Denník N

Mali sme šťastie, že sme bieli, hovorí dokumentarista, ktorý s rodinou ušiel z Bosny na Slovensko

Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service
Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service

Fotograf a dokumentarista pracujúci na dlhodobých projektoch pre humanitárne organizácie Denis Bosnić bol sám utečenec – s rodinou ušli z Bosny. Dnes chodí po utečeneckých táboroch.

Chodíte po utečeneckých táboroch. Prečo ste sa na to dali?

Tá téma mi je blízka. Narodil som sa v Bosne a Hercegovine, v Sarajeve. Sám som bol utečenec. Spolu s mojou rodinou sme utiekli pred konfliktom v Bosne. Usadili sme sa na Slovensku, pretože moja babka má slovenské korene.

Ale vy ste v utečeneckom tábore neboli. 

Rozumiem mnohému, čo vidím v táboroch, aj keď som to nezažil. Rozumiem otázke hybridnej identity v prípade detí, ktoré sa narodia v tretích krajinách a nevedia, či sú Sýrčania, či Jordánci. Ja a môj brat sme produkty niečoho medzi Bosnou a Slovenskom. Na Slovensku nie sme Slováci, a aj keď máme občianstvo, sme iní. V Bosne už nie sme Bosniaci, ale sme viac Slováci. Patríme všade a nikam. Rovnako to vidím aj v utečeneckých táboroch, kde to nie je o identite národnostnej, ale človeka ako takého. Človek sa tam musí veľkého množstva vecí vzdať. Najmä zodpovednosti za svoj vlastný život. Keďže je všetko nalinkované, nadiktované, ľudia strácajú vlastnú identitu a nevedia, čo sú, kto sú, či môžu niečo robiť.

Denis Bosnić (30)

Denis Bosnić je dokumentarista a fotograf. Za posledných šesť mesiacov bol s Doktormi bez hraníc, denníkom La Repubblica a s Jesuit Refugee Service v množstve utečeneckých táborov na Blízkom východe a v Afrike. Bosnić sa narodil v predvojnovom Sarajeve, Bosne a Hercegovine. Jeho rodina utiekla v 90. rokoch pred balkánskou vojnou. Špecializuje sa na dlhodobé projekty s mimovládnymi organizáciami a médiami, so zameraním na silné príbehy cez portréty a dokumenty. Momentálne žije v Ríme.

Cítite sa dnes ako Slovák?

Občianstvom som Slovák. Necítim sa však ani ako Slovák, ani ako Bosniak. Slovensku som nesmierne vďačný za všetky možnosti a bezpečie, ktoré mi dalo. Veľa vecí v mojom charaktere je slovenských, veľa bosniackych, veľa je ovplyvnených americkými seriálmi a cestovaním.

Denis Bosnić.
Denis Bosnić.

Aké to pre vás bolo, keď ste utekali z Bosny?

Mal som šesť rokov. Druhého apríla som mal narodeniny, 19. sme utekali. Pamätám si večer, keď sme s mamou a babkou pozerali v byte v Sarajeve kovbojku, dodnes mám v mysli vryté tie ich klobúky. Pozrel som sa von cez okno a videl som žlté záblesky. Ako dieťa som si myslel, že je to ohňostroj, že je Nový rok. Mama sa pozrela nabok, stíchla, niekde niečo veľmi buchlo a všetci sme sa začali plaziť popod stôl. Išli sme do chodby a tam sme boli celú noc.

Kedy sa rodičia rozhodli odísť?

Úplne rovnaký scenár s odchodom ako utečenci v Sýrii alebo Kongu sme zažívali aj my. V televízii sme pozerali, ako sa k nám vojna postupne blíži. Na východe Bosny sa niečo dialo, v správach boli každý deň bradatí muži s kalašnikovmi. Cez mestečko, kde sme žili, asi 6 kilometrov od Sarajeva, začali chodiť autobusy z východnej Bosny plné utečencov. Zastavovali sa pri našej reštaurácii a pýtali sa, či k nám môžu ísť na záchod. Kým sa nezačalo strieľať v Sarajeve, neodišli sme. Nedokázali sme uveriť, že vojna je reálna, že existuje, prichádza a je stále bližšie, a že sa nás môže dotknúť. Lebo vojna sa vždy dotýka niekoho iného.

Aké to bolo, keď ste odišli?

