Denník N

Porta prežila eštebákov, vodné delá aj boj o značku. Tento rok oslavuje päťdesiatku

Plzenský Lochotín počas Porty v roku 1989. Záverečný koncert si vypočulo okolo 30-tisíc ľudí. Foto - Oldřich Navrátil
Plzenský Lochotín počas Porty v roku 1989. Záverečný koncert si vypočulo okolo 30-tisíc ľudí. Foto – Oldřich Navrátil

Podobnú atmosféru aj počet návštevníkov, ako má dnes trenčiansky festival Pohoda, mávala za socializmu Porta. Akurát že ju každú chvíľu zakazovali a za pódiom boli pripravené zelené antony a fízli.

Do pádu socialistického režimu zostávalo ešte pár mesiacov, no reči, ktoré počúvali tisíce návštevníkov Porty v Plzni, zneli, akoby sa mali súdruhovia aj so svojou ideológiou zbaliť už na druhý deň.

Dodnes mi je vlastne záhadou, ako je možné, že festival sa vôbec konal a dokonca ho nikto neprerušil a predčasne neukončil.

Začiatkom júla 1989 na Lochotíne vystúpili všetci pozvaní. Aj zakazovaní Vladimír Merta, Jarek Nohavica, Spirituál kvintet, Dáša Voňková. Z Ameriky druhýkrát prišiel bluegrassový bendžista Tony Trischka.

Zákazy a nariadenia sa potichúčky obchádzajú alebo ignorujú. Eštebáci sú rozhodení a nechápu, čo sa to deje pod hlavičkou so znakom SZM. Vo vyhradenom priestore pred pódiom sedia súdruhovia a v zákulisí sa podpisuje disidentská výzva Niekoľko viet. Za Lochotínom stoja pripravené vodné delá. Na druhej strane festivalová strážna služba ochraňuje zástrčky zvukovej aparatúry. Všetci si pamätajú, ako na Bratislavskej lýre v júni vypli mikrofóny Joan Baez.

Faktom bolo, že hudba prestala byť nosnou témou toho ročníka. Sám neviem, či mám byť v hľadisku, či za pódiom, všade to vrie. V tom čase ešte nikto netušil, že ide o prelomový ročník slávneho festivalu. Z Porty ­nenápadného, štátnou mocou pranierovaného festivalu trampskej a folkovej muziky sa za roky vytvoril fenomén porovnateľný s najväčšími festivalmi súčasnosti. A práve rok 1989 bol jej vrcholom, hoci Porta pokračovala aj po páde režimu a tento rok bude už jej 50. ročník.

Plot s odkazmi. Foto – autor
Plot s odkazmi. Foto – autor

Porta trampská

V roku 1967 partia trampských muzikantov okolo Jiřího Šosvalda, Wabiho Ryvolu a Kapitána Kida založila v Ústí nad Labem festival country&western a trampskej hudby.

„Prvýkrát som do Ústí prišiel v roku 1969 ako divák,“ hovorí Michal Jupp Konečný, ktorý bol neskôr dlhoročným šéfdramaturgom festivalu. Už vtedy mala dobré ohlasy. V rozhlase sa začínali objavovať prvé pesničky, týždenník Mladý svět otvoril trampskú rubriku Táborový oheň MS, začal vydávať trampské spevníky.

O rok neskôr už Jupp s kapelou na Porte hral. Pritom ako spomína, nebolo vôbec jednoduché sa do Ústí prebojovať. Už vtedy fungovali po celej republike predkolá, z ktorých iba víťazi zahrali vo finále. Mimochodom, systém predkôl funguje dodnes.

 

Rangers na Porte 1968. Foto – archív Mirka Řihoška
Rangers na Porte 1968. Foto – archív Mirka Řihoška

Porta normalizačná (postokupačná)

„V roku 1971 mi Wabi Ryvola povedal, že všetko je v háji,„ spomína Jupp. „V kulturáku v Ústí nad Labem boli rokovať s novým, normalizátormi dosadeným riaditeľom. Ten síce povedal Porte áno, ale s podmienkou, že spolu s trampskými kapelami v programe vystúpia aj súbory sovietskych vojsk ­ dočasne umiestnených na našom území.“

Celý štáb sa zdvihol a odišiel, zamestnanci kultúrneho domu, ktorí sa podieľali na prípravách prvých festivalov, vrátane Kapitána Kida dostali výpoveď. To bol koniec Porty v Ústí na dlhé roky.

