V divadle, vo filme, v klube, vo vlaku, v časopise, v kníhkupectve. Tam všade sme dali silu fašistom

To, že sú neonacisti v parlamente, je v prvom rade výsledkom slobodného rozhodnutia ich voličov. Nikto iný za to nemôže tak ako tí, ktorí im hodili svoj hlas.

Som presvedčený, že žiaden z pomenovávaných dôvodov tejto voľby nie je jej ospravedlnením – ani jeden nedostatok súčasnosti nenesie v sebe ani zlomok hrôzy, ktorú priniesli svetu fašisti, keď mali moc.

Frustrácia? Fašisti ju len zhoršia: stačí si spomenúť na Európu po ich riešeniach. Protest? Fašisti vám ho zatrhnú a vieme o tom z minulosti rovnako – aj pre protestujúcich zriaďovali koncentračné tábory. Poriadok? Nikto nedokáže viac vystupňovať problémy medzi komunitami ako totalitné režimy. Únava z korupcie? Fašisti boli s komunistami v nej veľmajstri, do korupcie začlenili aj myšlienky. Systém? Fašisti mali systematicky riešené aj vraždenie. Voliť zlo ako riešenie na problémy je nepochopiteľné.

Stačí primálo energie na to, aby každý vedel, s čím má dočinenia. Nech ostatní chybili akokoľvek, nech vieme o zlyhaniach ľudí v demokracii hrozné veci (svedčí to o jej sile – fašisti kritiku a iné názory riešia guľkou do hlavy), najväčšiu chybu urobili konkrétni ľudia, ktorí dostali kotlebovcov do parlamentu.

Násilie, ktoré reprezentanti ĽSNS tak zbožňujú, si nevyberá. Nie Rómovia, utečenci či Židia, ako sa upokojujú tí „frustrovaní“ voliči, hľadajúci nejakú vhodnú obeť ako náplasť na svoje smútky – všetci bez rozdielu sme ohrození, tak ako nedávno Marek z Vrbového, ktorého zabil neonacista s vlastným neonacistickým dieťaťom. Toto voliť, lebo nemám všetko, čo chcem, je katastrofa.

Socialisti, konzervatívci, liberáli

Prvé miesto na pomyselnom rebríčku zlyhaní obsadilo vyše dvestotisíc našich spoluobčanov. Hneď na druhom mieste sa núkajú politici. Od úspechu Kotlebu vieme napríklad to, že na ministerstve vnútra majú priamo v kancelárii ministra experta na boj s extrémizmom, ktorý je, zdá sa, hlavne majster v nevšímaní ako hlavnom kvalitatívnom predpoklade na vysoký post na smeráckych ministerstvách. Opakujem to, ale za dôležitý spúšťač nárastu extrémizmu považujem prípad Hedvigy Malinovej, v ktorom Robert Kaliňák s premiérom chránili náckov voči ich obeti – a žiadny štátny odborník na extrémizmus si tento extrém nevšimol.

Po tomto požehnaní nazi-skinheadov od Fica s Kaliňákom posvätil Ján Čarnogurský fašistickú Slovenskú pospolitosť, keď s ňou pochodoval Bratislavou v roku 2008 a na otázku redaktora SME odpovedal, že mu je jedno, kto pochod organizuje – hlavne, že ide o podľa neho dobrú vec (šlo o Kosovo). To sme nevedeli, že o rok sa s Kotlebom neváhal spájať v boji za svoje „liberálne“ hodnoty Sulík. Nemá zmysel pokračovať. Politika je len obrazom toho, čo sa deje v ostatných oblastiach.

Optimistický úvod

Ako je to s umením? Áno, máme tu skvelých ľudí, ako sú napríklad Parákov, ktorí majú na každom albume prečiarknutý hákový kríž, Whiskyho so Slobodkou či Rozpor, skvelého aktívneho maliara Tomáša Raffu, rozhnevaného Ruda Sikoru či momentálne vynikajúcu výstavu v Kunsthalle. Dôležitú úlohu zohrávajú aj ľudia pôsobiaci vo svojich kluboch po Slovensku, v komunitách, mimo veľkej pozornosti. Vďaka za to. Žiaľ, existuje aj veľa iných príkladov.