Pamätám si cestu a náš život na severe Srbska u našej babky. Pamätám si časy na chorvátskom ostrove Rab. Miestni nám hovorili, že žiadna vojna nie je, že sme tam prišli, aby sme si užili ich palmy a teplé počasie. Neverili nám ani vtedy, keď nám Červený kríž začal poskytovať jedlo a oblečenie. Lebo rovnako ako mnohí iní utečenci sme si pri úteku nič nezbalili. Drvivá väčšina utečencov si z domu nič nevezme. Zdvihnete sa a odídete. Rovnako bez plánovania sme sa dostali na ostrov Rab, kde mala otcova teta apartmán. Svoj príbeh som počul v najrôznejších geografických, rasových, etnických a kultúrnych obmenách, ale stále je to ten istý príbeh.

Bolo to na Slovensku pre vás jednoduché?

Keď sme prišli na Slovensko, mal som 6 rokov. Neovládal som jazyk, ale naučil som sa ho veľmi rýchlo. V škole som nemal problémy, bol som dobrý žiak. Pamätám si, že k nám deti boli občas kruté, ale ony v podstate len opakovali, čo počuli od rodičov. Na ulici, kde sme bývali, sme mali rodiny, ktoré sa k nám správali zvláštne. Mali sme však veľké šťastie, že sme prišli práve na Slovensko. Slovensko sa v tom období zaoberalo samo sebou – rozpad Československa, privatizácia, mečiarizmus – nás si absolútne nik nevšímal. Prišli sme legálne, cez pozývací list, ale keďže v krajine neexistovali pevné pravidlá, všetko bolo neformálne. Dostali sme vďaka babkiným slovenským koreňom povolenie na pobyt a rodičia si prakticky okamžite našli prácu. Mali sme obrovské šťastie, že sme sa dostali do krajiny, ktorá s utečencami nemala žiadnu skúsenosť. Nik nám nič zlé reálne nerobil, len sa o nás niekedy zle hovorilo. Môj otec rozprával po slovensky, to bolo obrovské šťastie. A obrovské šťastie bolo, že sme bieli, nevytŕčali sme z davu. To je veľká vec. Veľmi rýchlo sa nám podarilo integrovať.

Zapadli ste?

Nehovorím, že sme zapadli, ale vyzerali sme ako ľudia naokolo a kultúrne sme sa integrovali bez zásadných zádrhov. Ak nie ste odsúvaní nabok, rýchlo sa naučíte, ako veci fungujú a ako by sa mali robiť. Zachovali sme si kus svojej kultúry, ale asimilovali sme sa. Hlavne sprvu však susedia často hovorili, že sme Juhoši, že vyzeráme ako Rómovia, lebo zo začiatku sme nemali peniaze na nové oblečenie, že nemáme čo jesť. Môj otec sa zamestnal ako čašník a mama ako kuchárka a o niekoľko rokov už mali vlastnú reštauráciu, lebo boli schopní a vedeli variť a ponúkať služby. Niektorí ľudia v okolí boli trocha neprajní, hovorili, že oni tu žijú celý svoj život, pracujú napríklad v zelovoci a na rozdiel od nás stále nemajú vlastný dom. A my sme sem prišli a po desiatich rokoch sme ho mali. S tým sme sa stretávali. Napríklad ani naša suseda nedovolila svojej dcére sa so mnou hrávať, lebo som bol „Juhoš“. Zažívali sme blbé veci, ale v porovnaní s tým, čo zažívajú ľudia inde, sme to na Slovensku mali veľmi jednoduché. Boli tu ľudia, absolútne cudzí, neznámi ľudia, ktorí nám nezištne pomohli postaviť sa na nohy – pomohli nám na úradoch alebo s peniazmi.

V škole ste to zvládali?

Boli sme s bratom dobrí žiaci. Nik do nás nezabŕdal, učitelia nám nerobili zle. Necítili sme, že by sa nás nejako zásadne snažili separovať. Škola pre mňa nikdy nebola ťažká. Ale veľmi dlho som sa cítil stratený. Až do neskorej puberty som nerozumel mnohým veciam zo slovenskej kultúry. Nechápal som, čo vlastne má byť moja vlastná kultúra. Sledoval som Slovákov aj Bosniakov z diaľky. Bol som odosobnený od oboch kultúr a nikdy som sa necítil ich súčasťou. Veľmi mi je proti srsti napríklad typicky slovenských 10 minút sťažností po tom, ako sa vás spýtajú, ako sa máte. Mne to nie je blízke. Slovákom zas na mne nie je blízke, že som príliš priamy. Môj brat je omnoho viac integrovaný a usadený na Slovensku ako ja. Prevádzkuje jednu z našich reštaurácií, pomáha otcovi. On je veľmi rád v Bratislave a Senci. Ja to tam mám tiež rád, ale vždy ma to ťahá niekam von.