„Pri hľadaní nového pôsobiska sme najazdili tisíce kilometrov. Zvyčajne mali rokovania rovnaký priebeh. Predbežne nám na viacerých miestach sľúbili, že Porta u nich môže byť, že sú radi. Problémy sa začali až pri dohováraní podrobností. Až neskôr sme zistili že eštebáci z Ústí jazdili za nami a dodatočne svojim kolegom, kultúrnym pracovníkom, vysvetľovali, že Porta je politicky nevhodná,“ dopĺňa Jupp. Nakoniec sa festival konal s trojmesačným oneskorením v Karvinej.

Michal Jupp Konečný v redakcii Portýra. Foto – Otto Frinta
Michal Jupp Konečný v redakcii Portýra. Foto – Otto Frinta

 

Porta putujúca

Trampské podhubie ideologicky nezapadalo do predstáv komunistickej strany, ako by mala vyrastať nová, šťastná budovateľská generácia. Navyše spojenie s americkou westernovou a country hudbou a so silnejúcim folkovým a pesničkárskym vplyvom znamenalo, že festival v žiadnom meste dlho nevydržal. Takmer po každom ročníku nasledoval vyhadzov a hľadanie nového pôsobiska.

Občas nastali absurdné situácie, keď sa napríklad v roku 1973 country časť Porty odohrala bez divákov. Dôvodom boli obavy z toho, aby sa americká hudba nešírila medzi verejnosť.

Wabi Daněk a Rosa na kolejích, neoficiálna trampská hymna

„V prázdnej sále v Jablonci nad Nisou sedela iba porota a zvukár,“ hovorí Jupp. Normalizácia neprebiehala všade rovnako, ani v rovnakom čase. „Skôr išlo o to, kde a aký blbec kedy sedel. A my sme hľadali trhlinky v systéme. Súdruhovia vydali nariadenie, aby boli pred väčšími zvieratami krytí, ale väčšinou ho nedosledovali.“

Tri ročníky 1977 až 1979 sa konali v Olomouci a zdalo sa, že Porta si našla domov. Až do štvrtého. Všetko bolo pripravené, ale mesiac pred začiatkom festival miestne orgány zakázali.

„Zachránil nás Sokolov, kde sme stihli urobiť festival za tri či štyri týždne. Pri vtedajších komunikačných možnostiach to bol malý zázrak. Mnohí trampi sa to však nedozvedeli a stovky ich cestovali do Olomouca. Pomáhali aj sprievodcovia vo vlakoch, ktorí ich posielali na druhý koniec Česka, s kolegami dohadovali, aby ich vzali zadarmo. Keď prišli do Sokolova, v prázdnej hale odložili batohy a nosili stoličky.“

Porta plzenská

Napriek veľkej popularite vtedy ešte nikto ani v duchu nepomyslel na to, že zakazovaný niekedy poloilegálny festival presúvajúci sa roky z miesta na miesto narastie o pár rokov do sily, ktorú už nemali odvahu zastaviť ani tí najmocnejší.

Foto – autor
Foto – autor

Prvýkrát sa festival konal pod holým nebom až v roku 1981 ­ v areáli plzenského výstaviska. Bol tam amfiteáter pre zhruba sedemtisíc divákov, výstavné pavilóny, reštaurácie. Už prvý rok mal trojnásobok divákov ako v Sokolove.

Vznikali nové scény, každá mala vlastný charakter aj žáner. A na záver sa všetci schádzali na finálovom koncerte ­ Dvorane. Počet divákov narastal po tisíckach. Vlaky boli plné už zo Slovenska, súvislý prúd ľudí sa v Plzni ťahal zo stanice cez pol mesta.

Kúsok vedľa areálu výstaviska bol štadión TJ Potraviny, tam bolo veľké táborisko. V noci sa spustil lejak, na škvare stála po členky voda. Jediné miesto chránené pred dažďom bola lavička pre náhradníkov prikrytá malou strieškou. Obsadila ho partia s gitarami a stovky od škvary špinavých ľudí v trenkách a plavkách na ihrisku tancujú a spievajú. Hitom je spirituál Já mám kocábku náramnou.

Už v roku 1983 Porta zaplnila zhruba dvadsaťtisícový amfiteáter Lochotín, kam usporiadatelia z kapacitných dôvodov presunuli záverečnú Dvoranu, a ľudí pribúda každý rok. Dokonca aj festivalové noviny Portýr, ktoré na festivale vychádzali od roku 1970, museli začať tlačiť na novinovej rotačke.