S fašistami v divadle

Keď nedávno stopol Kotleba v Brezne divadelnú hru, bola z toho kucapaca. Ak by to nebol neurobil, akcia s príznačným názvom Deň tých najlepších naplánovaná na výročie vzniku fašistického Slovenského štátu pod jeho patronátom by bola dopadla ako pekná selanka, kde umelci zahrajú divadielko, učitelia a učiteľky si preberú ocenenie za to, že z detí pomáhajú vychovať voličov ĽSNS, a apolitická Kristína by vodcu dojala piesňou o najkrajších horehronských stromoch. Ochotní ochotníci by si dali s vodcom pohár vínka a všetci by boli spokojní. S fašistami by sa nezáväzne pozhovárali a šli by domov.

S fašistami vo filme

Keď televízia Markíza obsadila najslávnejšieho slovenského neonacistu do rodinného seriálu, nastalo mierne vzrušenie, ale inak sa nestalo nič. Herci hrali, štáb nakúcal, seriál bežal veselo ďalej a Rasťo Rogel si ešte presadil do hlavného vysielacieho času v najsledovanejšom seriáli aj neonacistické tričko. A o nejaký čas si dokonca strihol úlohu vo filme Babie leto, veď je to herec.

Keď sme z tohto dôvodu odmietli film hrať na Pohode, autori nám poodkazovali cez sociálne siete všeličo – ani som netušil, aké previnenie je neakceptovať v umeleckom diele lídra skupiny Juden Mord, človeka, ktorý s partiou terorizoval bratislavské hudobné kluby. S fašistami sa časť filmárskej obce nielen rozpráva, dáva sa im aj priestor v dielach a keď to nechápete, ste cenzor a radikál.

S fašistami v klube

Keď sme robili v roku 2013 v klube MMC v Bratislave skupinu Biffy Clyro, ochrankári dodaní klubom sa pozdravili Na stráž. Jedna naša kolegyňa to počula. Zavolal som chalanom, ktorí klub prevádzkujú, že je neakceptovateľné, aby sa ľudia, ktorí majú chrániť návštevníkov, zdravili fašistickým pozdravom. Bolo mi povedané, že s tým nevedia nič robiť. Odvtedy v klube nerobíme naozaj nič, nebudem pozvaných umelcov vystavovať „ochrane“ náckov. Tá istá ochranka stráži aj klub Randal. S fašistami sa v rockových vodách nielen baví, ale necháva sa im aj zarábať na strážení nezbedného publika, veď Na stráž.

Mimochodom, každoročne sa objavia informácie, že aj na našom festivale robia v ochranke fašisti; nikdy sa tak však nestalo v čase podujatia, keď by som to mohol riešiť. Na každom stretnutí so šéfom našej zmluvnej SBS zdôrazňujem, že ak uvidím nejakého neonacistu medzi ochrankármi, vyhodím ho. Ak niekoho takého na našej akcii uvidíte, prosím, dajte nám to vedieť ešte počas nej. Určite nepovieme, že sa s tým nedá nič robiť.

S fašistami vo vlaku

Vlaky neonacisti zbožňujú. Od Žiliny ide vlak… spieva sa v najslávnejšej fašistickej slovenskej pesničke, ktorej cover verziu okrem Rogelovho Krátkeho procesu naspievali na svoj album aj populárni Senzusáci, svojho času najpredávanejšia „srandovná“ postfolklórna umelinová ikona. Nech sa ľud poteší… Neriešil to vôbec nikto.

Vo vlaku som zažil bitku dvakrát. Raz ku mne, slovanskému árijcovi s bieloskvúcou kožou, pristúpil vyholený mladík a po dialógu „Čo sa ti nepáči?“ „Všetko sa mi páči“ som bol na zemi, valila sa zo mňa krv, jeho kamaráti ma však zachránili – chytili ho a na mňa kričali: „Utekaj, lebo ťa zabije.“ Druhýkrát som ratoval mladú Rómku, ktorú mlátil ožratý árijec – našťastie tak, že som ho dokázal spacifikovať.