Teraz pol roka chodíte po utečeneckých táboroch. Boli ste v Koukou vo Východnom Čade či v tábore Zaatari v Jordánsku. Ako sa tam žije?

Je to permanentne dočasný stav, v ktorom sú ľudia zavesení v strede ničoho. Nevedia, čo sa stane v budúcnosti, nerozumejú, čo sa stalo v ich minulosti, ako sa dostali preč zo svojej krajiny, prečo museli utiecť. Je to zvláštny stav paralýzy.

Ako tam vyzerá bežný deň?

Ráno sa človek zobudí, je uprostred púšte. Rozmýšľa, čo bude v ten deň robiť, uvedomí si, že nič. Odíde po dávky jedla, ak je deň, keď ich rozdávajú. Odvedie deti do školy. Vráti sa, porozpráva sa so susedom, prejde sa po hlavnej ulici, navarí, naje sa, znova sa porozpráva so susedmi – a takto dokola. Ak je púšťová búrka, vôbec nevychádza z domu, lebo sa tam nedá dýchať. Ak prší, taktiež nevychádza, lebo je všade blato. Život utečenca v utečeneckom tábore je úplne prázdny.

Môžu dnes ľudia v utečeneckých táboroch o sebe rozhodovať?

Nie. Právo rozhodovať o svojom živote im bolo odňaté v momente, keď prekročili hranicu a boli naložení do auta a odvezení do utečeneckého tábora. Nemajú ako legálne rozhodovať o svojom živote – o tom, čo budú jesť, lebo dostanú prísun stravy od neziskoviek, nemôžu pracovať a nemôžu si teda zarobiť nič navyše. Nemôžu obliecť deti tak, ako by si želali. Deti posielajú do školy, ktorú im určí štát, kde sa nachádzajú. Často štáty nedovoľujú deťom v utečeneckých táboroch navštevovať verejné školy, dostávajú vzdelávanie od UNHCR. Nemôžu sa pohybovať mimo táborov. Nezostáva im takmer žiadna oblasť ich života, v ktorej by mali autonómiu.

Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.
Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.

Ako to riešia?

Je to taká sínusoida – niekedy sú šialene frustrovaní a zlomení, inokedy sa chytia vety o pomoci, ktorú im povie niekto z neziskovky, a potom prechovávajú veľa nerealistickej nádeje. Veľa ľudí po určitom čase rezignuje, vyslovene celé dni sedia a pozerajú sa na ulicu, lebo nemajú čo robiť. Nemôžu pracovať, vzdelávať sa, používať svoje schopnosti a znalosti. Videl som zlomených ľudí, ale nikde na svete som nevidel toľko trpezlivosti. Čakajú, čakajú a sú trpezliví. Keby som mal roky žiť v takomto prostredí – a ešte aj s deťmi – zlomilo by ma to. Veľmi veľa ľudí odovzdalo svoj osud do rúk niekoho iného, lebo nič iné im nezostávalo. A zmierili sa s tým, že kým sa vojna neskončí, nič s tým nezmôžu.

Nik neodíde?

Sú takí, ktorí sa s realitou tábora nevedia zmieriť a buď sa vracajú napríklad z Jordánska do Sýrie, vyslovene do vojnovej zóny, lebo už nedokážu znášať počasie, ničnerobenie a frustráciu. Počul som aj vetu: Radšej zomriem v Sýrii, ako by som mal pomaly umierať v Jordánsku. Druhá cesta je snažiť sa dostať do Európy alebo Ameriky cez programy UNHCR alebo pololegálnou cestou.

Koľko ľudí sa rozhodne radšej odísť z tábora?