Na Porte sa nespí. Cez deň sa hrá na pódiách, v noci v kempoch, krčmách. V zákulisí prebiehajú jam sessiony a všade sa diskutuje. V roku 1989 sa už v Lochotíne tlačí tridsaťtisíc divákov. Sedia na schodoch, na tráve, všade. Porta dosiahla svoj vrchol.

Wabi Daněk je pesničkár ovenčený všetkými festivalovými oceneniami. Autor piesne Rosa na kolejích, vyhlásenej v Česku za trampskú pieseň storočia. Jeho Hejkal bol zážitok, na ktorý sa nezabúda. Búrlivé hej z dvadsaťtisícového davu znelo zákulisí lochotínskeho kotla ako výstrel z dela.

Wabi Daněk, Hejkal: záznam z roku 1983.

Porta sledovaná

Diváci to síce príliš nepociťovali, ale určitú hranicu voľnosti pozorne sledovali mládežnícke a komunistické orgány. Český Ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže postupne prebral nad festivalom ideologickú kontrolu. Porota už ceny neudeľovala, ale iba navrhovala hlavnému usporiadateľovi teda SZM, ktorý ich potichu schvaľoval. Neskôr prebral ústredný výbor aj celý festival.

„V roku 1985 v povoľovacom liste dostali usporiadatelia podmienku, že musia zabezpečiť ideovo­-výchovnú úroveň a politickú nezávadnosť vystúpení,” hovorí Michal Jupp Konečný.

„Okrem iného boli povinní dbať na vhodné oblečenie účinkujúcich aj návštevníkov, čo v praxi znamenalo, že hudobníci nesmeli hrať v kraťasoch či dievčatá v minisukniach.“

Pri vstupe na pódium stál kontrolór a sledoval, či niekto z účinkujúcich nemá na krku retiazku s krížikom alebo iný vtedy nevhodný symbol. Ak by podmienky nesplnili, mohli cenzori festival zrušiť.

Wabi Ryvola v Lochotíne. Foto – Lubomír Hogenauer
Wabi Ryvola v Lochotíne. Foto – Lubomír Hogenauer

 

„Súčasťou povolenia bola aj príloha so zoznamom 71 zakázaných piesní súťažiacich kapiel. Prekážal im akýkoľvek text, v ktorom bol napríklad názov americkej rieky či pohoria. Vylúčené bolo aj slovo Boh a prepojenie s náboženstvom. A keď cenzor textu nerozumel, tak ho pre istotu vyškrtol tiež, aby v ňom nemusel hľadať inotaje. Stalo sa, že niektoré kapely nemali s čím vystúpiť,“ smeje sa Jupp.

Po bezsenných nociach napadlo jeho manželke Hanke, že zakázané piesne jednoducho premenujú. Povedali to muzikantom aj konfencierom, bolo to síce riskantné, ale prešlo to. „Cenzori asi nemali až takú dobrú pamäť a zrejme asi ani takú drzosť nečakali.“

Porta deportačná

Povoľovací list z roku 1985 však mal ešte aj druhú prílohu. Tá sa špeciálne venovala aj podmienkam vystúpenia vtedy už populárneho pesničkára Jaromíra Nohavicu.

 

porta 85

 

 

 

 

LP Porta 85

Od nahrávky po jej distribúciu na festivale uplynulo 24 hodín. V tom čase to bol nepredstaviteľný rekord.

Na zozname bolo deväť piesní, ktoré nesmel na Porte zaspievať, medzi nimi dokonca aj neškodná Cukrářská bossanova. Prečo, nikto netušil a nikto to ani nevysvetlil. Po naťahovačkách nakoniec zväzácke a mestské úrady schválili, že Nohavica môže na Porte vystúpiť.

Organizátori ho zaradili do programu, uviedli na plagáty, v deň vystúpenia sa ho však na štábe nedočkali. Až neskôr sa dozvedeli, že súdruhovia sa na poslednú chvíľu rozhodli, že Nohavicu predsa len nechcú.

Nohavica aj s manželkou pritom do Plzne prišli, ale súdruhovia mu oznámili, že v Plzni nie je žiaduci, dostal sprievod, úctivo ho odviezli späť na stanicu a počkali, kým odíde.

Hoci v tom čase som sa pohyboval v zákulisí, o mnohých veciach som sa dozvedel oveľa neskôr.

Nohavicovo vypovedanie z Plzne sa však prevalilo veľmi rýchlo a diváci zareagovali veľmi spontánne a otvorene. Po skončení záverečnej Dvorany zostalo niekoľko stoviek divákov v hľadisku a odspievalo Nohavicove piesne.