Pamätám si, že v deväťdesiatych rokoch, keď sme chodili vlakom na výšku, sme sa najviac báli, keď sme videli nastupovať vyholených národovcov. Toľko k aktivite fašistov, ktorí sa chcú rozprávať s cestujúcimi v našich vlakoch.

S fašistami v časopise

Mám doma jedno číslo časopisu Zem a vek, z augusta 2014, vyšlo tam totiž pekné sci-fi o našom festivale. V auguste 2014 bolo jubileum SNP. Jedným z prispievateľov v čísle bol aj Marián Mišún, popredný neonacista. Nedávno, v jednej nemenovanej prevádzke, som si prelistoval niekoľko ďalších čísiel vystavených pre čakajúcich návštevníkov. A aha ho – časopis mi odporúča hen Oskar Rózsa, tu Adela Banášová. Teším sa na to, keď bude jeho šéfredaktor Rostas premiérom, Adela jeho hovorkyňou a Oskar sklohne nejaký pekný pochod pre Mišúna a spol. Človek len žasne, z čoho sa stáva alternatívny názor.

S fašistami v kníhkupectve

Toto je časť článku, kde by som dokázal sám so sebou polemizovať – neviem sa vyrovnať s tým, že hitom kníhkupectiev je kniha rozhovorov môjho priateľa Fedora Gála s nejakým anonymným národným socialistom.

Neviem, ako by sme vnímali, ak by podobnú knihu napísal onen nácek – bez zmeny jedinej čiarky, len pod svojím anonymným „menom“. To by sme mali na prémiovom mieste v obľúbených kníhkupectvách dielo neonacistu?

Fedor má môj obdiv za svoju životnú priamosť a odvahu, a aj tento dialóg je prejavom jeho ohromnej sily – veď je všeobecne známe, ako tragicky zasiahli fašisti do jeho života. Chápem aj to, že ako sociológa a aktívneho občana ho zaujíma fenomén nenávisti, nacistickej ideológie a postojov. Neviem však, ako sa postaviť k tomu, že národnosocialistický pohľad na svet dostáva takú vážnosť, že jeho prezentácia – aj keď v kontexte prirodzene bravúrnej Fedorovej kontry – je jednou z literárnych udalostí roka.

Z knihy som čítal len úryvky v médiách a nechcem si ju kúpiť; keďže Fedor je férový, určite dostáva údajný Matej podiel z predaja – to mu mám prispieť na jeho novú bomberu?

S fašistami na pive, v parlamente a na pochode

Ako sa zachovať vtedy, keď vás pozve fašista na pivo? Ísť? Debatovať? Vylepšovať nápady? Sedíte v štyridsiatom druhom na pive so šéfom Hlinkovej gardy a vylepšujete v mene skvalitnenia dopravy železničnú sieť smerom na Poľsko?

Keď začala v Čechách rásť sila komunistickej strany, líder najpopulárnejšej českej skupiny David Koller sa stal jednou z tvárí kampane S komunisty se nemluví. Názov výzvy umelcov a neskôr aj série koncertov stručne pomenoval, ako sa treba správať k ľuďom presadzujúcim totalitu. Viete si niečo také predstaviť u nás? Jožo Ráž, alebo nebodaj Kuly vyzývajú na bojkot komunistov – to je podobne uletená predstava ako to, že Koňýk, najslávnejší pankáč na Slovensku, by si nechal ujsť nejaký neonacistický pochod Bratislavou.

Po Kotlebovom volebnom úspechu mi okamžite napadla parafráza Kollerovej iniciatívy. S fašistami sa nerozpráva. Na pive, v parlamente, v divadle, v klube ani na filmovačke. Mnohí umelci v tom úplne jasno nemajú. Žiaľ, aj to podľa mňa spoluvytvára úspech neonacistov na Slovensku.