Závisí to od obdobia. Napríklad ak sa bavíme o Sýrii a Jordánsku, tam je obrovská fluktuácia. Niekedy je v tábore Zaatari 110-tisíc obyvateľov, niekedy 60-tisíc. Keď je o niečo pokojnejšie obdobie v Sýrii, ľudia sa vrátia. Keď sa niečo zlé v ich domovine udeje, často do tábora prídu späť. Neviem povedať presné číslo, ale ľudia v utečeneckých táboroch nechcú byť. Chcú mať život. Ak sa bavíme o ľuďoch, ktorí neprejavili výraznú vôľu pre návrat, zväčša sú to farmári a ich život bol naplnený najmä poľnohospodárstvom. Chýba im ich dom, ich pôda, ale nie je to niečo, čo by ich nútilo hľadať vyšší cieľ v živote či naplnenie potenciálu, a teda aj nútilo odísť z tábora. Pre nich je dôležité, aby ich deti boli v bezpečí.

Odísť z tábora tak chcú najmä ľudia s vyšším vzdelaním, podnikatelia?

Áno. Sýria pred vojnou bola štruktúrou obyvateľstva a vzdelania v mnohom podobná Európe. Bola to veľmi civilizovaná, rozvinutá krajina s dobrými univerzitami. Fungovalo to tam. Ľudia, ktorí mali potenciál, budúcnosť, vzdelanie, nedokážu zniesť pocit, že majú zahodiť svoj život. Lebo dôjsť do tábora je zahodením života, potenciálu – fyzicky prežijem, ale moja myseľ nie. Čím viac vzdelania, schopností, potenciálu, zázemia v Sýrii mali – od finančného po kultúrne – tým je pravdepodobnejšie, že hľadajú cesty, ako z tábora odísť. Napríklad Jordánsko nedovoľuje utečencom pracovať, ale ak sa Sýrčan dokáže vydať alebo oženiť s niekým z Jordánska, má možnosť dostať občianstvo. To sa často deje. Veľa rodín je totiž už aj bez utečenectva napoly sýrskych a napoly jordánskych. Ale ak krajina neponúka žiadnu možnosť začleniť sa, pracovať alebo sa vzdelávať, neostáva im nič, len zotrvať v tábore so založenými rukami alebo odísť.

Matka troch detí z Dara'a, zbiera bielizeň vo svojom karavane. Jej manžel hovorí, že v jeho mysli nie je pochýb o tom, že Sýria je jediným miestom, kde môžu žiť. (Foto: Denis Bosnić)
Matka troch detí z Dara’a zbiera bielizeň vo svojom karavane. Jej manžel hovorí, že v jeho mysli nie je pochýb o tom, že Sýria je jediným miestom, kde môžu žiť. (Foto: Denis Bosnić)

Napísali ste, že priemerný čas strávený v táboroch je 17 rokov. Prečo tak dlho?

Číslo pochádza zo štatistiky UNHCR. Je to tak dlho, lebo konflikty, ktoré sa za posledné tri dekády začali vo svete, nie sú jednoduché. Niečo sa začalo, niečo sa stalo, vojna sa skončila podpisom mierovej dohody, ale konflikty v skutočnosti stále pokračujú, vedú sa lokálne boje, ktoré bránia utečencom vrátiť sa do svojej krajiny. Ak raz človek utečie z východného Konga, je veľmi nepravdepodobné, že sa tam vráti. Už viac ako dve dekády sa týmto územím náhodne preháňajú rebelské skupiny, ktoré vypaľujú domy, znásilňujú ženy, vláda či armáda týchto ľudí neochráni, skôr sa na týchto zverstvách spolupodieľa. Konflikty majú nízku intenzitu, dejú sa náhodne, nepredvídateľne, na rôznych miestach. Len z oblasti Kivu v Kongu odišlo 1,5 milióna ľudí zo svojho domova a ušlo do inej časti krajiny.

Takže neutekali rovno z krajiny preč?