Sám Nohavica neskôr zveličene nazval svoj odjazd z Plzne dePORTÁciou.

Nohavica o tom, ako ho komunisti vykázali z Porty 
Archív Jaromíra Nohavicu

 

Porta predrevolučná

Rok 1989 bol pre Portu prelomový. Jaroslav Samson Lenk bol jedným z mnohých, ktorí vtedy na Lochotíne hrali. Na pochopenie jeho príbehu je potrebné vrátiť sa do roku 1987, keď spieval na Porte paródiu o komunistických zlodejinách na známu Werichovu pieseň z filmu Cisárov pekár a pekárov cisár. Keď sme dohrali Ten dělá to a ten zas tohle, zastavili nám cez noc činnosť.

Vtedy nás zachránil článok , ktorý vyšiel ráno v nejakých červených novinách, o tom, že aj takáto pozitívna kritika patrí k prestavbe spoločnosti, ktorú razil Gorbačov. Autoritu tohto súdruha sa nikto neodvážil spochybniť. A tak ako nás v noci zakázali, tak nás ráno opäť povolili. Neskôr prišli ďalšie zákazy, ďalšie povolenia.

Jeho pieseň Z mého života spôsobila doslova búrku. Po prvej slohe ľudia najprv nechápali, či dobre počujú, ale ďalšie verše už jasnejšie a otvorenejšie byť nemohli.

„Najzábavnejšie na tomto vystúpení bolo pozorovať súdruhov, ktorí sedeli vo vyhradenom sektore, tvárili sa, že tam nie sú, že oni nič nepočujú. Vtedy mi to však bolo jedno, bol som rozhodnutý z tejto republiky odísť,” hovorí Samson.

 
Samson Lenk o Porte v roku 1989: Aplauz ma skoro odfúkol
Autor: Miroslav Čevela

„Rok a pol som nemohol hrať, každú chvíľu ma otravovali policajti. Len čo som dohral, volal mi riaditeľ agentúry, že ak túto pieseň ešte niekedy budem hrať, tak definitívne skončím. Lenže keď som ju pustil medzi tridsaťtisícový dav, nedalo sa ju už nehrať. Tak som v septembri zostal bez licencie, bez agentúry, bez práce.“

„Nebol som disident, dodáva. „Tí by ma medzi seba ani nechceli. Jednoducho som len nevládal.“

Celá pesnička Z mého života od Jaroslava Samsona Lenka (Youtube)

Porta porevolučná

V novembri 1989 prichádza revolúcia, SZM sa rozpadá. Jeho zástupcovia vo vedení festivalu však chcú v nových podmienkach s organizovaním festivalu pokračovať a nechcú sa ho vzdať.

Pôvodní organizátori okolo Juppa chcú robiť festival podľa vlastných predstáv. Tretím do partie bola skupina okolo Kapitána Kida, ktorá svoj pocit z 80. rokov o ukradnutí Porty trampom chcela pretaviť do snahy vrátiť ho ku koreňom. Kidov výrok „Folk ­ Portu spolk“ sa traduje dodnes.

Ostré hádky vyvrcholili rozpadom. Bývalí zväzáci si nechali zaregistrovať ochrannú známku a založili Združenie Porta a vydavateľstvo Porta.

Partia okolo Michala Juppa Konečného odišla. „Po Porte 89 sme mali pocit, že by sa dal urobiť festival bez toho, aby nám doň ktokoľvek kecal. Ani politici, ani ortodoxní trampi. Vtedy mi vsunuli do úst vetu, že Porta sa skončila na Národní tříde. Združenie mi navrhlo aj spoluprácu. Odmietol som.“

Jupp spolu s agentúrou Folk & Country onedlho založil nový festival Zahrada. Trampi neúspešne bojovali proti novému združeniu. V roku 1990 v publiku ešte doznievali spomienky spred roka. Emigranti sa vrátili, odspieval Jaroslav Hutka. Hviezdou ročníka je však Karel Kryl, ktorého piesne tajne dve desaťročia počúvali z ošúchaných pások asi všetci moji rovesníci.

V roku 1991 obnovili trampi festival v Ústí nad Labem. Keďže názov Porta bol už registrovanou značkou, vzniká Interporta, neskôr Trampská Porta. Začína sa pätnásťročná smutná éra dvoch živoriacich Port.

