situácia neuveriteľne kontrastuje s jeho typickým predchádzajúcim „havraním krákaním“ a nosovým mumlaním.

K desiatim evergreenovým piesňam, ktoré okrem Sinatru preslávili Ella Fitzgerald, Sarah Vaughan, Ray Charles, Bing Crosby, Tony Bennet alebo Aretha Franklin, či Billie Holiday, je však vhodné zaujať naozaj adekvátny postoj. Samozrejme, Dylanova intonácia je obvykle voľnejšia (najmä That Old Black Magic) a výber veľmi osobný až „spálňovo-kuchynský“. Hoci trebárs notoricky známu sinatrovskú Young at Heart akceptoval aj Tom Waits a Maybe You ’ll Be There oživila Diana Krall. Dylan sa s láskou nebojí ani omieľanej džezovej štandardy Polka Dots and Moonbeams alebo oscarovej All the Way. Jeho objaviteľský duch prináša zabudnutú drobnosť On a Little Street in Singapore alebo roztúženú romancu Skylark, venovanú niekdajšej hereckej dive Judy Garland. A dokáže priniesť relaxačne kaviarenský hit, ktorým sa pilotný singel Melancholy Mood určite stane.

Po viacnásobnom vypočutí sa v mysli poslucháča neustále ozýva otázka: Je táto koláž iba exkluzívnou odrobinkou s plnením dávnych snov, alebo naozaj stojí za to?“ Bob Dylan to tak možno síce chcel, ale je mu to jedno. Aj tak si robí to svoje a hrá svojimi vlastnými kartami.

P. S.: Vo voľných chvíľach maľuje zvláštne obrazy a začal vytvárať sochy. Máva rozsiahle výstavy olejov, akvarelov, grafík a kresieb. Evidentne sa baví a nehodlá v tom prestať.