Stretol som napríklad konžskú utečenku v Malawi, ktorej rebeli vypálili dom, utiekla odtiaľ, presťahovala sa do dediny vzdialenej asi 100 kilometrov, dva roky nato sa jej stala rovnaká vec, presťahovala sa znova do asi 70 kilometrov vzdialenej dediny, kde mala poslednú rodinu v Kongu, a o pol roka nato celá jej rodina zahynula pri ďalšom útoku rebelov. Ona jediná prežila a stala sa z nej utečenka. Už nebola len vnútorne vysídlená osoba, ale utečenka. Štyridsať alebo päťdesiat miliónov ľudí je dnes buď nútene vysídlených, alebo sú utečenci. Je to obrovské číslo, ktorému sa na Západe doteraz politicky nik nevenoval – až kým utečenci neprišli do Európy. Lebo sa nás to netýkalo. Európa mala dobré vzťahy s diktátormi v severnej Afrike a tí pre ňu za odmenu dokázali udržiavať migračné prúdy pod kontrolou masovým zatýkaním či mučením. Ako vidíme, to nie je riešenie a v historickej perspektíve sa s tým nedá súhlasiť. To tiež nebolo riešenie, nesúhlasím s tým, Európa namiesto toho, aby sa k tomu postavila hodnotovo – utečencov registrovala, prehľadala, poskytovala zázemie na vzdelávanie, zisťovala, či je ich príbeh pravdivý, alebo nie – sa k tomu postavila tak, že si veľmi dlho kupovala čas. Ten čas však vypršal.

Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.
Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.

V texte o tom, ako sa žije v utečeneckých táboroch, ste napísali, že ľudia neplánujú útek, ale odhodlajú sa k tomu, keď už nie je iná možnosť. Čo je to, čo ich prijme k odchodu?

Väčšinou sa rozhodnú odísť, keď im niekto so zbraňou zaklope na dvere. Alebo niekto susedovi vypáli dom. Alebo v susednej dedine bola zhodená bomba. Musí to prísť až na prah domu.

Ako vyzerajú školy v táboroch? Čo vedia deti, keď ich skončia?

Závisí to od krajiny. Vo všeobecnosti vzdelanie poskytuje UNHCR alebo neziskové či štátne organizácie. Vzdelanie je veľmi bazálne, nie je široké či špecializované. Často, najmä teraz, nie sú na vzdelávanie peniaze. Do vzdelávania ľudí sa investuje len od jedného do troch percent. Ostatné je na stravu, stany, karavany. Je to šialene málo peňazí. Napríklad ak sú deti päť rokov v tábore, tri z toho do školy ani nechodia, lebo školy bývajú zatvorené, keďže nemajú učiteľa či pomôcky, alebo je pre ne dôležitejšie hľadať obživu. Všetko sa rieši krízovo – berie sa to ako jednorazové riešenie, a teda sa koncipuje iba na rok dopredu.

Sú rozdelení do ročníkov?

Treba si to predstaviť tak, že sú rozdelení do skupín s najmenšími deťmi, potom sú tu skupiny, ktoré by už mali vedieť písať, a potom tínedžeri – tam sa mihnú aj 20-, aj 23-roční ľudia. Potom je vzdelávanie pre dospelých. Ale v praxi sa vzdelávanie utečencov zastaví vo chvíli, keď sa dostanú do tábora. Často je aj pre nich samotných dôležitejšie prežívanie – teda aby mohli zohnať viac stravy, múky, nejako sa zamestnať. Aj deti, ktoré majú 15 rokov, majú za úlohu zháňať jedlo. Vzdelávanie nie je vysokou prioritou nielen pre humanitárne organizácie, ale aj pre utečencov samotných. Nevidia budúcnosť – človek, ktorý je hladný, nevidí viac ako týždeň dopredu.

Ak dieťa začne chodiť do školy v tábore a skončí po 17 rokoch, je to vzdelanie také, že by mohlo chodiť na vysokú školu alebo si nájsť prácu?

Z toho, čo som videl, nie. Niektorí sa v jednej skupine učia písať, iní si čítajú. Nie je tam internet či knižnice, samoštúdium je veľká výzva. Väčšina štátov na svete neposkytuje možnosť utečencom ísť na vysokú školu. Výnimkou bývajú krajiny, ktoré chcú integrovať utečencov. Napríklad v tábore Koukouu vo Východnom Čade sa utečenci zo sudánskeho Darfúru do roku 2014 učili podľa lokálnych sudánskych osnov, ktorých súčasťou je predovšetkým angličtina. Ale oni sa do Sudánu nevrátia. Uvedomuje si to aj Čad. Cez lobing neziskoviek sa podarilo na ministerstve presadiť, že od 2014 sa utečenecké deti učia podľa čadských osnov – napríklad francúzštinu.

Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.
Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.

Ako na to reagovali?

Najskôr bol veľký odpor aj zo strany utečencov – je to kapitulácia. Človek sa musí zmieriť s tým že sa domov už asi nevráti a deti budú viac Čadčania ako Sudánci. Po roku sa však nálada zmenila. Deti, ktorých som sa pýtal, boli rady, že sa učia po francúzsky, lebo všetci v Čade hovoria po francúzsky. Vedieť jazyk znamená, že si budú môcť otvoriť obchod. Sú vďační, že v krajine, kde žijú od roku 2003 či 2004, sa im dostáva vzdelanie, ktoré poskytuje aj kontext pre život v tejto krajine.

Je to výnimka?

Vo väčšine táborov či krajín to takto nefunguje. Hádam len Južná Afrika dodnes poskytuje základné a stredoškolské vzdelanie utečencom v jednom systéme s ostatnými deťmi z Juhoafrickej republiky. Extrémne to pomáha integrácii.

V texte ste napísali, že v táboroch je sivá ekonomika. Ako to funguje?

V tábore sa točia stále tie isté peniaze od donorov, humanitárnych organizácií. Tí nakúpia obrovské množstvo jedla, ktoré sa rozdelí medzi ľudí. Jedlo sú peniaze. Veľmi často sa do táborov dostanú ľudia, ktorí sa tam len tak nejako nachádzajú – majú začiatočný kapitál, napríklad niečo ukoristili vo vojnovej zóne, mali našetrené alebo sú to občania hosťovskej krajiny, ktorí sa rozhodli, že si urobia biznis na základe utrpenia iných ľudí. Títo ľudia dostávajú dávky potravín a predávajú ich ďalej, potraviny sa tak nedostávajú k utečencom. Peniaze, ktoré zarobia, investujú do vlastného biznisu – nahromadia viac potravinovej pomoci, otvoria si obchodík, kde zamestnajú utečenca, ktorý bude šťastný, že si zarobí malý peniaz, za ktorý si bude môcť kúpiť múku alebo kredit do telefónu.

Organizácie to nevidia?

UNHCR či World Food Program to vidia, ale riešení je málo, hlavne aj pre nedostatok financií. A aj keď to vidíte, je ťažko povedať utečencom, ktorí inak nesmú pracovať, že ich privyrobenie si v takomto systéme je zlé. Najmä ak viete, že sú často hladní. Hosťovská krajina často znemožní utečencom pracovať, ale privrie oči, keď si ich Jordánci najímajú na zber jahôd alebo tabaku na poliach v Malawi. Keďže utečenecká pracovná sila je omnoho lacnejšia, polícia a autority to tolerujú, lebo to vyhovuje lokálnemu obyvateľstvu. Nedá sa to veľmi jednoducho vyriešiť. Pozitívom tejto sivej ekonomiky je, že bez týchto malých obchodov by v táboroch neboli telefóny, čerstvá zelenina, plienky, ktoré veľmi často chýbajú, lebo na ne humanitárne organizácie nemajú peniaze. Túto časť supluje sivá ekonomika. Negatívom je, že sa vytvárajú polomafiánske združenia, ktoré profitujú na utrpení ľudí. To je mafia utečeneckých táborov. Ľudia, ktorí s nimi nespolupracujú, sa ich boja. A ako všade, aj tu fungujú úplatky a využíva sa nedokonalosť systému. To, že hosťovská krajina nedovoľuje utečencom pracovať.

Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.
Denis Bosnić. Foto – Jesuit Refugee Service.

Líšia sa od seba tábory alebo je jedna schéma, ktorá sa v nich opakuje?

Sú medzi nimi obrovské rozdiely. Existujú štandardizované tábory, ktoré má na starosti UNHCR, ale aj tam sú rozdiely. Niekedy sú tábory vystavané ako stany, tak je to v Keni – to je prvá krízová odpoveď na utečencov. Ak sú tam dlhšie ako niekoľko rokov, tak sa UNHCR snaží zariadiť maringotky, ktoré majú malý vlastný dvor – poskytujú väčší komfort a ochranu pred počasím uprostred púšte. Potom, napríklad v Afrike, sú tábory, kde si ľudia vo vlastnej réžii postavia také hlinené domčeky s jedným oknom, v akých bývali vo svojej krajine. Niekde sú ručné pumpy na vodu, inde elektrické. Niekde býva voda prístupná celý deň, inde len pár hodín. Často sa stane, že stovka detí má jednu futbalovú loptu, lebo všetky peniaze idú na jedlo. A je obrovský rozdiel, ak je tábor v strede púšte, na jej okraji alebo v zelenšej zóne. Lebo ak je v strede púšte, utečenci majú problém s pľúcami, očami, dostávajú infekcie. Žiť v púšti dlhodobo totiž nie je zdravé.

V ktorom to bolo pre ľudí najťažšie?

To je relatívne. V Malawi je veľa ľudí, ktorí boli poľnohospodári a mali malé blatové domčeky aj v Kongu, odkiaľ ušli. Fyzicky bol ten život veľmi podobný k tomu, čo zažívajú v tábore dnes. Najťažšie podmienky som videl vo Východnom Čade, kde je nedostatok vody a jedla, a to nielen v utečeneckých táboroch, ale v celej krajine. Je to na okraji púšte, kde keď fúka, nevidíte niekoľko metrov pred seba. A fúka tam stále. Na Severe Etiópie, kde sú tábory pre Eritrejčanov, sa voda nosí aj 40 až 50 kilometrov na oslíkovi.

V diskusii o utečeneckej kríze bol častý argument, že ak utekajú pred vojnou, prečo sú to najmä mladí, silní muži. Je to vidieť v táboroch?

V táboroch sú predovšetkým rodiny. Do Európy dorazilo toľko mladých, silných mužov, lebo rodina si nemôže dovoliť zaplatiť cestu všetkým jej členom. Treba zaplatiť pašeráka, autobusy a to je drahé. Ak niekoho rodina pošle, aby získal status utečenca, presťahuje sa dočasne k blízkym v inom meste, predá špekulantom svoj dom, často za veľmi malý peniaz, ktorý investuje do človeka na ceste do Európy. V drvivej väčšine prípadov to bude mladý muž, ktorého ženie potreba zachrániť rodinu. Ten príde do Európy, a ak získa status utečenca, má právo na zjednotenie rodiny. Z Európy sa potom dá ľahšie zarobiť niekoľko stoviek eur, aby cestu pre zvyšok rodiny zaplatil. Druhý dôvod je strach, aby muž nevystavil svoju ženu a deti či rodičov nebezpečenstvu na ceste, lebo napríklad albánski, rumunskí, kurdskí a grécki pašeráci utečencov často unesú a žiadajú od rodiny peniaze. Také príbehy pozná každý utečenec. Tí ľudia idú do neznáma a nebezpečenstva.

Deti sa v táboroch rodia denne. Niektoré ženy nepožiadajú ani o pomoc miestnych lekárov. Foto - Denis Bossnić
Deti sa v táboroch rodia denne. Niektoré ženy nepožiadajú ani o pomoc miestnych lekárov. Foto – Denis Bosnić

Keď ste sa rozprávali s ľuďmi v táboroch, čo chcú – vrátiť sa alebo ísť do Európy?

Sú to ľudia ako všetci ostatní – zlí, dobrí, priemerní, podpriemerní, z každej jednej vrstvy spoločnosti. Ak hovoríme o Sýrii – vojna ju zasiahla celoplošne. Najbohatší ľudia ostali až do roku 2015 v Sýrii. Ale keď sa povie utečenec, každý si vďaka mediálnemu obrazu predstaví zgniavené trpiace tváre, ľudí, čo vystupujú z lodí špinaví, dotrhaní a bez akejkoľvek dôstojnosti, kričia a dožadujú sa vecí. Toto je však len krátke a hľadám aj najhoršie obdobie ich života. Oni mali život aj predtým – šťastné detstvo, štúdium na univerzite, prácu na farme – a budú ho mať aj potom. Hovoriť teda o želaniach utečencov ako takých je nesmierna generalizácia – niektorí chcú žiť v Európe, lebo si nevedia predstaviť návrat po vojne do zničenej Sýrie, ktorá vtedy bude absolútne odlišnou krajinou než tá, z ktorej odchádzali. A už nechcú investovať roky svojho života a svoj potenciál do krajiny, v ktorej môžu byť znova vystavení extrémizmu a nepokojom. Väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprával, sa však chce vrátiť. Nenašiel som jediného človeka, ktorý by si neželal koniec vojny.

Teraz najčítanejšie