Porta vo svojom novom prostredí – v Řevnicích neďaleko Prahy. Foto - Porta
Porta vo svojom novom prostredí – v Řevnicích neďaleko Prahy. Foto – Porta

Porta kolabujúca

Posledný raz som bol na Porte v Olomouci o dva roky neskôr. V tých časoch vzniklo v Česku aj na Slovensku mnoho festivalov využívajúcich ohromnú základňu Porty vybudovanú rokmi predkôl. Ona samotná, zdecimovaná spormi, opäť niekoľko ročníkov putovala z miesta na miesto.

Bojovala s úbytkom divákov, s nedostatkom financií. Niekoľkokrát je hrozil bankrot. Napriek všetkému však stále prebiehali súťažné nominačné predkolá. Kritická situácia vyvrcholila v Jihlave v roku 2007. Na jej záchranu vzniklo nové Občianske združenie Porta. Po pätnástich rokoch tak došlo k dohode s organizátormi Trampskej Porty. Finále národnej účasti sa sťahuje do Řevnic pri Prahe, víťazi a medzinárodná časť zostáva v Ústí nad Labem.

Porta súčasná

Portu dnes spoluorganizuje Jiří Vondráček, ktorého presvedčili pred vyše desiatimi rokmi. „Ja som taká portová náplava. Hrával som síce s Marsyasom, ale v podstate som známejší ako popový muzikant. Ukecali ma pred rokmi, keď v Jihlave bolo takmer viac účinkujúcich a organizátorov ako divákov. Uvedomili sme si, že s tým musíme niečo robiť. Dnes pôsobím v dramaturgickej rade, starám sa o marketing, zháňam peniaze, starám sa o produkciu nosičov.

„Súčasná Porta nie je festival s nafukovacími skákajúcimi hradmi. Lesné divadlo v Řevnicích je komorná scéna stvorená na hudbu a pohodu. Tento rok sa konalo šestnásť národných predkôl so stovkami kapiel. Slovo národný treba brať trochu s rezervou. Pravidelne sa na predkolách objavujú aj slovenské kapely. Víťazi finále postupujú na medzinárodnú Portu v Ústí nad Labem.

 Český Festival Porta má 50 rokov

Autor: Miroslav Čevela

„Za päťdesiat rokov svojej existencie prešla hudba neskutočným vývojom. Klasické žánrové členenie je minulosťou. Porta dnešných čias nie je na to, aby určovala nejaké žánrové hranice,“ dodáva Vondráček.

Trampský pesničkár Wabi Daňek vystúpil na Porte prvý raz v roku 1970. „Nebyť Porty, nikdy by som sa nedostal tam, kde som. Preto som na ňu vždy chodil aj chodiť budem. Názor, že sa skončila v osemdesiatom deviatom na Národnej triede, je veľmi zjednodušený,“ myslí si Wabi.

„Porta za socializmu skôr suplovala inštitúcie, ktoré k normálne fungujúcemu štátu patria. Časy sa zmenili, ľudia už nemajú potrebu počúvať verejne slová, ktoré sa predtým báli hovoriť nahlas doma na hajzli. Takže podľa mňa sa neskôr len vrátila tam, kam vždy patrila. To, že Porta stratila 80 percent svojich fanúšikov, pre mňa znamená, že jej ostalo 20 percent ľudí zanietených pre pesničky. A pre nich sa oplatí robiť túto muziku. Dnešná Porta nie je ani horšia, ani lepšia. Je spravodlivejšia. Preto si myslím, že s nami sa tento druh hudby neskončí. Možno sa niekam posunie,“ hovorí Wabi Daněk.

„Viem, že dnes sa pesnička viac zdieľa ako spieva. Vždy však zostane zopár pracovitých, ktorí budú viac spievať, než zdieľať. Popravde, do tohto vývoja sa asi nesmie zasahovať. Pesnička vždy vznikala spontánne. A tak to musí zostať, inak by stratila svoju podstatu.“

Päťdesiat rokov Porty je dôkazom toho, že toto je správna cesta.

Porta päťdesiatročná

Chodieval som dlhé roky na Portu pre jej atmosféru, pohodu, pre hudbu, ale nikdy som ani nevedel celú trampskú hymnu. Vždy, keď Vlajkou otvárali nový ročník Porty, som si niečo mrmlal pod nos. Tento rok bude Vlajka otvárať tento festival po päťdesiatykrát.

Aj tento rok hymna odznie na začiatku a ja si opäť budem niečo mrmlať pod nos a tváriť sa dôstojne. Bez výčitiek.

Nemusím poznať trampskú hymnu, aby som prejavil úctu festivalu, ktorý spolu so mnou poznačil dve, ­ možno tri generácie.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie